Miriam Rodriguez Brullová: Hudobník musí byť veľmi všestranný a mať aj manažérske schopnosti, aby sa uživil

0
Miriam Rodriguez Brullová: Hudobník musí byť veľmi všestranný a mať aj manažérske schopnosti, aby sa uživil

„Moja láska k tomuto nástroju rástla postupne,“ hovorí o gitare talentovaná hudobníčka Miriam Rodriguez Brullová.

Pôsobila v Kanade, Izraeli, Južnej Amerike, Španielsku, hrala v najprestížnejších koncertných sálach na svete. A nedávno zorganizovala skvelý koncert na počesť Edity Gruberovej, kde všetci účinkujúci vystupovali bez nároku na honorár. Okrem toho učí na konzervatóriu a je mamou dvoch detí. Miriam nám v rozhovore prezradila:

  • ako sa dostala na univerzitu v Montreale a vo Viedni,
  • akú špeciálnu gitaru vlastní,
  • aký druh hudby je jej najbližší,
  • ako sa jej podarilo zorganizovať koncert na počesť Edity Gruberovej,
  • s akými umelcami sa jej najlepšie spolupracuje,
  • ako zosúlaďuje prácu a rodinu a ako prebieha jej príprava pred vystúpením.

Ste profesionálna hudobníčka. Aký bol váš prvý kontakt s hudbou?

Bol celkom bežný. Ako malá prváčka som išla na prijímacie skúšky na ľudovú školu umenia, dnes základnú umeleckú školu. Chcela som sa prihlásiť na gitaru, ale vtedy to nebolo možné, na gitaru brali deti až od tretej triedy. Naveľa ma presvedčili, aby som začala so spevom, a teda až v tretej triede som začala hrať na gitare. Mala som neuveriteľné šťastie na svoju prvú pani učiteľku Marcelku Kukumbergovú, ktorá mi vštepila lásku nielen ku gitare, ale k hudbe ako takej. Dodnes je mojou vernou fanúšičkou a chodí na všetky koncerty, na ktoré môže.

Majstrovsky ovládate hru na gitare. Prečo ste si zvolili práve tento nástroj? Koketovali ste ešte s inými hudobnými nástrojmi?

Sama neviem, prečo som ako malá zatúžila po gitare. Zrejme som ju videla v rukách nejakého popového hudobníka. Moja láska k tomuto nástroju rástla postupne, ako som sa v hre na ňom zdokonaľovala. Na konzervatóriu som mala dobrých priateľov medzi čelistami. Zvuk violončela sa mi vždy veľmi páčil, ale nad zmenou som nikdy nerozmýšľala. Dnes na violončele hrá moja dcéra a sama veľmi rada hrávam v duu s čelistami.

Hudobníci mávajú veľmi kvalitné nástroje. Čím je vaša gitara špeciálna? Koľko gitár vlastníte?

Moja gitara je z dielne nemeckého špičkového výrobcu gitár Gernota Wagnera. Má jedinečný zvuk, veľmi nosný, a zároveň ponúka širokú škálu farieb. Veľmi som s týmto nástrojom spokojná a nemenila by som ho. Občas hrávam aj na iných gitarách, mám ešte jednu rakúsku, českú osemstrunovú, a dokonca i gitaru z Juhoafrickej republiky.

Svoje vzdelanie ste získali aj mimo Slovenska. Ako ste sa dostali k štúdiu na univerzite v Montreali a neskôr ešte vo Viedni?

Na majstrovských kurzoch v Bratislave som mala možnosť zahrať špičkovému svetovému gitaristovi Alvarovi Pierrimu z Uruguaja. Z tejto spoločnej hodiny som bola úplne unesená. Na moje veľké prekvapenie mi na druhý deň zavolal a ponúkol mi, či by som nechcela ísť do Salzburgu na dvojtýždňové letné majstrovské kurzy pod jeho vedením.

Po tejto letnej akadémii mi ponúkol, či by som nechcela u neho študovať. Odkedy som mu prvýkrát zahrala, bol to môj sen, ktorý sa splnil. Práve u neho som študovala na univerzite v Montreale a neskôr i vo Viedni. Päť rokov som potom pôsobila ako jeho asistentka na viedenskej univerzite. Práve štúdium u tohto veľkého umelca a človeka bolo pre moju kariéru určujúce.

Na ktoré mesto, v ktorom ste žili, si najradšej spomínate?

Asi práve ten Montreal bol pre mňa osudový. Je to veľmi živé a multikultúrne mesto. Jeho obyvatelia sú veľmi priateľskí a zhovorčiví. Bežne vás na ulici oslovia a spontánne nadviažu dialóg. Nakoniec som si tam našla aj manžela.

Aký štýl hudby sa vám najviac páči? Čo najradšej hráte?

Hrávam výlučne klasickú hudbu, ale rada počúvam aj iné žánre. Blízka je mi hudba hispánskeho sveta, ktorá gitare veľmi svedčí.

Počas svojej kariéry ste spolupracovali s množstvom umelcov. S kým sa vám najlepšie spolupracovalo?

Veľmi rada hrávam v rozličných komorných zoskupeniach. Spolupráca so špičkovými našimi, ale aj zahraničnými umelcami je pre mňa mimoriadne obohacujúca. Veľmi si vážim spoluprácu s Romanom Patkolóm – jedným z najlepších kontrabasistov sveta, našimi spevákmi – barytonistom Pavlom Remenárom a sopranistkami Evou Hornyákovou a Máriou Hanny, s flautistkou Ivicou Gabrišovou, s českými čelistami Petrom Nouzovským a Janom Pospíšilom, s huslistami Daliborom Karvayom a Sándorom Jávorkaiom a naposledy s fenomenálnym izraelským klaviristom Vagom Papianom.

Vystupovali ste v známych koncertných sálach po celom svete. Ktoré svoje vystúpenia považujete za najprestížnejšie?

Opäť je pre mňa ťažké vybrať jedno miesto, ale medzi najprestížnejšie pódia, na ktorých som hrala, patrí berlínsky Konzerthaus, veronské Teatro Filarmonico, rímske Auditorium Conciliazione, pražské Rudolfinum, či Soul Art Center. Mimoriadne srdečné publikum som zažila v Španielsku, Taliansku, Izraeli, v Južnej Amerike a v juhoafrickej Pretórii.

Založili ste Medzinárodný hudobný festival Bratislavská komorná gitara a Medzinárodnú gitarovú súťaž, poviete nám o týchto projektoch viac?

Festival Bratislavská komorná gitara vznikol práve na základe môjho pozitívneho vzťahu ku komornej hudbe. Chcela som gitaru predstaviť v rôznych zoskupeniach a žánroch, čo sa mi, myslím, počas pätnástich ročníkov festivalu úspešne darilo. Organizáciu festivalu pribrzdila pandémia a čoraz problematickejšie hľadanie finančných zdrojov.

Momentálne sa intenzívnejšie venujem organizácii Vyšehradskej mládežníckej hudobnej akadémii, ktorej štyri ročníky mali veľmi dobrý ohlas. Prichádza na ňu množstvo talentovaných hudobníkov nielen z krajín V4 a panuje na nej skvelá tvorivá atmosféra. Medzinárodnú gitarovú súťaž som organizovala doteraz štyrikrát, posledný ročník bol vzhľadom na pandemickú situáciu online.

Máte španielsky znejúce meno. Prezradíte nám, ako ste sa k nemu dostali?

Ako som už prezradila, manžela som stretla na štúdiách v Montreale. Má španielsky pôvod, takže naše dcéry Lauru a Saru vychovávame bilingválne.

Vyučujete na Konzervatóriu v Bratislave. Ako sa vám pracuje s mladými talentmi?

Učenie mám veľmi rada. Nielenže odovzdávam ďalej svoje vedomosti a skúsenosti, ale zároveň sa sama ďalej vzdelávam, objavujem nový repertoár. Som rada, že som mala a stále mám v triede veľmi šikovných a usilovných študentov, ktorým sa darí vyhrávať i medzinárodné súťaže.

Dnes však, bohužiaľ, nestačí „len“ dobre ovládať vlastný nástroj. Treba byť veľmi všestranný, pohotový, a navyše mať i manažérske schopnosti, aby sa človek dokázal ako hudobník uživiť. To sa snažím vštepovať aj svojim študentom.

Nedávno ste zorganizovali nádherný koncert na počesť zosnulej sopranistky Edity Gruberovaj. Ako vznikol tento nápad a ako sa vám podarilo zohnať takých skvelých hudobníkov a vytvoriť ucelený hudobný program za taký krátky čas?

Ešte v tú noc, keď som sa dozvedela o úmrtí tejto jedinečnej opernej divy, pozrela som si dokumentárny film Umenie belcanta Edity Gruberovej. Sú v ňom zábery z evanjelického kostola v Rači, kde si pani Gruberová spomína na svoje začiatky a na svojho podporovateľa, miestneho farára Dr. Júliusa Janka. Keďže v tomto kostole už roky hrávam na adventných a pôstnych koncertoch, vedela som, že jej spevácke začiatky sa spájajú práve s ním. Hneď som si povedala, že by bolo krásne uctiť si jej pamiatku na tomto mieste spomienkovým koncertom.

A tak som oslovila svojich dobrých priateľov, vynikajúcich umelcov, s ktorými dlhodobo spolupracujem. Barytonista Pavol Remenár mi pomohol získať svojich kolegov a moderátorku pani Alenu Heribanovú. Nikto z pozvaných účasť na koncerte neodmietol, a tak sa nám spoločne podarilo získať pre tento projekt naozaj špičkových umelcov. Všetci vystúpili bez nároku na honorár a výťažok z dobrovoľného vstupného sa využije na opravu miestneho organa. Do programu sme zaradili jednak skladby z repertoáru pani Gruberovej, tie, ktoré mala rada, ale aj také, ktoré sa svojím charakterom hodili do tejto pietnej spomienky.

Aké máte vy osobne spomienky na túto opernú divu?

Zhodou okolností som koncom augusta tohto roku vystúpila spolu s Evou Hornyákovou a Pavlom Remenárom na odovzdávaní cien Ministerstva zahraničných vecí SR Good Will Envoy, kde si pani Edita Gruberová túto prestížnu cenu prevzala z rúk pána ministra Korčoka. Po ceremoniáli sme využili príležitosť a odfotografovali sa s ňou. Bolo to moje jediné osobné stretnutie s touto divou. Samozrejme, jej umenie som obdivovala už od svojich študentských čias a nedala som si ujsť príležitosť vidieť a najmä počuť ju naživo na koncertoch BHS.

Aké je to stáť na pódiu pred množstvom divákov? Nemáte niekedy trému?

Niekedy trému mám, inokedy nie. Možno ide skôr o nejaký špeciálny pocit, ktorý umocňuje zážitok z každého koncertu a robí z neho sviatok.

Čo je pri vašej práci to najťažšie? Koľko hodín týždenne trénujete?

Pre mňa je najťažšie zladiť rodinný život s pedagogickou a koncertnou činnosťou. Želala by som si, aby som mala viac času na cvičenie. Pred blížiacim sa koncertom cvičím väčšinou po nociach, keď deti spia a ja mám pokoj na prípravu. Ranné vstávanie je potom pre mňa „utrpením“.

Aký je váš work-life balance? Čomu sa rada venujete, ak práve nehráte?

Ako som spomínala, rodine a učeniu. Cez prázdniny sa snažím koncertovať čo najmenej, aby som si mohla čas s rodinou vychutnať. V lete chodíme do Španielska za príbuznými a priateľmi, v zime s dcérami lyžujeme. Práve koronový čas nám priniesol aj pozitíva. Mali sme viac času na vychádzky do prírody či na poznávanie krás Slovenska.

Skúste dať tri rady ženám, ktoré sa rozhodnú ísť za svojím snom.

Poradila by som im, aby sa na ceste za svojím cieľom nedali odradiť prekážkami ani znechutiť prípadnými neúspechmi a aby verili, že sa ich sen splní.

žiadne príspevky na zobrazenie