Na Facebooku sme v jednej skupine našli názory žien a matiek, ktoré sa zdôverovali s tým, ako prežívajú obdobie, kedy musia ostať v nútenej izolácii. Aby sme zachovali ich súkromie, uvedieme iba ich krstné meno.
Zuzana: Kašlite na všetko… Pustite hudbu, upratujte, učte sa variť, šiť, štrikovať, maľovať, skrášľujte sa, prejdite skrinku s liekmi, potravinami, čítajte, lúštite krížovky… Veď robte to, na čo ste nemali čas. Je milión veci, ako si užiť nútené voľno, ak máte deti, tak máte o zábavu postarané. Kreativite sa predsa medze nekladú. To len hlava nepustí. Užívajte si to. Vzdelávajte sa, využite čas na sebapoznanie, sebavzdelávanie. Negatívne myšlienky a nuda plodia choroby. Život je pohyb. Tak makám makám, na depky nieje čas, na psychiatrov zase peniaze.
Sandra: Ja mam miestami slabé chvíľky ale to naozaj sem tam, už som sa trosku ukľudnila. Užívam si čas s rodinkou, našťastie ešte 2,5 roka dozadu som hľadala možnosť, ako pracovať z domu popri MD, a to ma teraz trosku ukľudňuje a viem sa pri tom hlavne odreagovať a viem, že budem mať príjem aj naďalej. Ak sa niekto ocitol v ťažkej situácii, viem, že mu môžem pomôcť zarobiť extra príjem. O nás sa nebojím, iba o starších členov rodiny, ale veľmi pomáha pozitívne myslieť, zapnúť dobrú hudbu, nečítať články, fóra… Kuknite videá od Andy Winsona, mne veľmi pomáhajú.
Pre každého je to nová ťažká situácia, ale teraz je najdôležitejšie pokoj, pokora, zodpovednosť, pozitívne myslenie. Ten stres znižuje imunitu, a ak si nepritiahnete koronavírus, tak minimálne iná zdravotné problémy určite.
Prečítajte si aj: Ako prežiť izoláciu s deťmi, partnerom alebo sebou samým?
Erika: Skúste sa zamyslieť, že na čo sa to tu väčšina vás sťažuje. Väčšinou sú to len problémy s vašim komfortom a trochu hmotná neistota do budúcnosti. Čo majú povedať ľudia, ktorí kvôli naozaj vážnym diagnózam mesiace, možno roky neopustia svoj byt, posteľ. Ľudia, ktorým lekári nedajú žiadnu nádej a pošlú ich domov?
Sťažujete sa na to, že ste obmedzení v pohybe? Nemáte ani len približný pojem, že čo to je obmedzenie v pohybe! Plačete, že ste uväznený v bytoch, že nemôžete ísť von? Uvedomte si, že je to len dočasné a je to len váš diskomfort!
Ja mám ALS (Amyotrofická laterálna skleróza) a som uväznená vo vlastnom tele. Za posledný rok som prišla o schopnosť chodiť, hýbať rukami. Od decembra som bola vonku len 2x a nesťažujem sa. Vydržte to! Korona prejde a budete môcť žiť ďalej.
Alexandra: Môj muž mal 14. januára nehodu a zlomil si stehenný kĺb, operácia, 4 šróby v nohe a asi 20 hodín po ťažkej operácii ho prepustili z nemocnice a sanitka ho doviezla domov – vraj nedostatok miest v nemocnici. Takže ležiaci nehybný pacient úplne odkázaný na starostlivosť. Sme doma spolu zatvorení už 62. deň, pre nás sa tým pádom nič karanténnymi opatreniami nezmenilo, ako môj muž vtipne poznamenáva, pre veľký úspech jednoducho pokračujeme ďalej. Prvé týždne som od neho takmer vôbec nemohla odísť, čiže nakupovala som raz za týždeň a max. na pol hodinu, v predstihu sme sa naučili tento spôsob fungovania, ktorý by teraz mali dodržiavať všetci. Musím povedať, že prvý deň som bola vydesená ani nie tak z toho, čo všetko sa mužovi môže stať (pooperačné komplikácie, trombóza, embólia…), ale z toho, ako spolu tak dlho budeme existovať medzi 4 stenami. Našťastie, tieto obavy trvali len v tu danú noc.
Prečítajte si článok o tom, čo hovoria slovenské podnikateľky na súčasnú situáciu
Náš vzťah sa za tie dni neuveriteľne upevnil, rozvinul, prehĺbil, viac sa poznáme (aj keď spolu žijeme už 7 rokov), naša láska sa zväčšila, ostali sme voči sebe viac láskaví, viac ohľaduplní, viac pozorní voči pocitom a náladám toho druhého. Nudiť sme sa ešte ani raz nenudili, stále je čo robiť, VIVAT internet. Každý máme svoju prácu, ktorú vieme robiť aj online, máme každý svoje záľuby, čítame, dáme si spolu obed, posedíme na záhrade chvíľku, hráme spoločenské hry, komunikujeme veľa s rodinou, večer si zapálime oheň v krbe, dáme si pohárik vínka, pozrieme dobrý film. Veľa sa objímame, túlime, pusinkujeme. Máte pred sebou možno rovnakú trať, akú sme my už prešli – je to krásny čas strávený a venovaný tým, ktorých máte najradšej.
Maťa: Na rannej prechádzke lesom ma napadla takáto myšlienka. Ľudstvo dostalo presne takú chorobu, akú potrebovalo.
Prestávali sme si vážiť zdravie, a preto sme dostali takú chorobu, aby sme si uvedomili, že na ňom úplne najviac záleží.
Prestávali sme si vážiť prírodu, a preto sme dostali takú chorobu, aby bol pobyt v nej pre nás taký vzácny.
Prestali sme vedieť fungovať v rodinách, a preto nás táto choroba zavrela do našich domovov, aby sme sa ako rodina opäť naučili fungovať.
Prestávali sme si vážiť starých a chorých a preto sme dostali túto chorobu, aby sme si pripomenuli, akí sú zraniteľní.
Prestávali sme si vážiť zdravotníkov a lekárnikov, aby sme zistili, akí sú nepostrádateľní.
Prestávali sme mať úctu voči učiteľom a preto nám táto choroba zavrela školy, aby si to rodičia mohli sami vyskúšať.
Mysleli sme, že si môžme kúpiť všetko, byť kdekoľvek a s kýmkoľvek chceme, a preto sme dostali takúto chorobu, aby sme si uvedomili, že to všetko nie je samozrejmosť.
Mamona nás opantala, voľný čas sme trávili v nákupných centrách, preto nám ich táto choroba zavrela, aby sme pochopili, že šťastie si nemôžme kúpiť.
Zameriavali sme veľa pozornosti na náš vzhľad a výzor a porovnávali sa, preto nám táto choroba zakryla tváre, aby sme pochopili, že tam netkvie naša krása.
Mysleli sme si, že sme páni na tejto zemi a preto sme dostali túto chorobu, aby nás niečo miniatúrne, čo ani nevidno, dokázalo skrotiť, dať nám príručku a trochu pokory.
Táto choroba nám veľa berie, ale zároveň nám dáva možnosť sa toho tak strašne veľa naučiť a pochopiť čo je v živote najdôležitejšie. Dostali sme chorobu ušitú na mieru. Asi sme ju ako ľudstvo naozaj potrebovali.