Volám sa Veronika. Svet bol pre mňa vždy fajn miesto. Bežný život, bez veľkých ambícií ma celkom tešil. Mala som iba jediný nesplnený sen. Deti. Prípadne aj muža. Aj keď chlapi nie sú vždy až taká výhra, otca občas treba.

Keď ma po maturite zbalil Ivan, všetko vyzeralo veľmi nádejne. Kúpil starší dom, mal stálu robotu, normálnu rodinu. No čas plynul a žiadna obrúčka sa ku mne nedokotúľala. Dôvod mi oznámila sestra po náhodnej návšteve kina. Ten super film totiž zhodou okolností pozeral aj môj potenciálny manžel. Spolu s novou frajerkou. Na žiadne výčitky nemal náladu. Iba ľahostajne zahundral, že osem rokov chodenia je príliš veľa a on potrebuje zmenu.

Túžba byť mamou

Viac ako za ním som nariekala za tou peknou predstavou nového kočíka pod našim balkónom. Ale čo s tým urobí obyčajná žena, ako ja, s tridsiatkou na krku?! Môj bývalý bol môj jediný. Takže čo sa týka zvádzania, každá trochu zdatnejšia šestnástka bola ďaleko predo mnou. No túžba byť mamou mi aj tak nedala spať.

Vo firme, kde robím účtovníčku, rozbiehali nový projekt a tak prijali pár ďalších ľudí. Vlado bol jeden z nich. O osemnásť rokov starší, rozvedený mal kopu času na novú známosť. Netuším prečo, začal baliť práve mňa. Jeho dvorenie mi veľmi lichotilo. Ja, čerstvo odkopnutá slečna, som si bezstarostne užívala nečakaný obdiv. Žiadne reči o láske a spoločnej budúcnosti mi nechýbali.

Ale osud vie aj vymodlené cesty zatočiť nečakaným smerom. Stačilo pár pracovných osláv na víkendových chatách a bolo vymaľované. Zaúradovala hlúpa náhoda a práve on spolu s fľašou koňaku urobil zo mňa budúcu mamičku.
Jasné, že som mala v hlave aj krajší scenár. No život ho nepotrebuje. Melie si naše sny a túžby podľa vlastného receptu. Priznávam, v prvom momente ma ani nenapadlo Vlada napevno zaradiť do svojho sveta. Veď na čo. Aj mama, mimochodom nadšená, súhlasila. Podľa jej skúsenosti mať chlapa za zadkom nič dobrého neprinesie. Vedela, čo hovorí, v našom okolí sa žiadne mužské opory z románov nevyskytovali.

Šanca na nový začiatok

Ale hormóny ma zradili. Bez opýtania zahnali racionálne plány do kúta. Stačila jedna romantická prechádzka a Vlado hneď vedel, že okrem dvoch dospelých synov bude mať dievčatko. Trochu zdesený, trochu natešený, nedostal zo seba zmysluplnú vetu. Ale už na druhý deň hrdo vykračoval k nám domov. Vraj konečne dostal šancu na nový začiatok a pokiaľ nepredá nejaké pozemky, aby mohol kúpiť pre nás byt, nasťahuje sa ku mne do detskej izby. Mama zdesená nechápala, čo si počne v našom malom byte so starým chlapom. No ja, očarená svojím veľkým bruchom, som nakoniec súhlasila.

V robote mu končila dohoda, ale strata zamestnania ho ani trochu netrápila. Fungoval ďalej so sebaistým úsmevom. Vraj má plnú tašku projektov z euro fondov a k tomu známosti na ministerstve. Takže nás troch čaká svetlá budúcnosť.
Keď prišla malá na svet, chcela som veriť, že hovorí pravdu. Veď ako inak, s bábätkom v naručí. Ale netrvalo dlho a všetko sa pohlo zlým smerom. Peniaze z materskej a jeho podpory zmizli zo sveta, práve tak rýchlo ako tá ospevovaná skvelá kariéra. A jeho majetok náhle zmizol záhadne stratený v súdnych sporoch.

Každé ráno síce snaživo vybiehal s počítačom pod pazuchou zháňať prácu, ale v skutočnosti nerobil vôbec nič. Škodoradostné jazyky veselo klebetili, že ho už stihli vyhodiť z každej kaviarne na okolí, kde s pohárom minerálky vysedával celé hodiny.

Doma ho všetci viac menej ignorovali, ale kvôli mne sa držali spiatky. No on bol relatívne spokojný. Vedel dobre, že nikto z nich mu kufor za dvere nevyhodí. A ja už vôbec nie. Veď je otcom môjho malého slniečka, ktoré zbožňuje a neúnavne obskakuje. Vraj život bez nej nemá pre neho zmysel.

Prečítajte si aj skutočný príbeh o hľadaní otca

Príkladný otec

Prešiel ďalší rok, a mne nezostávalo nič iné, len nastúpiť do práce. Jej prvé slová, kroky, celý ten krásny zázrak si miesto mňa užíva Vlado. Je príkladný otec, stará sa o ňu naozaj dobre. Len čo prídem z roboty, hneď beriem malú von, sama, žiarlivá na prítomnosť iného. Pritúlená k nej, omámená detskou vôňou, užívam si ju do poslednej bunky ako nejakú drogu, čo pomáha prežiť.

Som mama a napriek tomu moje dni majú smutnú farbu. Veru, splnený sen má občas zákernú podobu. Vlada už naozaj nemusím. Povedať, že ho už nemilujem, je príliš odvážny výrok. Veď láska nikdy nebola naša kamarátka. Pomaly a iste dostáva podobu obyčajného parazita, ktorého som dobrovoľne prijala a teraz zúfalo neviem, ako sa ho mám zbaviť.

Keď náhodou príde lepší deň, sama seba presviedčam, že sa stará, pomáha. No takých chvíľ je čoraz menej. Ak netušíte cestu, nevidíte žiadne možnosti ani riešenia, v hlave vám svieti iba veľké nič. Niekedy, keď sa po nociach modlím a zbieram silu na ďalší deň, prenasleduje ma predstava hriechu. Nie z desatora, o ktorom hovorí farár v kostole. Hriech iný, oveľa vážnejší, ten, ktorý nás nemilosrdne zabíja. Páchame ho celkom bežne, ak vedieme život, v ktorom stratíme radosť.

Život bez radosti

Ja som dovolila Vladovi niečo ešte oveľa horšie. S úsmevom a bez trestu mi ju ukradol. Moja duša bez nej chradne a telo už začína protestovať. Mám vyrážky, ktoré nikto nevie vyliečiť, migrény, čo ma vedia odstaviť na dlhé hodiny. Dobre viem, že prichádza čas pravdy, ktorú neoklamem žiadnymi trápnymi výhovorkami. Jednoducho život bez radosti, ktorý vediem, ma pomaly a isto ničí. A tak sa po nociach modlím a prosím Boha, aby mi ukázal cestu, ktorú ja sama nedokážem nájsť.

Pripravila: Katarína Gregorová

Prečítajte si aj autorkin blog.

Foto: pixabay.com