Večná optimistka s ružovými okuliarmi, ktorá chce urobiť tento svet krajším. Šiesty rok pôsobí v Lige proti rakovine ako manažérka denného Centra pomoci pre dospelých onkologických pacientov. Ľubica Slatina.
Čomu sa konkrétne v lige venujete?
V pracovnom živote sa venujem pomoci onkologickým pacientom. Vediem denné Centrum pomoci Ligy proti rakovine v Košiciach. V podstate fungujeme podobne ako rôzne centrá voľného času pre deti akurát s tým rozdielom, že naše služby a aktivity využívajú dospelí onko-pacienti, ktorým takýmto spôsobom pomáhame počas liečby i po nej začleniť sa späť do bežného kolobehu života.
Aká je práca s onkologickými pacientmi?
Práca s onkologickými pacientmi je zaujímavá a pritom náročná. Byť súčasťou tímu v Lige proti rakovine je inšpiratívne, je to veľká výzva a motivácia zároveň. Nie je to iba práca, je to poslanie. Človek musí byť dušou filantrop, empatický a schopný zvládať často aj psychicky náročné situácie. Súčasne je to príležitosť na sebarealizáciu, presadenie svojej akčnosti, dravosti a schopnosti urobiť niečo pre iných.
A čo vaše hobby?
V súkromí som rada s rodinou, odpovedám na nekonečné a múdre otázky môjho takmer 8-ročného syna (akčné maminy akčných detí to isto dobre poznajú). Rada vybehnem do prírody, na turistiku alebo bicykel. Popri tom si občas zabehnem nejaký ten polmaratón alebo sa vyskáčem na trampolíne na jumpingu.
Ako ste sa dostali k lige proti rakovine?
K tejto práci som sa dostala úplne náhodou. Možno mi mnoho ľudí neuverí. Pred rokmi som bola nútená zmeniť prácu. Pracovala som vtedy ako asistentka konateľa jednej spoločnosti na pol úväzku a na zástup počas materskej dovolenky inej kolegyne. A keďže sa moja predchodkyňa plánovala vrátiť do práce, nemala som inú možnosť, iba zmeniť zamestnanie. Popritom som bola zároveň sama na rodičovskej dovolenke. Predstava náhlej zmeny bola pre mňa niečím, čo ma naštartovalo pohnúť svoj život, aspoň teda ten pracovný. To som ešte netušila, že nová práca ma posunie v mnohom aj v súkromí.
Na internete som našla inzerát o výberovom konaní v “Lige”, tak som to skúsila. Prešla som riadnym pohovorom – a som tu! Som dôkazom toho, že keď sa chce, všetko sa dá dosiahnuť. Netreba žiadne známosti, stačí primerané vzdelanie, rozhľad, potrebná dávna empatie a akčná schopnosť “predať sa” a presadiť sa v tomto konkurenčnom svete. Dá sa to!
Čo je na tejto práci úžasné?
Práca v Lige proti rakovine sa nedá porovnať so žiadnou bežnou prácou. Nie je to ten typ zamestnania, kde “o pol štvrtej padla”, zatvorím, vypustím z hlavy a neriešim. Toto vlastne ani nie je zamestnanie. Je to poslanie, návyk, každodenná pomoc. Často v Lige pracujeme, aj keď nie sme fyzicky v práci. Nemáme klasický pracovný čas. Mobil zazvoní aj podvečer či cez víkend, často sme na prezentačných akciách aj cez sviatky či voľné dni. Neznamená to však, že nemáme čas na vlastnú rodinu a záujmy. Vieme to zladiť. Často sú naše koníčky súčasťou našej práce, napríklad beh. S kolegyňou sa zúčastňujeme rôznych bežeckých podujatí či už ako bežkyne, alebo robíme osvetu pre športovcov v prezentačnom stánku.
Táto práca nám dáva možnosti, ktoré by sme inde nemali. Zároveň denne prichádzame do kontaktu s ľuďmi, ktorí majú skúsenosť s náročným ochorením. Naučilo nás to vážiť si iné hodnoty, pozerať na svet inými očami. A chcieť urobiť tento svet krajším.
V čom je táto práca ťažká?
Pri tejto práci človek nikdy nevie, ako bude vyzerať jeho pracovný deň. Samozrejme si naplánujem, čo dnes budem robiť, ale väčšinou je to aj tak iné. V Centre pomoci fungujú služby a aktivity podľa vopred pripraveného rozvrhu. Kreatívne dielne, jazykové kurzy, cvičenie, rehabilitácia… To všetko funguje podľa plánu. Často sa však stane, že do Centra zavíta nový človek, pacient, ktorý sa chce pridať, zapojiť. A vtedy je potrebné sa mu venovať, vysvetliť mu, čo ponúkame, ako vieme pomôcť. Niekedy je to ozaj psychicky náročné. Zvlášť, ak príde mladá žena, ktorá má o desať rokov menej ako ja, je v parochni, bez vlasov, po operácii prsníka, doma má malé dieťa… A v rámci rozhovoru sa rozcíti natoľko, že si obe poplačeme. Občas sa stane aj to, že niektorých ľudí už nestretneme. Že si tá hnusná choroba vybrala svoju daň. Zvykla som chodiť aj na pohreby a aspoň takto si daného človeka uctiť. No je to veľká záťaž na psychiku. Po pár sedeniach s našou psychologičkou sme dospeli k záveru, že aj keď sa u nás nedá striktne oddeliť práca od súkromia, isté hranice som si stanoviť musela. Pre svoje vlastné dobro.
Ako sa vám darí nabrať novú inšpiráciu a myšlienky?
Začiatky pred rokmi boli ťažké. Žila som len prácou, vlastne ňou žijem doteraz. Ale po rokoch som si našla spôsob, ako vypnúť. Nechcem, aby sa na mne prejavil syndróm vyhorenia, preto musím svoje vnútorné stavy niekde ventilovať. Inšpiráciou sa pre mňa stal beh. Dokážem si pri ňom dokonale vyčistiť hlavu, prísť na nové nápady, myšlienky, často aj na nové pracovné aktivity. Behom som spoznala mnoho nových ľudí, mám veľa známych z rôznych oblastí. A zrazu aj práca ide ľahšie, dokážeme prepojiť súkromné aj pracovné aktivity. Takto napríklad vznikla myšlienka pravidelného darovania krvi v priestoroch Centra pomoci Ligy proti rakovine s košickou bežeckou komunitou. Ale aj mnoho ďalších zaujímavých akcií.
Viete si ešte predstaviť inú prácu?
Teoreticky. Vedela by som si predstaviť pracovať v PR oblasti, riešiť rôzne akcie, eventy, komunikovať s ľuďmi, organizovať. Ale to vlastne robím čiastočne aj teraz. Takže reálne: nie. Svoju prácu milujem, žijem ňou, je pre mňa poslaním. Nevymenila by som ju za inú.
S Ľubicou sa spolu vidíme aj na prvej veľkej konferencii zameranej na zdravie ženy!
https://www.facebook.com/akcnezeny.sk/photos/gm.2339678746306864/1248158292011535/?type=3&theater
Akým ďalším aktivitám sa ešte venujete?
Všetky moje aktivity súvisia viac či menej s mojou prácou. Keď idem na zaujímavé podujatie (kultúrne či športové), už mi pracujú závity, ako by sa to dalo prepojiť s “Ligou”. A výsledkom je to, že ak idem behať polmaratón na košickom Medzinárodnom maratóne mieru, prezentačný stánok Ligy proti rakovine je súčasťou výstaviska Expo MMM. Ak idem jumpovať, mám športové tričko s logom LPR. Ľudí to zaujme, pristavia sa, opýtaju… A tak sa cezo mňa dozvedia viac o tom, čo Liga robí. V súkromí sa ešte venujem turistike, s manželom sme pred rokmi podľahli geocachingu a teraz hľadáme skrýše aj s naším synom.
Čo je pre vás najväčší úspech?
Úspech je relatívny pojem. Pre každého to znamená niečo iné. Samozrejme, najväčším úspechom môjho života je môj úžasný syn. To povie každá matka. V pracovnej oblasti je mega úspechom to, že som v Lige. Že som to dosiahla sama, bez známosti, iba svojimi schopnosťami. Pre mňa to znamená veľa. A moje súkromné úspechy? Bude to možno úsmevné, ale mojich doteraz 9 zabehnutých polmaratónov je ozaj úspech môjho života. Ja, celú základnú aj strednú školu oslobodená od telesnej výchovy, a teraz polmaratóny! Ďalšou takou zmenou a úspechom je aj to, že som schopná darovať krv. Pre niekoho niečo bežné, no pre mňa bola ihla roky postrachom. Obuvníkove deti chodia bosé, tak sa vraví. A moja mamka je zdravotná sestra. Celý život som sa bála ihly ako čert kríža. No keď sme v Lige začali s pravidelným darcovstvom krvi, musela som ísť príkladom. Strach bol veľký, ale prekonala som ho. Je to taký môj malý úspech.
https://www.instagram.com/p/BSlO2hMAgeB/?taken-by=ligaprotirakovine
S čím ste potrebovali pomôcť na začiatku?
Začiatky boli ťažké. Na všetko som bola sama. Mohla som sa síce kedykoľvek obrátiť na našu skvelú pani riaditeľku, tá však (ako aj celé ďalšie osadenstvo Ligy) bola v Bratislave. Prevzala som Centrum pomoci po kompletnej rekonštrukcii. Pred samotným otvorením a sprístupnením pacientom som musela riešiť administratívu, skolaudovanie budovy, behanie po úradoch. Mnoho vecí som si musela naštudovať. Trvalo to takmer pol roka. A potom, keď sa už Centrum pomoci začalo zapĺňať pacientmi, zistila som, že to nebude práca, na akú som bola zvyknutá. Zrazu bola zo mňa nielen manažérka, ale sčasti aj psychologička, vodička-zásobovačka, občas upratovačka, personalistka, sekretárka… skrátka dievča pre všetko. Začiatky boli ozaj ťažké. Najmä prijať fakt, že ako mladá baba po 30-ke som mala riadiť chod prevádzky, ktorú spočiatku navštevovali vekovo starší pacienti, najmä ženy. Boli tam generačné rozdiely, musela som si vybudovať stabilnú pozíciu. Teraz po rokoch môžem povedať, že sa to podarilo. Rokmi sa zmenili aj návštevníci. Žiaľ, vekový priemer pacientov sa čoraz viac znižuje. So všetkými si však vieme nájsť k sebe cestu, akceptujeme sa navzájom. Som rada, že som to na začiatku nevzdala.
Ako sa dá toľko aktivít skĺbiť s rodinou?
Rodina musí byť pri tejto práci oporou. Vyžaduje si to silného partnera, ktorý bude na jednej strane hrdý na to, čo som dokázala, no na druhej strane bude zároveň schopný prijať fakt, že nemám bežný pracovný čas ani bežnú náplň práce. Viem si to však zadeliť tak, že aj moja rodina je často súčasťou môjho pracovného dňa. Keď veziem syna na krúžky v blízkosti mojej práce, manžel zatiaľ počká v “Lige”, skontroluje napríklad kúrenie či vymení nefunkčné žiarovky. V lete cez víkendy trávime čas v ligáckej záhrade, synovi napustíme malý nafukovací bazén a manžel zatiaľ pokosí trávnik. Prípadne, keď bol syn ešte škôlkar, brávala som ho so sebou do práce. Je tam rád, pozná každú miestnosť, “tety” pacientky sú jeho kamarátky :) Občas ho aj postrážia, ak má mamka dôležitú prácu či telefonát. A keď je toho v práci na mňa už skutočne veľa, tak jednoducho odídem skôr a prenechám chod Centra pomoci kolegyniam. Ale viem, že o pár dní ma napríklad čaká víkendová pracovná akcia. Tak si môžem dovoliť takto kompenzovať voľné a pracovné dni, aby som mohla tráviť čas aj s rodinou. Keď sa chce, dá sa to skĺbiť.
Aké máte ďalšie sny a plány?
Plány sú veľké. Chcem urobiť svet lepším! Možno aj takto, že budem ľudom približovať moju prácu. Našu prácu. Jednoducho to, čo “Liga” na Slovensku robí. Myslím, že robíme veľa krásnych a užitočných aktivít, len sa o nich nevie. Ľudia, najmä pacienti, nás nepoznajú. Nevedia, ako môžeme pomôcť. Účasťou na rôznych seminároch či podujatiach by som chcela ľuďom o nás povedať viac. Plánujeme tento rok úžasné aktivity, individuálne aj rodinné týždňovky pre pacientov, výlety, nové kurzy… Je toho veľa, čo chceme zrealizovať.
A mojím takým súkromným snom a zatiaľ nesplneným plánom je dať môjmu akčnému synovi súrodenca. Zatiaľ je to však iba plán do budúcna, bez konkrétneho časového naplánovania :)
Čo sa dozvieme na podujatí “Akčné ženy v Košicoch?”
Veľa ľudí nevie, čo “Liga” robí. Ani ľudia v “Košicoch” nevedia, že tu vôbec nejaká liga je. Ľudia o nás vedia jedine to, že “vy ste tí s tými narcismi”. A to je tak všetko. Robíme kopec úžasných vecí. Psychosociálna pomoc pacientom, finančný príspevok, relaxačné týždňovky, parochne z pravých či umelých vlasov, pomoc s ubytovaním pre rodičov hospitalizovaných detských onko-pacientov a mnoho iných aktivít, o ktorých sa nevie. Toto chcem vám všetkým povedať! Že v Lige sú akčné ženy, ktoré sú ochotné pomôcť. A robia to každý deň. A že aj akčné ženy majú slabé dni, kedy potrebujú oporu, pohladenie, pochopenie. A že aj keď sme akčné, stále sme ženy! Milé, pekné, múdre a pritom skromné :)
Poďme sa spoločne stretnúť v Košiciach na prvej veľkej interaktívnej konferencii PRE ZDRAVIE ŽENY!
https://www.facebook.com/akcnezeny.sk/photos/gm.2339678746306864/1248158292011535/?type=3&theater
