„Najťažší kúsok bol jednoznačne prvý diár, ktorým to vlastne všetko začalo. Mal to byť darček a prekvapenie. Ani neviem, prečo mi napadlo, že ho nekúpim, ale sám ušijem.“ hovorí Pavol Gregor Biely (34 r.), ktorý potrebu tvoriť rukami pretransformoval do tohto krásneho a netypického remesla. Šije ručne, bez použití strojov, s dvomi ihlami. Jeho výrobky vás takpovediac prežijú.
V rozhovore Pavol Gregor Biely prezradil:
- ako dlho trvá výroba jednej peňaženky alebo brašny,
- o problémoch s odtlačkom prstov na letisku kvôli pracovnému zraneniu,
- aké najzaujímavejšie kúsky vyrábal a pre koho,
- o svojom prvom diári, ktorý zmenil jeho život.
Vaše ruky tvoria neuveriteľne krásne kožené diela. Brašne, tašky, diáre, opasky. Aký opasok a brašna charakterizuje vás?
Ďakujem, najčastejšie nosím opasok, ktorý som vyrobil medzi prvými, keď som chcel otestovať výdrž nitov. Zdali sa mi príliš slabé, tak som na čistú kožu bez farbenia a akejkoľvek úpravy vyrazil dierky a prinitoval som pracku. Ten opasok používam už ôsmy rok, má svoju peknú patinu a slúži spoľahlivo. Aj nity sa osvedčili. Brašnu som si spravil v roku 2014 ako pokus.
Nosil som ju niekoľko rokov, kým som prišiel na to, aké požiadavky mám na svoju brašnu a čo mi na nej nevyhovuje. Niekedy v roku 2018 som si našiel čas pre seba a spísal som si presné požiadavky na svoju vlastnú brašnu. Podľa nich som si ju potom vyrobil. Vediem k tomu aj svojich zákazníkov, aby si najskôr v pokoji premysleli, ako im bude brašna slúžiť. Následne podľa toho pripravíme tvar a rozmery. Zdobenie sa vymýšľa až na záver. Samotná výroba potom ide presne naopak – najskôr sa robí zdobenie, až potom sa zrežú finálne rozmery.
Vraj poriadny chlap potrebuje poriadnu brašnu. Objednávajú si ju muži sami alebo ju skôr dostanú ako darček od svojich polovičiek, prípadne rodiny?
Je to približne pol na pol. Polovicu si ľudia objednávajú sami pre seba, polovicu zákaziek tvoria dary, ktoré ľudia nechávajú vyrobiť pre niekoho iného. Nie vždy viem, pre koho je výrobok určený, ale z tých, čo viem, idú tak tri pätiny od žien mužom, pätina od mužov ženám a zhruba pätina ide na rôzne príležitosti – odchod do dôchodku, kde sa poskladajú na dar kolegovia, alebo deti pre rodiča na 60-tku a tak podobne.
Kvety, ktoré nezvädnú. Takto popisujete kvety na kabelke alebo peňaženke pre nežné ženské pokolenie. K tomu vlastné iniciály a darček ako vyšitý. Zodpovedá dopyt vašim predstavám?
Darček musí v prvom rade zodpovedať predstave zákazníka. Sú to skôr také marketingové heslá, mužom väčšinou trvá, kým sa rozhýbu, tak ich treba trošku postrčiť. Predovšetkým čo sa týka kvetov. Vyrábam väčšinou brašny na mieru a so zdobením, aké si želá zákazník. No nie každý takýto nápad sa mi potom páči až tak, aby som brašnu zaradil do primárnej ponuky. Ale tie, ktoré tam sú, tam zaradím buď na základe toho, že sa mne samému páči, ako som zrealizoval požiadavky zákazníka alebo ak je o rovnakú alebo podobnú brašnu záujem od viacerých ľudí. Často sa však objaví dopyt, ktorý odmietnem. Zväčša pre požiadavky na materiál – ja robím len s kožou.
Koľko hodín trvá približne výroba napríklad jednej brašny alebo jednej peňaženky?
Brašny, ktoré robím, zaberú sedem a viac hodín čistého času. Čas závisí od zdobenia, iniciály sú otázkou minút, zložité šeridanové motívy zaberú samé o sebe aj štyri a viac hodín. Veľkosť je určujúca. Základná malá peňaženka bez zdobenia je „piplačka“ tak na tri hodiny čistého času. Zložitejšie peňaženky zaberú päť a viac hodín. K tomu ešte treba prirátať zdobenie.
Pracujete s hovädzou kožou s hrúbkou 3,5 mm (tzv. hladenica). Prečo práve hovädzia koža a nie napríklad bravčová?
Hladenica nesie meno podľa časti procesu pri spracovaní a výsledku – jej lícová strana sa hladí a je hladká. Ja používam prírodnú hladenicu. Ide o triesločinenú kožu bez chémie, na jej spracovanie sa používajú len triesloviny (v podstate lúhovanie vo vode s dubovou kôrou), soľ a voda. Vďaka tomu, že je ponechaná “na prírodno”, môžem ju zdobiť a farbiť sám. Hladenica sa však dá kúpiť aj chrómová, teda sa vyčiňuje s pomocou chemikálií, dostanete ju už farbenú, v konečnej úprave. Používajú ju väčšinou čalúnnici, ale aj niektorí brašnári, ktorí sami potom už len šijú, ale nefarbia.
Kde sa dá taká koža zohnať?
Sú špecializované obchody, alebo priamo koželužny – na Slovensku ich je niekoľko.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čiže musí byť predtým nejako špeciálne upravená alebo vám sa dostane do rúk surová koža a vy ju opracujete, upravíte a potom s ňou ďalej pracujete?
Hovoríme tomu koža, ale koža je to len na zvierati, na bitúnku až po príchod do koželužny. Tam sa začína spracovávať a od tej chvíle by sme ju už mali nazývať useň. Garbiarstvu – spracovávaniu surových koží na usne sa nevenujem, nechávam to na odborníkov a kupujem hotové usne – najčastejšie teda prírodnú hladenicu. Niektoré brašny majú vnútro vystlané, tam používam jemnú teľaciu kožu prírodnej farby. Je tenšia a veľmi jemná na dotyk.
Aký bol podľa vás najzaujímavejší kúsok, ktorý ste pre niekoho (príp. pre seba) vyrábali?
To asi neviem jednoznačne povedať. Čo sa týka samotných výrobkov, osobne sa mi veľmi páči brašna Rumanov, ktorú som robil pre svojho niekdajšieho kolegu z divadla. Ale najsilnejšie dojmy vo mne nechajú skôr zákazníci ako takí. Sú to ľudia, s ktorými by som sa inak nikdy v živote nestretol. Robil som napríklad foto-brašnu pre slovenského fotografa svetového formátu, ktorý fotí obrovským dreveným fotoaparátom oceňované portréty.
Tiež som robil obrovské rolovacie puzdro na kuchárske náradie, toho času pre šéfkuchára z reštaurácie vo veži Kamzík, a nedávno aj pre prezidenta organizácie kuchárov, ktorá je poradným orgánom pre Európsku komisiu. Bolo to pre mňa skutočne veľká česť, že práve títo ľudia sú moji zákazníci a majú ku mne dôveru.
A najťažší kúsok? (najnáročnejší zákazník?)
Najťažší kúsok bol jednoznačne prvý diár, ktorým to vlastne všetko začalo. Mal to byť darček a prekvapenie. Ani neviem, prečo mi napadlo, že ho nekúpim, ale sám ušijem. Všetko som sa učil za pochodu. Netušil som, čo to bude obnášať. Šil som ho asi mesiac po večeroch a na svoje prsty som vtedy minul som viac leukoplastu, než za celý dovtedajší život.
Pracujete ručne, na šitie používate výlučne ihlu. Ide o bežný postup pri tomto remesle alebo ste sa pre túto netradičnú techniku rozhodli vy osobne?
Netušil som, že sa tomu budem venovať dlhodobo. Ten prvý diár mal byť aj posledný. No o pár mesiacov som prekonal mozgovú mŕtvicu a potreboval som sa udržať v práci. Musel som intenzívne trénovať jemnú motoriku. Začal som šiť z kože rôzne drobnosti a ozdoby. Potom niekto chcel opasok, tak som vyrobil ďalšie veci, následne sa ozvali aj kolegovia, tak som spravil ďalšie, potom chcel dakto ešte pre sestru, brata, neviem koho. A už som pri výrobkoch z kože ostal. Mnoho výrobcov, ktorí sa hrdia “ručnou prácou”, v skutočnosti len ručne obsluhujú šijacie stroje.
Trh je zaplavený výrobkami, ktoré sa ničím nelíšia od hromadnej produkcie krajín tretieho sveta, s tomu odpovedajúcou životnosťou. Navzdory tomu je na Slovensku ešte najmenej pár desiatok ľudí, ktorí stroje nepoužívajú. Treba však povedať, že je to dané aj materiálmi, ktoré používam. Ešte som nevidel stroj, ktorý by dokázal spoľahlivo utiahnuť steh cez dve vrstvy kože s hrúbkou 3 mm a viac. Ak to má byť funkčný steh a nie len nejaký ozdobný, tak to musí držať. Stroj síce tie vrstvy prepichne pomerne ľahko, ale nestiahne ich dohromady. Takisto používam hrubú ľanovú dratvu a tú žiadny stroj nezoberie.
Prečítajte si aj rozhovor: Chlapci z Polonín urobili dieru do sveta. Vymysleli Vlčie sirupy
Koža je tvrdá a keďže šijete ručne, predpokladám, že dochádza aj k zraneniam a úrazom. Dá sa tomu nejako predísť alebo ste si už zvykli, že je to súčasť vašej práce?
Mám určité tušenie, že zraneniam sa predchádzať dá, ale za tých osem rokov som ešte nezistil, ako. Zo začiatku išlo o veľa drobných zranení, postupne je ich menej, ale stoja za to. Aj majster tesár sa utne a tak to jednoducho je. Raz som si „odfaklil“ polovicu bruška z prsta a na letisku vo Veľkej Británii mi nevedeli vziať odtlačok, pracovníci to tam brali dosť vážne. Našťastie som mal svoju brašnu so sebou, tak som im mohol rýchlo vysvetliť, čím sa živím a že je to síce pracovný úraz, ale nie taký, na aký zrejme myslia.
O rukaviciach mi už roky rozprávajú všetci, problém však je, že potrebujem narábať s ihlami. Skúste si dať rukavice a vziať zo stola ihlu. Skúšal som rukavice rôznymi spôsobmi upravovať, ale je to ako sprcha v pršiplášti. Ak sa chcete umyť, jednoducho sa musíte aj namočiť.
Na vašom webe odporúčate dvakrát si premyslieť detaily kapsy a až následne si ju dať ušiť. Z toho zrejme vyplýva, že zákazníci menia svoje názory v priebehu procesu a vy už s tým nemôžete nič urobiť. Je to tak?
Nepovedal by som, že ich menia, len, že ich nepoznajú včas. A keď na to prídu, už je neskoro. Vzniká problém, lebo akokoľvek kvalitne si svoju prácu urobíte, zákazník je sklamaný, a zrejme výrobok nebude používať, lebo mu nebude vyhovovať. A teraz nejde o zle vytlačenú fotku vo fotolabe za 70 centov, 200 eur za brašnu je objektívne fakt dosť peňazí, napriek tomu, že si za tými cenami stojím. Ale teraz aké pocity bude mať zákazník? Sklamanie a frustráciu? Nie je mi to jedno, nie je to príjemné. Preto prízvukujem, aby si vec riadne premysleli, než začnem rezať.
Čo všetko musí človek urobiť, aby sa mohol venovať tomuto remeslu?
Stačí sa pre to rozhodnúť. A potom ide o zázemie – náradie, priestory, materiál… Najmä náradie je dosť náročné. Ide o pomerne malé sumy za kus, avšak tých kusov je kvantum, takže sa to nazbiera. No a potom je potrebná veľká miera trpezlivosti a akceptácia obrovského množstva materiálu, ktorý skončí v koši, kým sa to naučíte.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Je reálne, aby na slovenskom trhu v dnešných podmienkach človeka uživilo len brašnárstvo?
Remeslo má zlaté dno, ako sa vraví. Čiže – remeselník je vždy na dne. Nezbohatne, možno dokonca ani nenašetrí, ale ako-tak prežije. Je to však do značnej miery o očakávaniach a najmä marketingu, na ktorom musím ešte popracovať.
Aký kožený výrobok by nemal chýbať žiadnemu akčnému mužovi či žene?
Jednoznačne nejaký z mojej dielne (úsmev). Opasok je základ, pravá poctivá koža ide ku všetkému, či sú to obleky, kostýmy, menčestráky alebo, rifle. Potom je to kabelka či brašna a nakoniec peňaženka. Ženy si taktiež nechávajú robiť kožené diáre s krúžkovou mechanikou. Vaše iniciály na takomto diári, to je niečo, čo zvýrazní vašu jedinečnosť úplne presne a pri žiadnej príležitosti to nebude výstredné.
Ďakujem pekne za rozhovor.
Zdroj foto: archív P. G. B.