Marko Thelen – za týmto pseudonymom sa skrýva autor, ktorý pôsobí ako expert v oblasti vnútornej bezpečnosti. Vo svojej práci sa stretol s nebezpečnými situáciami a vlastné skúsenosti prenáša do svojich kníh, ktoré sú založené aj na skutočných udalostiach. V rozhovore nám prezradil:

• Prečo sa rozhodol písať knihy
• V akých nebezpečných situáciách sa ocitol
• Aké exotické krajiny navštívil a čo si odtiaľ odniesol
• Aký je hlavný hrdina jeho románov
• O čom bude jeho najnovší román
• Čo si myslí o ženách

Vydali ste už dve knihy s kriminálnou zápletkou. Kedy ste sa začali venovať písaniu?

Na prvom stupni základnej školy. Ešte teraz sa mi vybavuje, ako sedím na schodoch v paneláku. So susedom nahlas nadšene premýšľame a do tehlovo červenej školskej písanky vkladám prvé kapitoly Malých detektívov. Potom som k tomu pridal ešte jeden sci-fi román (smiech). Nasledovali básnické zbierky na strednej škole. Všetko však ostalo v mojej zásuvke a zapadlo prachom. Prešlo veľmi dlhé obdobie a písanie sa mi vrátilo.

Kedy prišiel moment, že ste si uvedomili, že chcete vydať knihu a čo vás k tomu motivovalo?

Počas služobných ciest v zahraničí. Uvedomil som si, že zažívam mnohé situácie, o ktorých by bolo dobre verejne hovoriť. Upútať tak pozornosť na skutočnosti, ktoré ovplyvňujú každého z nás, aj keď možno nie priamo. Začal som preto s prvým románom Dlhé tiene Karibiku. Postupne som si písal poznámky, hoci som na začiatku neveril, že z toho niečo bude.

Keď som rozvíjal kapitolu po kapitole, ešte viac som si prestal veriť. Nešlo mi to. Strácal som sa vo vlastných myšlienkach. Napriek tomu ma niečo hnalo dopredu. Chcel som spojiť reálny prípad s fikciou. Témy ilegálnych adopcií detí a ich únosy vo mne tak intenzívne rezonovali, že som pokračoval. Konkrétny prípad z Karibiku ma jednoducho dotlačil do dokončenia začatého.

Čo bolo pri tom najťažšie? Aký bol prvý krok k realizácii?

Ako som naznačil, v začiatkoch som si neveril. Navyše, som viac vizuálno-pamäťový typ človeka. Píšem tak, že vidím scénu v hlave a pomáhajú mi osobné zážitky. Moje knihy zatiaľ predstavujú kombináciu reality a fikcie. To, čo píšem z vlastnej skúsenosti, mám na papieri veľmi rýchlo. Fikcia mi ide najťažšie a trvá mi dlhšiu dobu, kým sa dej objaví. Scény si musím v hlave niekoľkokrát prehrávať, aby dostali logickú podobu a pasovali do reálií. Ak to nevidím, nemôžem to napísať. Ak sa mi scéna nezdá zaujímavá alebo nesedí s reálnou časťou príbehu, tak ju zmažem. Idem nanovo. Väčšinou sa scéna fikcie prirodzene objavuje, keď sa príbeh vyvíja. Niekedy to však jednoducho nevyjde.

Mali ste nejakú literárnu pomoc?

Pravidlá písania kníh boli pre mňa Magnum ignotum (pozn.redakcie: veľké neznámo). Preto som potreboval nejakú podporu. Tak ako v mojej práci nedokážem bez kolegov dosiahnuť stanovený cieľ, tak aj pri písaní prvej knihy som musel objaviť tímového hráča. Niekoho, kto mi otvorí správne dvere do čakárne na literárny zázrak.

A tak som sa dostal úplnou náhodou k Soni Adamčík Borušovičovej. Mal som šťastie, že ma naučila porozumieť pisateľským taktikám. Z prvého rukopisu mi urobila červené more, v ktorom sa dalo kúpať. Priznám sa, že kým som ho preplával, poriadne som sa spotil a doštípali ma pripomienkové medúzy. Ale potom som sa stal omnoho silnejší. Skoro ako po viacerých tréningoch v posilňovni.

Pracujete ako expert v oblasti vnútornej bezpečnosti, preto ste si zvolili pseudonym?

Áno. Vyžaduje si to povaha mojej činnosti.

Dostali ste sa aj vy osobne do nejakej nebezpečnej situácie?

Nie som nijaký hrdina, ktorý by sa hrnul do akčných situácií. To nepatrí k mojej náplni práce. Niekedy sa však kritickej udalosti nedá vyhnúť. Okrem tréningov pre bezpečnostné zložky robím hlavne analytickú činnosť. Nie však iba typickú od stola. Pre analyzovanie určitých skutočností, objektov, skutkov, alebo pôsobenia a správania sa osôb je potrebné získavať informácie v teréne.

Oblasti a krajiny, v ktorých sa často pohybujem, patria medzi zóny konfliktov a opakovaných teroristických útokov. Napríklad Mali, Burkina Faso, Mauritánia, Arabský polostrov, citlivé zóny v Indonézii, Malajzii, Turecku, Arménsku, Azerbajdžane, Gruzínsku, atď. Ocitol som sa už pár sekúnd a metrov od výbuchu, streľby, a stretávam sa s nebezpečnými materiálmi.

Náhodne som sa priplietol k miestu fyzického stretu nepriateľských skupín domorodcov v južnej Amerike alebo som na vlastnom tele skúsil rôzne nepríjemné a nebezpečné infekcie v juhovýchodnej Ázii a Afrike.

Vo svojej práci často lietate, máte s tým súvisiace nepríjemné zážitky?

Pravidelne som ožarovaný vesmírnou radiáciou, i keď nie až tak, ako piloti. Medzi moje rekordy patrí vyše 120 kombinovaných krátkych a dlhých letov za jeden rok. Pritom tiež zažívam nejednu nervy drásajúcu situáciu. Napríklad extrémne nepriaznivé počasie spôsobujúce dlhotrvajúce turbulencie s náhlymi prepadmi lietadla o niekoľko desiatok metrov nadol, pričom na palube lietajú osobné veci. Rovnako technické poruchy počas letu s panikou na palube, alebo dve núdzové pristátia. Jedno z nich som takmer doslova a do písmena vložil do Dlhých tieňov Karibiku. K tomu by som dodal, že zaujímavé skúsenosti z letov budem tiež vždy prinášať v románoch. Je tomu tak aj v novej knihe.

Hlavným hrdinom vašich kníh je detektív Denis Martinský. Skúste nám ho priblížiť. Aký je?

Workoholik v strednom veku, ktorý keď sa zahryzne do prípadu, tak sa ho nepustí. Musí ho dotiahnuť do konca, aj keby mu malo ísť o krk. Je zamilovaný do karibskej priateľky, snúbenice Edmonise, avšak občas vnútorne bojuje s nedefinovateľnými citmi k svojej asistentke Veronike. Športuje a má rád adrenalín. Je neporiadny, no v neporiadku sa systémovo vyzná. V jedle neznáša rascu. Myslí si, že dobre spieva, no v skutočnosti je to iba jeho pocit.

Zvolili ste si cestu vydania cez vydavateľstvo, aký je pri tom postup? Oslovili ste s vašim rukopisom viaceré vydavateľstvá?

Pri prvej knihe som to hneď skúsil s vydavateľstvom, od ktorého rád čítam knihy, a ktoré mi odporučila Soňa Adamčík Borušovičová. A vyšlo to na prvý pokus. Slovart rukopis prijal. Tak to bolo aj pri Krvavej karikatúre a rovnako aj pri treťom krimi trileri. Akonáhle vydavateľstvo akceptuje váš rukopis a podpíšete zmluvu, nasledujú prvé pripomienky k obsahu románu od redakčnej korektorky. Tie zapracujete. Potom dochádza k jazykovej korektúre a záverečnému doladeniu do tlačenej formy. Popritom sa pracuje na obálke.

Pre akých čitateľov sú vaše knihy určené? Sú vaši čitatelia prevažne muži?

Pre každého, kto má rád napätie a cestovateľské zážitky. V knihách sa snažím spájať krimi zápletku inšpirovanú skutočnými udalosťami s cestopisnými prvkami z rôznych kútov sveta. Čitateľmi sú tak muži, ako ženy. Aspoň čo viem, z reakcií, ktoré dostávam na maily, Facebook stránku a stránky kníhkupectiev.

Kde a kedy píšete najradšej? Máte na tvorbu nejaké špeciálne miesto?

Najmä v hoteloch a v lietadle, pokiaľ núdzovo nepristávam (smiech).

Ak práve nepíšete, čomu sa ešte rád venujete?

Mojim najbližším, keď som s nimi. Potom rád športujem. Nie som nijaký majster, ale stal som sa závislý na bojovom umení Wing Chun. Je to zmes výťažkov toho najlepšieho z obrany a útoku Kung-Fu. Výnimočný šport, ktorý vás nielen učí tvrdo a inteligentne sa brániť, ale aj nachádzať vnútorný pokoj a rozvahu pri rozhodovaní v ťažkých situáciách. V tom mi dôsledne pomáha tréner zo špeciálnej vojenskej jednotky.

Tiež milujem hory, zbieram huby a čítam dobré knihy. Rád si vystrelím a nielen z ľudí. Teším sa, keď sa mi občas podarí zasiahnuť stred terča viackrát za sebou. (úsmev).

Chystáte sa vydať nový román. O čom bude?

O slovenskom majiteľovi IT firmy, ktorý sa v roku 2010 stal podozrivý z vraždy mladej kolegyne na Islande. Poukazuje na špinavé pozadie IT biznisu na Slovensku a v ďalších krajinách strednej a východnej Európy. Detektív Martinský opäť kráča po tenkom ľade, keď odhaľuje zákulisné praktiky niektorých podnikateľov a prepojenie na organizovaný zločin. Intenzívne pátra po skutočnej pravde a využíva svoje znalosti v profilovaní páchateľov. Pritom sa však sám čoraz viac zamotáva v spleti nepredvídateľných situácií a musí sa boriť s ťažkými podmienkami na Islande po výbuchu sopky Eyjafjallajökull.

Čitatelia môžu byť pripravení na nečakané odhalenia, postupné dávky adrenalínu a putovanie s detektívom Martinským po Islande a ďalších zaujímavých miestach sveta. Je to jednoducho triler pre milovníkov napätia a cestovania. A dodal by som aj, že sa jedná o severskú krimi od slovenského autora.

Kedy ho môžeme očakávať na pultoch kníhkupectiev?

Už čoskoro. Verím, že začiatkom apríla.

Dej vašich kníh sa často odohráva v zahraničí. Aké sú pre vás tie najzaujímavejšie destinácie sveta?

Na prvom mieste bude pre mňa vždy najzaujímavejšie Francúzsko vrátane jeho zámorských departmentov v Karibiku a ostrov Réunion v Indickom oceáne. Nasleduje Grónsko a Island. Tieto dva ostrovy mi tiež nekonečne učarovali svojou atmosférou a prírodnými krásami. Som rád, že som mal možnosť ich okrem pracovných povinností navštíviť aj dovolenkovo. No a tretia v poradí je juhovýchodná Ázia. Predovšetkým Kambodža a Mjanmarsko. Dobrosrdečnosť a spiritualita ľudí, ktorých som tam stretol vo mne zanechali veľmi pozitívne spomienky.

Aké máte plány do budúcnosti? Čo je váš najväčší sen?

Plánov je neúrekom. Časový priestor v tomto rozhovore by nestačil na ich opísanie. Ale, keďže moja práca ma napĺňa, plánujem ešte zopár rokov pokračovať v tom, čo má, dúfam, prínos pre nás všetkých. A raz, keď zavesím remeslo na klinec, sa mi možno podarí pravidelne písať. Námetov mám v talóne celé priehrštie. A dúfam, že v dohľadnom čase dokončím rozpísanú odbornú knihu, ktorú pripravujem spoločne s Interpolom. Určená bude len pre bezpečnostné zložky.
Pokiaľ ide o sny, túžim sa dostať na Antarktídu a zapichnúť tam vlajku s logom MT. (úsmev).

Čo by ste poradili začínajúcim autorom?

Pri písaní som si vytvoril systém prvej pomoci. Namiesto piatich T vzniklo päť V. Možno to zaberie aj u ostatných.
– Veriť si.
– Vytrvať a nevzdávať sa počas dlhej náročnej púte.
– Vyhnať lenivosť z ducha a z tela.
– Vypýtať si spätnú väzbu od osôb s kritickým myslením a prijať ju.
– Vnímať svoje slabiny a postupne ich odstraňovať.

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

Odpoviem protiotázkou. Čo je to úspech? Je to subjektívny pojem a súvisí s hodnotami, ktoré vyznávame. Každý považuje za úspech niečo iné.

V minulosti som bežne premýšľal o dosiahnutých osobných a kariérnych úspechoch a sám pred sebou som sa povzbudzoval, aby pribudli ďalšie. Od obdobia kedy som vedome dozrel, a to napriek pokročilému strednému veku nebolo dávno, sa pokúšam o niečo iné. Inšpirovala ma múdra veta Alberta Einsteina „Nesnažte sa stať človekom úspechu, ale človekom hodnôt.“

Musím sa priznať, že to nie je ľahké. Vyžaduje si to tvrdý boj s dnešnou dobou. Stále sa občas prichytím pri tom, ako ma zlákajú moderné nástrahy tohto sveta a ženú ma k súťaživosti s inými. Byť prvý, ukázať sa ako lepší.

Preto každý úsmev na tvári, ktorý možno vznikne ako dôsledok mojej práce, môžem považovať za úspech. Aj keď ten úsmev sám nikdy neuvidím.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Myslím si, že ženám nemusím dávať žiadne rady. Ženy, ktoré poznám, sú všetky schopné poradiť si aj v tých najťažších situáciách. Ešte lepšie ako muži. Mnohé som sa od nich naučil. Nakoniec Štefan Moravčík v jednej zo svojich básní ženu úplne vystihol. Od mladosti si ju pamätám, lebo mi v určitých situáciách vždy pomohla, keď som z nej citoval. (úsmev).
„Žena je ako jablko, ktoré hryzieme,
konca mu nevieme a ono je stále celé.“
„Mnoho krásy vložil Pánboh do spanilej prírody,
ale keď chcel dať korunu tomu všetkému,
všemohúcou rukou svojou stvoril ženu,
ako apríl pojašenú,
čo má nohy v pekle, tuhotmavé kukadlá.“

Ženy svojou vonkajšou a vnútornou krásou vždy naplnia svoje sny, potrebné je iba za nimi ísť a nebáť sa.