Volám sa Mirka. Moja rodinná konštelácia bola vopred jasná. Dvaja starší rozlietaní bratia, ktorí nikdy nerobili to, čo by mali. Našťastie som na svet prišla ja. Podľa mamy vymodlené poslušné dievčatko, čo na rozdiel od nich bude vždy
robiť to, čo treba. Myslím, že nikto nie je imúnny voči očakávaniam najbližších. Buď sa im bráni zubami nechtami, alebo si ide nohy dolámať aby obstál. Ja som bola ten druhý prípad.

Dobré karty osudu

Moje detstvo prebehlo bez akejkoľvek chybičky krásy. Pochvaly zo všetkých strán a nálepka skvelej žiačky, bez žiadnych problémov. Ešte aj puberta mi priniesla bonus navyše. Atraktívny výzor. Spojený s usilovnou povahou a intelektom naštartoval môj život očakávaným a jediným správnym smerom.

Dobré karty osudu neboli pre mňa žiadna výhra. Práve naopak. Znamenali iba ďalší zodpovedný záväzok. Urobiť, dokázať, nezlyhať. A tak som ďalej poctivo šliapala po tom snaživom chodníčku. Skončená škola, zahraničná stáž a skvelé miesto v prestížnej firme.

Rodičia boli nadšení a ja tiež. Nič ma tak netešilo, ako pocit dobre splnenej úlohy. Roky utekali a do skladačky príkladného života už chýbala iba rodina. Hoci mi občas prišiel do cesty vhodný kandidát na tento projekt, vždy sa tie vzťahy zvrtli trochu záhadne nesprávnym smerom.

Osudový muž

Možno preto, keď som po rokoch náhodou narazila na Viktora, nečakane ma zaskočil pocit osudového stretnutia. Chodili sme spolu na strednú a on patril medzi tých trápnych frajerov čo mi nikdy nedali pokoj v márnej snahe uloviť aspoň nejaké potešenie na piatkový večer. Ale čas urobil svoje.

Už nebol nadržaný chudák, ktorý nestojí za pohľad. Oproti mne sedel sebavedomý elegantný muž, úspešný právnik, ktorému zďaleka nestačí náhodná káva niekde v meste. Priznávam jeho ťah na bránku mi veľmi imponoval. Zbalil ma nečakane rýchlo.

Raz ráno, po krásnom milovaní, nenápadne poznamenal, že práve ja som bola dávno vytúžená a teda momentálne aj najvzácnejšia trofej v jeho zbierke. V tých ružových naivných dňoch mi vôbec nedošlo, že byť v akejkoľvek zbierke nie je dobrá voľba. Po čase zapadnete prachom a nahradí vás nový exponát.

Manželstvo so scenárom

A tak miesto rozumnej stopky som nadšene vyštartovala do manželstva s dopredu napísaným scenárom a jasnými pravidlami. Viktor silný muž čo zabezpečí rodinu a ja poslušná žena, ktorá robí čo treba. Rokmi odskúšaný, vraj bezchybný koncept.

Tento ideálny plán narušila pracovná ponuka. V robote ma navrhli na atraktívnu pozíciu s rozprávkovým platom. K tomu hromada služobných ciest, osobný šofér a pracovná doba bez obmedzenia. Bola som nadšená, no môj čerstvý manžel iba rozpačito niečo zahundral a s prísľubom rozumnej debaty ma pozval na romantický výlet do luxusných kúpeľov. Samozrejme, že vôbec nepripomínal nejakého trápneho macha z minulého storočia, čo treskne päsťou po stole a vykáže manželku ku sporáku.

Svoj postoj prefíkane schoval do veľmi príťažlivého obalu. Pri večeri s najlepším vínom, aké som kedy ochutnala pozorne počúval všetky moje argumenty prečo tak veľmi chcem využiť šancu, ktorá sa v biznise neodmieta. No vzápätí bez rozpakov vyhlásil, že každá láska je krehký zázrak a moja nová práca by mohla všetko medzi nami pokaziť. Jednoducho mi na tanier naservíroval zákernú voľbu, ktorá ničí toľko šikovných žien. Byť milovaná alebo dať lásku na oltár skvelej kariére. Obyčajné citové vydieranie, ktoré si zaslúži červenú kartu a nepatrí do žiadneho normálneho vzťahu.

Prečítajte si aj: Oliver ma učil žiť na inej planéte, kde sa povinnosť len nenápadne krčila v kúte

Najlepšia manželka

Ale ja som chcela byť úspešná manželka. Najlepšia z najlepších. Hoci ma v kútiku duše prvýkrát strašila otázka či to čo treba je naozaj to čo chcem. Sklamaný šéf nad mojím rozhodnutím neprijať ponúknuté miesto snov iba bezmocne mávol rukou. No netrvalo dlho a ten zázrak medzi nami akosi strácal dych. Ani moje pochované ambície nepomáhali. Viktor býval často podráždený, nesvoj, taký bez chuti a zápachu.

A ja som márne, ako snaživá žiačka, pátrala, čo robím zle. Možno keby prišli deti, všetko by sa prirodzene upratalo, ale on rodinu nechcel. Vraj dnešný moderný život je o niečom inom. Domáci servis nepožadoval, dokonca využitie všetkých profesionálnych služieb od varenia až po umyté schody považoval za prejav vyššej úrovne, na ktorej si trochu snobsky
zakladal.

Chýbal mu môj obdiv

Až po čase mi došlo, že po stráda hlavne obdiv. Masírovanie jeho ega, neustále pripomínanie toho aký je úžasný. Manžel, právnik, milenec. Ale nie je nič horšie, ak vás niekto núti do obdivu, aj keď je tisíc krát prečo. Jeho naoko skrytá nespokojnosť ústila do smiešnych hádok. Dobehol nás tzv. syndróm zle vytlačenej zubnej pasty, keď nejaká totálna hlúposť čo nestojí za reč je krycí manéver pre oveľa väčší problém, okolo ktorého všetci chodia po špičkách.

Po čase mi začal dávať najavo, že nie som dosť. Dosť elegantná, príjemná, chápajúca. No zlé napätie ničí každého. Silných aj slabých. A tak po zbytočnom boji sme uzavreli tichú dohodu o vzájomnom rešpekte. Ako tak fungujeme. On trochu ubral zo svojich požiadaviek, a ja trochu pridala na chvále a uznaní.

No štyridsiatka mi neúprosne klope na dvere a mne je stále horšie. Dobre viem, že plniť očakávania okolia mám síce navždy zašité pod kožou, no tie jednotky zo správania od iných, hoci mojich blízkych ma jednoducho prestali baviť. Divný
pocit, že vôbec neviem, čo vlastne ja sama chcem od života, ma straší po nociach.

My ženy sme ako kvety

Niekedy mám dojem, že my ženy sme ako kvety. Každá z nás má svoju vôňu, namiešanú životom. Práve ona k nám priťahuje určitý typ chlapov. Ako v prírode, pokiaľ nezmeníme pach iný druh chrobáka nepriletí. Ale ako v sebe nájsť silu hľadať niečo nové, nepoznané?! Fakt neviem.

No ja zmenu nutne potrebujem. Mám najvyšší čas. Viktor už hľadá novú trofej. Určite mladšiu, krajšiu, poslušnejšiu.
Dnes som bola na káve s Igorom. Taký smiešny nový kolega. Sedeli sme spolu ticho. Bolo mi zvláštne teplo. Z neho a neznámeho pocitu, že ja nič nemusím, ale všetko môžem. Možno predsa začnem po rokoch voňať aspoň trochu ináč?!

Pripravila Katarína Gregorová

Pozrite si aj jej blog.

Foto: pixabay.com