O Františkovi Kozmovi sa hovorí ako o druhom Dominikovi Dánovi. Slovenský knižný trh obohacuje svojimi napínavými krimi príbehmi. Napriek relatívne nízkemu veku žne František Kozmon so svojimi knihami úspech. Ako sa k tomu dopracoval? Je ťažké presadiť sa so slovenskou krimi tvorbou? Čo on sám považuje za úspech a odkiaľ čerpá inšpiráciu? Len pre akčné ženy prezradil priamo František.

Ako ste sa dostali k písaniu a prečo práve krimi? Ako si vás táto téma, respektíve oblasť našla?

Ja som sa písaniu venoval prakticky ako záľube už ako dieťa. Prvé zošitové knihy vznikli, keď som mal 9-10 rokov a čítal som Troch pátračov a Slávnu päťku. Od tých som prešiel k „Agáte“. Ale ďalšie príbehy, ktoré v mojej hlave vznikali, boli zo žánru fantasy. Pred krimi som mal veľký rešpekt, je to žáner, ktorý si vyžaduje určité znalosti a zručnosť v práci so zápletkou a príbehom. Motiváciou bola súťaž Detektívka 2014. Chcel som sa zapojiť, dlhšie som vymýšľal námet, ale nič zaujímavé som nevymyslel. Napokon mi ho poslalo podvedomie v podobe sna, či skôr nočnej mory. Ocitol som sa na mieste činu. Keď som sa zobudil, spísal som, čo sa mi prisnilo, a z toho vznikol môj prvý prológ.

Ako relaxujete? Čo číta človek, ktorý píše krimi? Hľadáte iný žáner kníh pri čítaní?

Čítam rád a čítam aj krimi. Prakticky si rád prečítam každú dobrú knihu. Môj obľúbený žáner je triler, ale podľa nálady siahnem aj po niečom oddychovom. Okrem čítania som si za posledné dva roky našiel cestu k podcastom. Tie sú fajn, keď chcete absolútne vypnúť, prípadne do pozadia, keď upratujete alebo si idete zabehať. Je to také optimálne spojenie príjemného s užitočným.

Prezraďte, čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý píše nie veľmi pozitívne a povzbudzujúce príbehy? Cítite pri písaní napätie? Prípadne podvedomý hnus z toho, ako niektoré veci fungujú, respektíve nefungujú?

Možno to bude znieť zvláštne, ale keď píšem, prežívam podobné pocity ako pri čítaní. Možno tým, že je to môj príbeh a moje postavy, sú tie pocity ešte znásobené. Aj keď viem, čo sa bude diať, fandím im, teším sa s nimi a aj sa o ne občas bojím. A áno, sú tie scény, pri ktorých mi je nepríjemne, ale možno prekvapím, že to nie sú „krváky“ a vraždy – na tie som už ako autor krimi asi odolný.

Čo robíte, keď nepíšete?

Nie je tajomstvo, kde pracujem, ono je to skôr z mojej skúsenosti ťažšie na vysvetlenie. Som zamestnaný v jednej agentúre pod Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky na projekte, ktorý sa venuje podpore inovácií na Slovensku.

Prečítajte si aj rozhovor s knihovníčkou Vierkou  Némethovou: Zápis do knižnice stojí toľko ako zmrzlina, život dieťaťa však môže ovplyvniť vo veľkej miere

Čo vám prináša písanie?

V prvom rade mi prináša radosť – možnosť tvoriť príbeh, prežívať všetky tie pocity, ktoré prináša aj čítanie (len trochu inak). Zároveň je to tvorivý proces, čiže mi dáva možnosť sebarealizácie. A (čo sa priznáva možno najťažšie) je to akási forma terapie, možnosť vysporiadať sa s vecami, ktorými sme si sami prešli.

Odkiaľ čerpáte inšpirácie pri písaní?

Inšpiráciu na príbehy vyslovene nevyhľadávam, to nikdy nefungovalo. Myslím, že pre inšpiráciu je dôležité veľa čítať, byť vnímavý voči tomu, čo sa deje okolo vás a vedieť tvoriť asociácie. Príbehy u mňa vznikajú v kombinácii týchto troch vecí.

Máte svoj tím špecialistov, s ktorými preberáte svoje kroky a miesta v knihe? Radíte sa napríklad s políciou, súdnym lekárom či psychológom?

Dá sa povedať, že mám. Než som napísal svoju prvú detektívku, oslovil som môjho bratranca, ktorý pracuje na polícií. Ten zodpovedal moje prvé otázky. Neskôr ma kontaktovali ďalší členovia policajného zboru, ktorí mi z vlastnej iniciatívy poskytli niekoľko výborných rád. Odvtedy som konzultoval kadečo: s právničkou, s kriminalistickou psychologičkou, s lekárom – vždy podľa potreby, keď čelím nejakej otázke, na ktorú neviem nájsť odpoveď na internete, vyhľadám niekoho na konzultáciu. Zatiaľ si musím zaklopať, že som mal šťastie na samých milých a ochotných ľudí, ktorým touto cestou zároveň ďakujem.

Prečítajte si aj rozhovor s Alexandrou Vrábelovou: Napísala som knihu, ktorú by som si sama želala prečítať

Mnohí ľudia vás porovnávajú s Dominikom Dánom. Čítate jeho knihy? Je to predsa len náročná konkurencia.

Dominik Dán má na konte už viac ako 30 kníh a prakticky je otcom modernej slovenskej detektívky. Takže na jednej strane prirovnanie k nemu je pre mňa veľký kompliment, no na strane druhej sme veľmi odlišní autori. Ale aby som zodpovedal otázku, čítal som zopár jeho kníh, zďaleka nie všetky, určite ešte po ďalších siahnem. Mňa by zaujímalo, či sa on dostal k niektorej z mojich.:)

Čo vy osobne považujete za úspech?

Úspech je relatívny pojem. Do značnej miery je pre mňa úspechom to, že sa môžem písaniu venovať profesionálne. Ale zároveň za veľký úspech považujem, že som mal v živote šťastie na veľa výnimočných, skvelých ľudí – kamarátov, blízkych, kolegov, blogerov aj čitateľov. Týmto ich pozdravujem a veľmi pekne ďakujem za všetko dobro, čo prinášajú do môjho života a šíria tak vo svete.

Ktorý spisovateľ je pre vás vzorom? Koho obdivujete?

Mám také dva vzory. Prvým je Neil Gaiman, ktorý má naozaj dar slova a dokáže vetou pohladiť dušu. Druhým je Juraj Červenák, náš veľký talent, ktorý ma ešte žiadnou knihou nesklamal. Veľké plus je, že je to skvelý, inteligentný človek s názorom a nadhľadom, ktorému sa môžem učiť.

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí radi píšu, ale možno si to odkladajú niekde do šuplíka, i keď v hĺbke srdca túžia po vlastnej knihe?

V prvom rade by som im poradil, aby to dali niekomu prečítať. Ideálne niekomu sčítanému, koho názor na knihy je pre nich relevantný. Potom, aby konštruktívnu kritiku nikdy nebrali osobne, ale snažili sa z nej poučiť. V neposlednom rade, aby to s písaním nevzdávali, pokým im bude robiť radosť.

foto: Peter Plichta