Utečenec z Afriky: Boli sme v lese štyri mesiace. Snažili sme sa nájsť si jedlo. Všetci sme boli veľmi slabí, obzvlášť deti

Na ceste z Bangassou do Bakoumy leží niekoľko stromov, ktoré spadli v noci. Bránia prechodu vozidiel. Tím lekárov bez hraníc musí pomocou píl odrezať guľatinu a len tak môže pokračovať v ceste na Nzacko. Foto je z 26. júla 2021

Share

Mnoho Stredoafričanov je zbavených najzákladnejších služieb. Podľa OSN sa viac ako polovica obyvateľstva považuje za osobu, ktorá potrebuje humanitárnu pomoc. Takmer 1,4 milióna ľudí je vysídlených alebo utečencami.

Stredoafrická republika je naďalej jednou z krajín s najkritickejšími situáciami z hľadiska priemernej dĺžky života, úmrtnosti matiek, podvýživy a nedostatku prístupu k zdravotnej starostlivosti.

Nútené opustenie domova

Obyvatelia dediny Nzacko museli utiecť zo svojho domova na niekoľko mesiacov. Kvôli neistote nemali prístup k humanitárnej pomoci. Pred niekoľkými týždňami sa tím Lekárov bez hraníc (MSF) ako prvý opäť dostal do tohto mesta, ktorého príbeh odzrkadľuje krízu, ktorú Stredoafrická republika (CAR) už roky zažíva.

Keď personál a zásobovacie vozidlá Lekárov bez hraníc vchádzajú neskoro v júli večer do Nzacko, krajina ponúka pohľad na zdemolované budovy zarastené vegetáciou, zhorené autá, opustené trhy a obchody. Vládne ticho, v ostrom kontraste k zúrivosti stretov, ktoré v tejto oblasti trvajú mesiace.

Rovnako ako mnoho iných dedín v CAR, aj dedina Nzacko bola v poslednom desaťročí pravidelne konfrontovaná s útokmi, rabovaním, vydieraním a ničením. Jej 15 000 obyvateľov bolo uväznených v cykle násilia, ktoré dramaticky ovplyvňuje ich životné podmienky.

Prečítajte si aj výpoveď obete sexuálneho násilia v Stredoafrickej republike: Po útoku som si myslela, že si vezmem život

Na dezinfekciu bol iba citrón

„V roku 2013 sa nám život obrátil naruby,“ spomína 44 ročná Rose. Sama zažila dôsledky rozpadu svojej dediny a svojej krajiny. „Kvôli násiliu a masakrom sme museli niekoľko mesiacov utekať a skrývať sa. Nemali sme čo jesť a dcére začalo byť veľmi zle. Keď sme sa konečne vrátili domov, v meste nebolo jedlo. Moja dcéra trpela. Išli sme do zdravotného strediska, nič tam však nebolo. Dokonca sestry utiekli do Bangassou. V tú noc dcéra zomrela. S pomocou našich susedov sme ju pochovali pár metrov od domu.“

Tri roky po tejto tragédii mala Rose porodiť dieťa. Presne v tom čase sa v dedine strhli nepokoje, zničených bolo viac ako 10 000 domov. Nastala nová etapa biedy pre obyvateľov.

„Ani náhodou som nemohla utiecť. Zdravotná stanica bola opäť opustená,“ hovorí Rose. „Jediná pôrodná asistentka, ktorá v Nzacku zostala, mi prišla pomôcť k pôrodu. Mala len plastovú plachtu a citrón na dezinfekciu nožníc. Nezostalo ani mydlo. Na tej plachte som porodila …Ale keď sa moja dcéra narodila, neplakala….Nepočuli sme jej krik…O niekoľko hodín zomrela…Pochovali sme ju po boku jej sestry.

Táto dvojitá tragédia prenasleduje Rose a jej rodinu, ktorá musela v januári, keď sa konflikty obnovili, opäť utiecť. Tento scenár sa opakuje kdekoľvek v krajine po prezidentských voľbách na konci roku 2020.

„Boli sme v lese štyri mesiace,“ hovorí Jean-Marie, Rosein manžel. „Snažili sme sa nájsť si jedlo. Všetci sme boli veľmi slabí, obzvlášť deti.“

Dedina odrezaná od životne dôležitej podpory

Rovnako ako Jean-Marie a Rose, väčšina ľudí z Nzacka utiekla z dediny. Žili vo veľmi neistých podmienkach. Kvôli neistote nemali prístup k humanitárnej pomoci. Táto kritická situácia v skutočnosti trvá už celé roky.

„S výnimkou Lekárov bez hraníc má od roku 2017 prístup do dediny len málo organizácií. Napriek tomu, ako veľmi je tamojšia situácia znepokojujúca. Podvýživa, choroby prenášané vodou a mnohé iné,“ potvrdzuje Pelé Kotho-Gawe, supervísor sestier Lekárov bez hraníc. „Aj keď boli naše výjazdy krátke, podarilo sa nám tam dostať. Obnovením bojov začiatkom tohto roka bol prístup znemožnený.”

Tímy Lekárov bez hraníc videli v Brazílii na vlastné oči zomierať pacientov, ktorí by mohli prežiť

Po upokojení situácie, Rose, Jean-Marie a zvyšok obyvateľstva sa postupne začali vracať do Nzacka. V júli boli Lekári bez hraníc prvou humanitárnou organizáciou, ktorá sa mohla vrátiť do dediny. Ich cieľ bolo vyzistiť potreby ľudí. A taktiež podporiť jediné existujúce zdravotné stredisko.

Keď sme dorazili, zdravotné stredisko sme našli v troskách,“ hovorí Pelé, ktorý viedol prvú cestu Lekárov bez hraníc o niekoľko dní skôr. „Lekáreň bola prázdna. Zariadenie neexistovalo alebo bolo nedostatočné. Personál nebol dostatočne vyškolený na to, aby poskytoval adekvátnu starostlivosť obyvateľstvu. Potreby boli však obrovské. Malária a podvýživa si vyžiadali svoju daň.“

Čo všetko sa stihne za štyri dni

Tím Lekárov bez hraníc vstupuje do dediny neskorý júlový večer. Už skoro ráno odišiel z Bangassou, vzdialeného 190 kilometrov južne. Trvalo viac ako 10 hodín, kým sa vozidlá dostali na miesto určenia. V tomto období dažďov je cesta rozbahnená a prechod cez rieku nebol ľahký. V dôsledku búrky spadol na cestu strom. V prudkom daždi musel tím vystúpiť, strom odstrániť, až následne mohli vozidlá prejsť.  Tím Lekárov bez hraníc dorazil v poriadku. Plánuje tu zostať štyri dni. Štyri dni na doplnenie zásob v lekárňach, školenia pre zdravotnícky personál a zdravotníckych pracovníkov z komunity, vedenie lekárskych konzultácií, inštaláciu solárnych panelov na dodávku elektriny potrebnej na chladenie vakcín. To všetko sa deje opreteky s časom. Pacientov je neúmerne veľa. Sú v dvoch zle vybavených oddeleniach s popraskanými stenami a úzkymi posteľami. Ale aspoň to ostalo.

Svedectvo advokátky Lekárov bez hraníc o neľudských podmienkach v Líbyi. Toto nikto nechce zažiť

„Je v dobrých rukách“

Na jednom oddelení leži 33 ročná Octavia Braza. Chystá sa porodiť svoje siedme dieťa. Kontrakcie začali pred viac ako tromi hodinami. Cíti sa slabá.

„Celý deň nejedla. Musela sa postarať o svoje deti, jej už nič nezostalo,“ vysvetľuje pôrodná asistentka v centre Sylvie Grengbo. Sylvie je pôrodná asistentka, ktorá pomohla Rose pri pôrode v roku 2017. „Bude to ťažký pôrod.“

Uvedené situácie vyčerpania a podvýživy môžu ohroziť život matky aj dieťaťa. V posledných mesiacoch dochádza v tejto oblasti k výraznému zvýšeniu úmrtnosti matiek. Našťastie pre Octaviu poskytnú Lekári bez hraníc s glukózu a misoprostol – liek, ktorý pomáha vyvolať pôrod. Octavia, ktorá opäť nabrala sily, môže po piatich hodinách úsilia konečne vziať svojho syna do náručia. Je 17.30 hod. Dieťa je mimo ohrozenia života. Octavia tiež.

Prevozy, ktoré trvajú “len” osem hodín

Slnko pomaly zapadá nad dedinou. Zajtra ráno sa zamestnanci Lekárov bez hraníc vrátia späť do Bangassou. Budúci týždeň sa sem vrátia. Malária, podvýživa, infekcie dýchacích ciest … Na pokrytie zdravotných potrieb ľudí je potrebné urobiť veľa.

Pri odchode obyvatelia poďakujú tímu. Prosia ich, aby sa čo najskôr vrátili. Z davu zrazu vykročí žena, podporená sestrou a v sprievode dcéry. Volá sa Veronique a je v siedmom mesiaci tehotenstva. Mladá žena má veľké bolesti. Tím ju preskúma a záver je okamžitý: musí byť odvezená do Bangassou. Cesta tentokrát bude trvať iba osem hodín.

Hneď po príchode do nemocnice, ktorú Lekári bez hraníc podporujú od roku 2014, ju Pelé Kotho-Gawe vezme na pohotovosť.

„Necháme ju niekoľko dní na pozorovaní,“ hovorí. „V jej stave nebolo možné zostať v Nzacku. Tu je v dobrých rukách.“ Dobré ruky sú tiež potrebné v Nzacku, ako v toľkých dedinách v CAR, kde roky vojny a násilia spôsobili ľuďom katastrofálne životné situácie.

Zdroj: Lékáři bez hraníc

CAR / Praha, 14. októbra 2021