Eva Gažová: Šport je tá najkrajšia a najľahšia cesta inklúzie

0
Eva Gažová: Šport je tá najkrajšia a najľahšia cesta inklúzie

Národná riaditeľka Špeciálnych olympiád Slovensko pre športovcov s intelektuálnym znevýhodnením. Bojuje za ich práva. Svojou prácou im pomáha nájsť nielen zmysel života, ale aj uplatnenie v spoločnosti. Pôsobila v Slovenskom olympijskom a športovom výbore, kde sa podieľala na príprave slovenskej reprezentácie.

Takisto na olympijských a paralympijských hrách. Je členkou najväčšieho charitatívno-športového projektu na Slovensku Parasport 24Tour. Laureátka Krištáľového krídla za rok 2020 v oblasti filantropie. Rodáčka z Trenčína, mama dcér 16 ročnej Lindy a 7 ročnej Izabely, Mgr. Eva Gažová nám v rozhovore prezradila:

  • koľko máme na Slovensku športovcov s intelektuálnym znevýhodnením,
  • v čom sú iné Špeciálne olympiády od paralympiád,
  • prečo v roku 2020 vydala Komunikačný manuál s intelektuálne znevýhodnenými,
  • čo znamená v praxi „Deklarácia inklúzie,
  • čo jej dalo skoré ranné vstávanie v detstve o piatej ráno,
  • prečo sa na Slovensku zrušilo vyučovanie predmetu „trénerstvo pre zdravotne postihnutých“
  • v čom sú iné Špeciálne olympiády od paralympiád.

V čom sú iné Špeciálne olympiády od paralympiád?

Ďakujem veľmi pekne za túto otázku. Pre každého z nás je dôležitá vlastná identita. My sa snažíme, aby verejnosť vedela, kto sú, čo robia a sú tu medzi nami aj športovci s intelektuálnym znevýhodnením (ďalej len IZ).  Pre pochopenie odlišnosti –  paralymponici sú športovci s telesným postihnutím a so zrakovým postihnutím. Špeciálne olympiády sa starajú výhradne o športovcov s intelektuálnym znevýhodnením (mentálnym postihnutím).

Sú to športovci napríklad s diagnózou autistického spektra, downov syndróm alebo osoby so zníženým IQ. Paralympionici majú obrovskú výhodu, že ich najväčšie svetové podujatie paralympiáda sa organizuje po veľkej klasickej olympiáde. Toto je veľké marketingové plus pre zviditeľnenie. Našim najväčším svetovým podujatím sú tiež naše „olympiády“, ktoré sa oficiálne nazývajú Svetové hry Špeciálnych olympiád. Konajú sa každé dva roky zimná a letná verzia, takže tak ako aj Olympijské hry.

Vaším sloganom je “Svet vnímame inak, ale túžbu víťaziť máme rovnakú”. V čom je iný pohľad intelektuálne znevýhodnených ľudí?

Odľahčene povedané, svet našich športovcov je pomalší a úprimnejší. V ich svete vidia to, čo my nevidíme a vedia to, čo my nevieme. Napríklad, keď sa nášho športovca po súťaži opýtame, ako sa mu páčilo, odpovie, že sa mu páčilo, lebo mal pitie všetkých farieb. To sú veci, ktoré si my už nevšímame. Oni nezabúdajú byť vďační aj za maličkosti. Za každú ponúknutú príležitosť sú nesmierne vďační. Spätná väzba, prejavenie emócií a úprimnosť, to my „zdraví“ ľudia niekedy nestíhame odovzdať alebo prejaviť, pretože žijeme rýchlo a povrchne. Úprimne mne svet športovcov s IZ vyhovuje, dobíja ma energiou a čas strávený s nimi je čas, kedy sa nemusíme báť zákernosti a závisti. Naopak ich vnímanie sveta ma učí aspoň na chvíľu spomaliť, zamyslieť sa a byť vďačná.

Čiže dá sa povedať, že sa na svet pozerajú stále ako deti? S čistým, neskazeným, dobrým srdcom?

Áno, dá sa to tak povedať, aj keď mnohí z našich športovcov už deti nie sú. Sú to teenageri a dospelí ľudia, mnohokrát s vlastným názorom a postojom. Verejnosť má tendenciu sa k nim prihovárať ako k malým deťom, ale verte mi, vadí im to. Uvedomujú si samých seba, že už majú 15, 20, 30 rokov. Chcú, aby sme sa k nim správali ako k seberovným a primerane k veku. Aj športovci s viacnásobným zdravotným znevýhodnením, ktorí musia kvôli slineniu nosiť tzv. podbradník, vám vo veku 12 rokov nebudú chcieť nosiť detské motívy, ale chcú „dospelácky“ nákrčník.

Viem, že pre človeka, ktorý neprichádza do kontaktu s osobou s intelektuálne znevýhodnením, je to ťažké pochopiť, pretože verejnosť si stále myslí, že keď niekto nerozpráva, tak nevie ani vyjadriť svoje pocity a ani ich nemá. A to je nepravda, ktorú vyvraciame. Športom ukazujeme, že aj nehovoriaci športovec má svoje pocity a túžby a vie ich dať najavo a vie sa sám z nich tešiť. Uvedomuje si aj pocit hrdosti na samého seba keď vidí že aj okolie, rodičia a priatelia sú na neho hrdí. Šport je emócia a tá búra bariéry.

Práca s takými ľuďmi musí byť veľmi obohacujúca. Asi sa tam s ľudskou zlobou, neprajnosťou, závisťou alebo intrigami nestretávate…

Áno, je to obohacujúca práca, pretože vidieť ako naša organizácia Špeciálne olympiády, vďaka vytvoreným súťažným príležitostiam, dáva športovcom sebaúctu a pozdvihuje ich sebavedomie. Je to skutočne fascinujúce. Obohacujúce je to aj v tom, že rodinám s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením môžete dať príležitosť sa svojim dieťaťom pochváliť. Úprimne, každý rodič sa chce svojim dieťaťom pochváliť. Vo vedení Špeciálnych olympiád Slovensko sme samé ženy. Päť žien, ktorá každá je profesionálka vo svojej oblasti a má vysporiadané svoje ego. V našom female tíme nás nesmierne baví vytvárať nové a nové projekty, organizovať súťaže, tvoriť marketingové kampane a slogany, práve preto, že závisť, intrigy, neprajnosť a zloba tu nemá svoje miesto. Všetko robíme pre športovcov s IZ a keď sú oni spokojní, spokojné sme aj my (úsmev).

Ako sa taký intelektuálne znevýhodnený človek, napríklad autista dostane k športu? Nie každý pochádza zo športovo založenej rodiny…

Tu dvere otvorené nenájdete. Na Slovensku nie je vôbec bežné, aby dieťa z autistického spektra alebo downovým syndrómom prijali do bežného main streamového športového klubu. Veľká vďaka klubom, ktoré takýchto športovcov prijali a nebáli sa tejto výzvy. Strach z nepoznaného je to, čo trénerom bráni sa angažovať v trénovaní osôb s IZ. Ja si osobne myslím, že je to výhoda. Ak ste tréner a viete ako a čo trénovať, je to to isté aj s našimi športovcami, len to dlhšie trvá a musíte im odovzdať všetku svoju trpezlivosť. Napríklad: kopať kraulové nohy v bazéne sa bežné dieťa naučí na prvom tréningu. Dieťa s IZ sa naučí na 3-4, možno desiatom tréningu.

Profesionalita trénera je v tom, že vie odhadnúť, kde až sú možnosti športovca. Z vlastnej skúsenosti aj z reálneho života vieme, že začať športovať treba v rannom veku a pravidelne. Špeciálne olympiády ponúkajú cvičiaci program „Mladí športovci“, ktorý podľa príručky s obrázkami vedia rodičia cvičiť aj doma a učitelia v škôlkach a školách. Ďalej je to life stylový program FIT 5, ktorý nájdete na našej stránke a ten je určený starším športovcom. Vzhľadom na to, že je veľmi náročné nájsť športové kluby, ktoré by ochotne prijali a predovšetkým akceptovali v kolektíve aj športovca s inakosťou, musíme neustále vysvetľovať, že je to výhra na oboch stranách.

Ako je v iných krajinách?

V iných krajinách je štatisticky dokázané, že ak klub má za člena aj športovca s intelektuálnym znevýhodnením, je to prospešné aj pre „zdravé“ deti. V kolektíve je menej násilia, viac vzájomnej pomoci a tolerantnosti. K športu a pohybovým aktivitám vedieme deti od malička a tak by to malo byť aj u detí s IZ.

Možností  je málo, ale každý rok nám pribúdajú v členskej základni nové športové kluby pre športovcov s IZ, ale aj bežné kluby, ktoré prijali medzi seba nášho športovca. Špeciálne olympiády sú národnou športovou organizáciu, ktorej úloha je organizovať športové súťaže, Majstrovstvá Slovenska, projekty na zviditeľnenie inklúzie a iné. Skoro každý týždeň riešime dopyt rodiča, kde ich dcéra, syn môže športovať. Každého jedinca riešime samostatne a snažíme sa nájsť najvhodnejšie riešenie na šport.

Prečítajte si aj rozhovor s Denisovou Knotkovou: Zriadiť chránenú dielňu bolo najlepším rozhodnutím môjho života

Vy pochádzate z rodiny, kde sa športom žilo. Mama trénerka krasokorčuľovania. K akým športom vás a vaše sestry rodičia viedli?

Ku všetkým, ktoré boli dostupné. Od malička sme cez víkendy skoro ráno vstávali na krasokorčuliarske tréningy. Cez leto sme turistikovali, bicyklovali, chodili na kúpalisko. V zime sme po rannom tréningu na ľade chodili lyžovať. Doteraz netuším ako to naši rodičia dávali (úsmev) a to sme nemali auto. Do piatej triedy som nastupovala na Osemročné športové gymnázium v Trenčíne, kde som sa až do Vysokej školy venovala plávaniu.

Neskôr chvíľu aj záchranárskemu plávaniu. Stredná sestra Beáta robila krasokorčuľovanie 11 rokov s úspechmi na Majstrovstvách Slovenska. Najmladšia sestra Zuzana začínala samozrejme krasom a v žiackom veku bola Majsterkou Slovenska v kanoistike. Mamina dodnes aktívne cvičí. Možno viac ako my všetky tri sestry dokopy (úsmev). V čase, keď sme so sestrami vyrastali, bolo prirodzené byť po škole vonku a Telesná výchova bola známkovaný predmet, to si myslím, že by sa malo vrátiť.

V jednom rozhovore spomínate, že vstávanie v sobotu o piatej ráno bolo pre vás na základnej škole rutinou. Po odcvičení tréningu ste sadli na autobus a išli sa lyžovať. Ako spätne hodnotíte tieto roky driny?

Nebrali sme to ako drinu. Bola to prirodzená súčasť dňa. V čase môjho detstva sa nediskutovalo, čo budeme dnes robiť? Proste mama dostala príležitosť stať sa trénerkou a využila ju. Nás stiahla do tréningového kolobehu so sebou. Určite vtedy absolútne netušila, aké dobré rozhodnutie pre svoje deti urobila. Vďaka rannému vstávaniu nám vštepila pocit zodpovednosti, vďaka športovaniu nám vyplnila aktívne deň a stali sa zo všetkých jej dcér akčné ženy (úsmev).

https://www.instagram.com/p/CROoplHLsPB/?utm_source=ig_web_copy_link

Čo by ste odporúčali rodičom, ktorí váhajú, či svoje deti príliš nepreťažujú a či by predsa len deti nemali mať čas na voľnú hru, možno aj na nudenie sa? Nevyčítate niekedy rodičom, že vás možno pripravili o detstvo, aké mali vaši rovesníci?

V čase môjho detstva a dospievania boli učiteľ a tréner autoritou. Rodičia nezasahovali do kompetencií, nesťažovali sa a neradili trénerovi ako a čo má robiť. Dnes je psychická záťaž na učiteľoch a tréneroch oveľa väčšia, pretože rodič zasahuje do procesu a to si myslím, že nie je správne. Ak dieťa šport baví, berie to ako hru, len ho nechajte si vybrať tú jeho hru. Dnešné deti, ktoré majú tablet alebo telefón, sa nenudia. Dôležitá je vyváženosť času stráveného na tablete a v pohybe.

Stojím si za názorom, že každé dieťa, mládežník či dospelý sa musí hýbať. Úplne stačí rekreačný šport chôdza, bicykel, koliečkové korčule, hry s loptou, …. Na výber je veľa možností. Ja sa snažím cvičiť yogu, hovorím si,  že odšportovaného mám už dosť a joga mi vyhovuje. Pýtate sa na detstvo. Dnes viem, že šport mi dal to najkrajšie detstvo, aké som mohla mať. Pretože šport spája. Mojou najlepšou kamoškou je spolužiačka zo športového gymnázia a plávame spolu životom už od našich 10 rokov. Nemáme pocit, že by sme niečo zmeškali. Stihli sme prežiť prvú pusu i diskotéku. Možno trošku neskôr ako rovesníčky, ale nič sme nezmeškali.

Aké vlastnosti alebo charakterové návyky ste si podľa vás vypestovali vďaka výchove a možno aj prísnemu režimu vašich rodičov?

Myslím, že práve vďaka športu, tvrdým tréningom a odriekaniu pravidelných návštev diskoték som získala vlastnosti ako: vytrvalosť, zodpovednosť, dochvíľnosť, nevzdávať sa a veriť v silu kolektívu. Púšťam sa do nepoznaných projektov a do nových výziev, pretože viem, že na každej životnej dráhe je obrátka a môžem sa jednoducho vrátiť späť.

Vaša cesta po osemročnom športovom gymnáziu viedla na Fakultu telesnej výchovy a športu, kde ste sa venovali trénerstvu postihnutých. Prečo práve táto oblasť?

Intuícia. Chcela som byť užitočná a pomáhať a určite som chcela študovať na Fakulte telesnej výchovy a športu. Inklinovala som aj k učiteľskej aprobácii Telesná výchova a Psychológia v Nitre, ale nakoniec vyhralo hlavné mesto Bratislava.

Prečítajte si tiež: Ľudia s mentálnym postihnutím chcú žiť tak normálne, ako sa len dá

Neskôr sa tento predmet prestal vyučovať. Myslíte, že kvôli nedostatku záujmu zo strany študentov?

Ukončila som vysokoškolské štúdium v roku 1998 a rok po skončení som ešte diaľkovo na fakulte prednášala Šport osôb zdravotne postihnutých. Potom neviem presne možno ešte rok študijný predmet pokračoval. Bohužiaľ dnes už sa na Fakulte špecializácia Trénerstvo  zdravotne postihnutých študovať nedá. Je to veľká škoda. O nezáujme študentov o tento odbor sa hovoriť nedá, ak nie je ponuka, nie je dopyt. Niekedy samú seba pristihnem, keď organizujeme športové podujatie, že by bolo super  keby na našich akciách Špeciálnych olympiád, mohli študenti trénerských odborov získavať skúsenosti priamo v praxi. Všeobecne aj na Pedagogickej fakulte v odbore Špeciálnej pedagogiky je možnosť praxe v telesnej výchove veľmi málo alebo žiadna.

V praxi ste sa následne stretli s problémom dobrovoľníkov pri športových akciách. Často ich suplovali rodinní príslušníci. Ako je to dnes?

Špeciálne olympiády Slovensko spolupracujú s Prešovskou univerzitou, pedagogickou Fakultou, kde sa študuje odbor špeciálna pedagogika. Prostredníctvom našich súťaží poskytujeme študentom príležitosť priameho kontaktu s osobami s IZ.  Teší nás táto spolupráca, ale suplujeme v nej štát. Pretože, ak chceme, aby sa budúci špeciálni pedagógovia dostali reálne k praxi v športe, musíme im ubytovanie a stravu zaplatiť. Robíme to radi, pretože vieme, že tak motivujeme mladých ľudí, aby zostali špeciálnym pedagógom aj po získaní diplomu.

Už tretí rok u nás v Špeciálnych olympiádach na Slovensku funguje dobrovoľnícky program, kde každý dobrovoľník získa aj Certifikát dobrovoľníka, ktorý ako príloha k životopisu môže mať dobrý vplyv na ďalšie štúdium doma i v zahraničí. Dobrovoľníctvo je inklúzia. Vďaka dobrovoľníkom sa športovci stretávajú so svojimi rovesníkmi. Čas strávený v kolektíve rovesníkov je vynikajúci nástroj na ďalší sociálny rozvoj športovca s IZ. Sme hrdí na to, že naše dobrovoľnícke „partie“ sa k nám vracajú a samy sa pýtajú, kedy bude ďalšia akcia. Rodičia našich športovcov si túto spoluprácu s mladými dobrovoľníkmi veľmi chvália. Vznikajú nové priateľstvá a príležitosti tešiť sa na ďalšiu súťaž (úsmev).

Hovorí sa, že šport je fenomén, ktorý je o emóciách. Čo dokážu urobiť emócie v rámci športu?

Vzájomná pozitívna náklonnosť jeden voči druhému – to je pre mňa emócia v športe. Zoberte si víťazstvá v športe. Keď slovenský reprezentant získa na vrcholovom podujatí medailu, cítime sa hrdí na svoju krajinu asociujeme sa s víťazstvom. Nosíme hrdo slovenský znak, spievame hymnu a zažívame pocit šťastia. To víťazstvo, tá medaila je aj naša, lebo cítime spolupatričnosť a hrdosť.

A tak je to aj v našom športe pri udeľovaní medailí. Navzájom sa cítime šťastne a hrdo. Potleskom, úsmevom  a objatím prejavujeme pozitívnu emóciu jeden voči druhému. Emócia je evolučne starší psychologický proces ako rozumové správanie a preto sú emočné pocity silnejšie a u športovcov s IZ ešte silnejšie v tom najsilnejšie pozitívnom zmysle. A preto je pravdou, že šport je tá najkrajšia a najľahšia cesta inklúzie.

V čom sa líši trénovanie intelektuálne znevýhodnených od klasických tréningov?

V dlhšom trvaní a väčšej trpezlivosti. Najdôležitejšie je na začiatku tréningového procesu diagnostikovať športovca. Nie tak lekársky, ale tak po našom trénersky. To znamená spoznať a poznať športovca. Vedieť jeho prípadné telesné obmedzenia, či ovláda samoobslužné činnosti, či vie ísť sám na WC, ale treba poznať aj jeho obľúbené veci, činnosti, vedieť, čo ho motivuje.

Napríklad vedieť, akú má rád farbu, nám pomôže pri výbere farebnosti športovej pomôcky. Venovať čas aj vysvetleniam takých pojmov ako je štart a cieľ a mať ich presne vyznačené. Stanoviť pravidlá a z tréningu urobiť zábavu. Informovať športovca, čo budeme na tréningu robiť. Vždy, ale vždy skončiť tréning aktivitou, ktorú už má športovec osvojenú a v ktorej je úspešný. Tak si odnesie z tréningu dobrý pocit zo samého seba, pozitívnu energiu, pretože sme mu zatlieskali, pochválili a teší sa na ďalšiu hodinu. Každý tréning s našimi športovcami je iný. Mať schopnosť improvizácie je cesta k úspechu.

Ako týchto ľudí vhodne motivovať? Čo je vlastne pre nich motiváciou?

Každého z nás motivuje niečo iné, aj každého športovca Špeciálnych olympiád motivuje niečo iné. Ale predsa som si za tých pár rokov všimla jednu spoločnú črtu. Navzájom sa na seba tešia. Súťaže Špeciálnych olympiád im dávajú príležitosť sa znova uvidieť so svojimi kamarátmi z iného mesta, porozprávať sa a zasúťažiť si. Tešia sa zo svojej prítomnosti a z priateľstiev to je ich motivácia. A samozrejme  diskotéka (úsmev).

Čo pre vás osobne znamená inklúzia?

Naučiť ľudí neodvracať zrak, nevyhýbať sa, ale pýtať sa a akceptovať.

Inklúzia je populárne slovo, príjemne sa vyslovuje a je často používané. Ale vieme naozaj, čo to znamená? Inklúzia je aj tento rozhovor, že portál akčné ženy poskytol príležitosť sa o športovcoch s IZ porozprávať. Inklúzia nie je len prijatie, ale predovšetkým akceptácia. Nestačí začleniť, musíme vedieť inakosť akceptovať.  Inakosť je tu medzi nami. Či už farba pleti, sexuálna orientácia, výška IQ je inakosť. Inklúzia je nevyčleňovanie zo spoločnosti. Správajme sa tak, aby sme ich svojim prístupom nevytláčali na okraj spoločnosti. Konajme tak, aby sme sa naučili spolu existovať. Neberme im príležitosti, kde majú šancu ukázať, čo dokážu. Nediskriminujme ich právo na bežný život, na lásku na šport, …

To, že je Vám táto téma blízka deklaruje aj Vaša iniciatíva „Deklarácia inklúzie“. Čo si máme pod tým predstaviť?

Deklarácia Inklúzie je projekt, ktorý je dlhodobý. Nie je to len iniciatíva, ktorá trvá krátke obdobie. V roku 2020 sme v Špeciálnych olympiád začali kampaň o potrebe šírenia porozumenia slova inklúzia. Odštartovali sme ju diskusným fórom a tlačovou konferenciou, kde sme po prvýkrát upozornili na diskrimináciu športovcov s intelektuálnym znevýhodnením. Napríklad im boli odopreté uznania a odmeny za vzornú reprezentáciu Slovenskej republiky, finančná podpora na prípravu a zabezpečenie ich účasti na Svetových podujatiach.

Je to iniciatíva, ktorá sa stane dlhoročnou súčasťou Špeciálnych olympiád Slovensko až dovtedy, pokiaľ sa generácie naučia žiť spolu s osobami s IZ. Deklarácia Inklúzie tu bude so súčasnou generáciou, mladšou generáciou, až kým všetky generácie nepochopia, že v podstate sme všetci svojim spôsobom každý iný a máme právo všetci spolu spokojne žiť. Podporu športovcom s IZ môžete vyjadriť klikom na stránke deklaraciainkluzie.sk .

https://www.instagram.com/p/CQJBTu_qWA3/?utm_source=ig_web_copy_link

V roku 2020 ste vydali Komunikačný manuál s intelektuálne znevýhodnenými. Pre koho je určený?

Je to naše prvé „knižné dieťa“. Sme na túto pár stranovú brožúrku veľmi hrdé. Je to kolektívna práca zozbieraných vlastných skúseností zo života komunikácie so športovcami s IZ.  Na tvorbe sa podieľali autorky: Dominika Nestarcová, Martina Gogolová, Jarka Koteková a kolegyňa a mama nášho športovca, Veronika Sedláčková.  Komunikačný manuál je manuál do sveta našich športovcov.

Úsmevnou formou vysvetľuje ako komunikovať s osobami s IZ, ako k nim pristupovať. Je to písomne vyjadrené, aj keď sú to bežné veci, ale keď si to prečítate, uvedomíte si to viac. Manuál dostávajú naši dobrovoľníci, médiá, ale aj noví tréneri a verejnosť. Aj toto je forma šírenia inklúzie, možnosť naučiť ľudí nebáť sa komunikovať s inakosťou. Komunikačný manuál si môžete prečítať TU.

V čom sú hlavné rozdiely v komunikácii s intelektuálne znevýhodnenými osobami?

Jednoduchosť – Trpezlivosť – Dôslednosť. Jednoducho sa pýtať, klásť jednu otázku a používať kratšie vety. Trpezlivo počkať na odpoveď. Naši športovci potrebujú pár sekúnd naviac na spracovanie otázky. Dôslednosť spočíva v tom, že pochválime, poďakujeme a/alebo nadviažeme na rozhovor. Klásť otázky a viesť rozhovory s našimi športovcami je jedinečné, poučné i zábavné, vyskúšajte si to.

Viete nám povedať, približne v koľkých krajinách sveta sa nachádzajú športovci s intelektuálnym znevýhodnením?

Organizácia Špeciálne olympiády International vznikla v roku 1968 a má svoje programy v 194 krajinách sveta. Celkovo, pod hlavičkou Špeciálnych olympiád, je vo svete registrovaných 5,5 milióna športovcov s intelektuálnym znevýhodnením.

Koľko ich je na Slovensku?

Národná športová organizácia Špeciálne olympiády Slovensko má registrovaných viac ako 1300 športovcov, ktorí aktívne súťažia v 18 športoch a zúčastňujú sa Majstrovstiev Slovenska v zimných aj letných športoch. Bohužiaľ na Slovensku, myslím, že sme jediná krajina EÚ, ktorá nemá register osôb s intelektuálnym znevýhodnením, nevieme presný počet. Vieme napríklad koľko žiakov a študentov navštevuje špeciálne školy, vieme koľko osôb je registrovaných na príspevky, ale celkovo nevieme, koľko žije na Slovensku osôb s diagnózou autizmus, koľko osôb s downovým syndrómom, koľko osôb s intelektuálnym znevýhodnením. Uvádzané čísla na Slovensku, vychádzajú z medzinárodných zpriemerovaných štatistík, takže čísla sú len orientačné.

Nadežda Durcová: Kúpou handmade výrobkov nám ľudia dávajú pocítiť, že nie sme zbytoční a na záťaž okoliu

Special Olympics je jedinou organizáciou na svete, ktorá môže pojem “Olympics” marketingovo využívať. Je to vyznamenanie športovej organizácie. Čo to pre vás a pre organizáciu znamená?

V 90. rokoch minulého storočia, vtedajší prezident Medzinárodného olympijského výboru Juan Antonio Samaranch, schválil používanie slova Olympics pre športovcov s intelektuálnym znevýhodnením. „Darovaním“ slova Olympics dal jasne najavo, že Special Olympics sú športovou organizáciou, čím ukázal svetu prvé gesto inklúzie. Možnosť používať v názve olympijskú symboliku je veľmi silný marketingový nástroj.

Special Olympics International je jediná organizácia na planéte, ktorá má oficiálne povolenie na používanie chránenej značky slova Olympics a taktiež následne majú povolenie aj národné organizácie po celom svete. Pre správnosť je ale potrebné uviesť, že naša „olympiáda“, naše najväčšie svetové podujatie sa volá Svetové hry Špeciálnych olympiád (letná verzia) a Svetové zimné hry Špeciálnych olympiád (zimná verzia).

Čo osobne by ste vy priali intelektuálne znevýhodneným ľuďom?

Ja by som si veľmi želala, aby sme im poskytovali stále viac a viac príležitostí ukázať, čo dokážu. V škole, v športe, v práci, v živote. U nás na Slovensku je rodičom pri narodení dieťaťa s inakosťou a/alebo pri stanovení diagnózy väčšinou povedané: nebude vedieť toto, nemôže robiť tamto, nedokáže  toto, … Ja by som im želala, aby im bolo povedané:  Vaša dcéra/váš syn aj napriek diagnóze sa naučí toto, dokáže tamto, bude vedieť toto …. Ukázať im smer rozvoja, ktorý dosiahneme len tým, že nebudeme pred nimi zatvárať dvere možností a príležitostí, ale naopak otvárať im dvere všade tam, kam otvorené dvere máme aj my, bežní ľudia.

Čo potrebujú počuť, cítiť, vnímať od nás „obyčajných“ ľudí?

Moje odporúčanie pre život s osobami s IZ vychádza s rozhovorov so športovcami, trénermi, rodičmi, učiteľmi s mojimi kolegyňami a z vlastných skúseností. Zistila som, že potreby a túžby ako žiť spokojný a šťastný život máme rovnaké.

  • Chceme sa na naučiť prijať to, čo máme i nemáme a byť spokojný.
  • Chceme si nájsť uplatnenie v živote a robiť to, čo nás baví.
  • Želáme si, aby naše deti vyrastali v kolektíve rovesníkov a mali príležitosti na zmysluplné vyplnenie času.
  • Želáme si zdravie, pretože intelektuálne znevýhodnenie nie je choroba.
  • “Už viac nechceme byť rozdelení na my a oni, ale chceme byť len my,“ Tim Shiver, prezident Special Olympics International

žiadne príspevky na zobrazenie