Lekárka, čo píše. Spisovateľka, čo lieči. To, že slová majú silu uzdravovať a liečiť, pozná každý. MUDr. Katarína Varechová, umeleckým menom Elena Eleková (43 r.), z Michaloviec, je mamou 2 dcér. Nemá rada hrubosť, aroganciu, neprajnosť, nevďačnosť a desí ju krutosť.
V rozhovore pre Akčné ženy prezradila:
- kedy a ako sa dostala k napísaniu kníh,
- prečo píše práve z prostredia psychiatrie,
- že na ženy je vyvíjaný enormný tlak,
- ako sa ako lekárka stará o svoje zdravie.
Píšete a blogujete ako Elena Eleková. Ako lekárka pracujete ako MUDr. Katarína Varechová. Žijú tieto dve mená odlišné životy?
Nemyslím, že žijú odlišné životy, Elena proste občas literárne zaznamenáva to, čo vníma Katarína v bežnom živote.
Ako by ste charakterizovali Elenu Elekovú? Aká je?
Snaží sa zachytiť príbehy vo všedných momentoch, v úryvkoch viet.
Aká je lekárka, mama a manželka Katarína Varechová?
To by asi najlepšie posúdili moji pacienti, manžel a deti. Ale asi aj v tej ambulancii sa snažím predovšetkým porozumieť príbehu, lebo i choroby majú svoje príbehy. Ako lekárka vstupujem osobitným spôsobom do životných príbehov iných ľudí.
Prečítaje si aj rozhovor so spisovateľkou Gabrielou Futovou
Ste lekárkou a zároveň spisovateľkou. Vždy ste vedeli, že chcete aj liečiť ľudí a aj písať? Ktorá túžba prišla skôr?
Nepamätám si, že by som mala nejaký detský sen, čo sa týka povolania, ani kedy som sa rozhodla byť lekárkou. Nepochádzam z lekárskej dynastie, ale ako dieťa som strávila veľa času v nemocniciach a to sa občas stáva inšpiráciou pre povolanie zdravotníka. To prostredie ma čímsi fascinovalo a možno som vždy podvedome túžila vidieť to z druhej strany. Myslím si tiež, že aj keby ma nezaujala medicína ako taká, skončila by som v nejakej pomáhajúcej profesii, najskôr ako psychologička alebo sociálna pracovníčka. Tiež som nikdy vyslovene netúžila stať sa spisovateľkou, ale vždy som milovala literatúru a mala som sklon vyjadrovať sa písomne.
Pamätáte si, od akého veku ste začali písať?
Moja mama má schovaný môj prvý zošit s básničkami, ktorý ilustrovala moja spolužiačka. Je tam napísané: 8-9 rokov.
Počas štúdia medicíny ste sa zrejme písaniu nestihli venovať. Mali ste teda aj pauzu od písania?
Áno, až spätne som si uvedomila, že medicína, ak sa jej človek venoval naozaj poctivo, bola dosť pohlcujúce štúdium. Vtedy som takmer nepísala. Teda ak nerátam svoju prvú publikovanú poviedku, ktorú mi vydali v Aspekte.
Sama o sebe hovoríte, že ste knihomoľ knižničný. Aké knihy rada čítate?
Najradšej beletriu, stále objavujem úžasné veci v klasickej literatúre a nachádzam nových autorov. Mám rada aj populárnovedeckú literatúru z oblasti psychológie a filozofie, denníky a reportážnu literatúru. A samozrejme medicínsku literatúru.
A naopak, po akých knihách zaručene nesiahnete?
Horory a romantická literatúra. Detektívku si tiež prečítam len raz za rok.. Nečítam už ani klasické historické romány.
Mama lekárka a spisovateľka. Čo čítajú jej deti?
S dcérami si udržiavam rituál večerného čítania, dokonca aj s tínedžerkou máme vždy rozčítanú nejakú spoločnú knihu, teraz je to napríklad Jaternice tiahnu na Paríž. S mladšou čítame Vafľové srdce. A o tom, čo čítame, sa aj bavíme – dozviem sa pri tom niekedy naozaj zaujímavé veci. Výberu kníh pre deti som vždy venovala veľkú pozornosť, asi podobne ako strave. Knihy sme vláčili všade, krátili sme si nimi čas v čakárňach alebo v autobuse, cestovali s nami na dovolenky.
Okrem mojich obľúbených detských kníh som s nimi postupne objavovala skvelé veci zo súčasnej detskej literatúry. Dobrá detská kniha baví aj dospelého. Myslím, že som tým tak trochu ovplyvnila ich vkus – vnímam napríklad, že už majú určité nároky na úroveň textu, bez ohľadu na obsah. A veľmi ma teší, že ešte viem stále trafiť, čo by sa im páčilo. Staršia dcéra si už samozrejme vyberá hlavne sama, teraz holduje fantasy literatúre a populárno-náučným knihám o histórii. Mladšia zatiaľ necháva výber viac-menej na mňa, ale má už svojich obľúbených autorov.
Okrem kníh prispievate na známe médium svojím komentárom, kde vtipným a zároveň realistickým spôsobom nastavujete zrkadlo, realitu, a zároveň aj pohľad odborníka. Dokážete mať takýto nadhľad aj v realite?
To neviem posúdiť, ale poväčšine sa snažím o nadhľad a zároveň pohľad na vec z viacerých strán. Niekedy mi pomáha moje povolanie – nebrať niektoré veci tragicky. Niekedy možno naopak, práve kvôli tomu, preháňam.
Vy pracujete ako všeobecná lekárka. Čo najviac ľudí trápi, s čím chodia najčastejšie za vami?
Tak vo všeobecnosti možno povedať, že sú to ťažkosti, ktoré súvisia so súčasným životným štýlom, ktorý je nám sčasti vnútený prácou a sčasti si ho budujeme sami.
Za váš knižný debut Život pri živote ste boli ocenená ako nositeľka prémie Literárnej ceny (2011). Psychiatrické prostredie, v ktorom sa všetky ženy trápia. Prečo práve táto voľba?
Pretože som v ňom profesijne strávila štyri roky a je naozaj zaujímavé. Zároveň sa mi nepáčilo, že o ňom často písali ľudia, ktorí o ňom nemali žiadnu predstavu, iba tým chceli dodať knihe atraktivitu.
Vnímate vy vo svojom okolí, resp. okolo seba, že na ženách je toho naozaj viac naloženého, že naozaj sa veľmi často trápia?
Myslím, že áno, ženy celkovo viac trpia pocitmi viny a nedostatočnosti, stále sa snažia vyhovieť, obetovať. Aj v ambulancii to vidím, že sú to ženy, ktoré sa najviac starajú o zdravie celej rodiny. Často ony napríklad dotlačia muža na preventívnu prehliadku, na vyšetrenie. V čase, keď už samy pociťujú problémy, je na ne naložená starostlivosť o starších členov rodiny a zároveň pomoc s vnúčatami.
Vydali ste už druhú knihu Morituri. Rozhodli ste sa ísť cestou samovydania alebo ste išli cez vydavavateľa?
Nikdy mi nenapadlo vydať si knihu. Rukopis druhej knihy som ponúkla do vydavateľstva Aspekt. Ak by o text neprejavili záujem, možno by som to inde už ani neskúšala. Snažili sa ma síce varovať, že mi tak v literárnych kruhoch navždy prischne nálepka feministky, ale to ma netrápilo. Snažili sa ma predsa často nálepkovať aj dovtedy, už len na základe pohlavia a veku. Aspekt som sledovala od ich začiatkov, čítala som mnohé ich knihy a tešilo ma, že tá moja bude v takej dobrej spoločnosti.
Prečítajte si recenziu na knihu Morituri
Ako sa vy ako lekárka staráte o svoje zdravie? Máte nejaké svoje pravidelné rituály, niečo, čo vám pomáha byť fyzicky aj psychicky v rovnováhe?
Jednoznačne pobyt v prírode a pohyb. Kam sa dá, chodím pešo. Dbám aj na stravu. No a určite mi pomáha aj literárna tvorba. Okrem pravidelných komentárov pre sme, píšem aj scenáre pre naše ochotnícke Divadlo pri fontáne, v ktorom som od jeho zrodu. Má presne toľko rokov ako moja mladšia dcéra. S divadlom vyrástla a už v ňom hráva spolu so staršou dcérou.
Na čo by nemala zabúdať žiadna žena v starostlivosti o seba?
Na dostatok spánku.
Zdroj foto: archív K. V.