Impostor syndróm: Tiež si myslíš, že všetky tvoje úspechy sú iba „podvod“?

Zdroj: Unsplash.com

Share

„Nie je to nič veľké. Stalo sa to iba náhodou. Reálne nie som až tak šikovná.“ Napadne ti toto ako prvé, keď sa ti podarí istý úspech? Môže ísť o imposter syndróm, resp. syndróm podvodníka. Mnoho ľudí stále netuší, o čo ide, no začína sa o tom diskutovať čoraz viac.

Nezaslúžim si to

Presne to si hovoria ľudia, ktorí pochybujú o svojich skúsenostiach, nadaní či vzdelaní. Ak dosiahnu v živote úspech, z ktorého sa teší ich celé okolie, oni tomu nedávajú takú veľkú váhu. Nielen že si dostatočne neveria, považujú sa priam za podvodníkov a boja sa, že ich niekto odhalí. Z toho dôvodu si nahovárajú, že si nezaslúžia žiadne uznanie. Všetko, čo dosiahli, považujú iba za šťastie alebo v iných prípadoch za náhodu.

Ako dodáva portál Psychology Today, ide o veľký paradox, nakoľko presne tieto osoby môžu mať fantastické výsledky či už v škole alebo zamestnaní. Dokážu zastávať vysoko postavené funkcie a kvôli množstvu získaných akademických titulov by potrebovali celú stenu, aby na ne vyvesili svoje diplomy.

Špecifická forma pochybností

Americká psychologická asociácia sa stotožňuje s týmito výrokmi a zároveň dodáva, že imposter syndrómom sa zaoberali psychologičky Suzanne Imes a Pauline Rose Clance ešte v 70. rokoch. Hoci nepatrí medzi oficiálne diagnózy DSM (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch), odborníci potvrdili, že ide o veľmi špecifickú formu pochybností, ktoré navyše môžu byť sprevádzané úzkosťami a depresiami. Suzanne Imes vysvetľuje, že väčšina ľudí si tento problém radšej necháva pre seba. Môžu sa za tým skrývať práve obavy, že by ich niekto odhalil.

Na túto problematiku treba ale nazerať z viacerých uhlov pohľadu. Odborníčka uvádza, že v našej spoločnosti celkovo panuje tlak, aby sme niečo dosiahli. Ako by naša hodnota závisela práve od počtu úspechov. To, samozrejme, nie je správne. Niekomu ku šťastiu stačí stabilná práca, krásna zdravá rodina a nemusí byť ani známa celebrita či milionár. Je to každého osobné rozhodnutie a tieto myšlienky nás môžu negatívne ovplyvňovať.

Zdroj: Unsplash.com

Čo je spúšťačom?

U ľudí, ktorí majú imposter syndróm, to mohli vyvolať sklony k neurotizmu a perfekcionizmu. Ak si aj ty potrpíš na to, aby bolo všetko dokonalé a dotiahnuté do posledných detailov, radšej uber z tempa. Všetkého veľa škodí a takýto tlak nikomu neprospieva.

Rovnako „nápomocné“ nie je ani súťaživé prostredie. Napríklad, keď niekto chce mať v škole alebo zamestnaní tie najlepšie výsledky. Menej je niekedy viac. Netreba byť za každú cenu víťazom, duševné zdravie je prednejšie. Samozrejme, treba spomenúť aj detstvo, ktoré nás formuje a berieme si z neho zvyky do dospelého života. Ak rodičia tlačia na svoje dieťa kvôli dobrému priemeru na základnej, strednej alebo vysokej škole, môžu sa vďaka tomu vytvoriť základy pre spomínaný syndróm. Keď dostaneš horšiu známku ako dvojku, svet sa nezrúti. Na toto by mali brať ohľad rodičia a namiesto karhania detí ich zdravo podporiť, motivovať a naučiť ich, že mýliť sa je ľudské.

Vystavovanie sa takémuto tlaku potvrdzuje tiež výskum, o ktorý sa operia Psychology Today. Uvádza, že až 25 – 30% ľudí, ktorí dosiahli veľké úspechy, môžu trpieť imposter syndrómom. Ďalšie výsledky naznačili, že až 70% dospelých ľudí môže aspoň raz za život mať pocit podvodníka.

Dva extrémy

Kto je však viac náchylný na tieto myšlienky? Psychologička Suzanne Imes tvrdí, že najmä ľudia, ktorí sa púšťajú do novej činnosti a potrebujú sa adaptovať v neznámom prostredí. Skvelým príkladom sú postgraduálni študenti, ktorých po dlhých rokoch v škole čaká už „dospelácky“ život. Nie je ľahké vyjsť z komfortnej zóny a prepnúť sa na pracovný režim, ktorý so sebou prináša istú dávku zodpovednosti.

Autorka a psychiatrička z Beverly Hills Carole Lieberman vysvetľuje, že sa necítia byť na také niečo pripravení. Toto ale môže postihovať aj iné osoby, keď na nich čakajú nové a veľké výzvy. “Niekto s imposter syndrómom má všeobecný strach z toho, že sa zistí, že na to nemá,“ uviedla Lieberman. Ak by sa im aj niečo podarilo, nepripisujú to svojej šikovnosti, ale skôr to považujú za šťastie alebo náhodu.

Títo ľudia môžu pociťovať neistotu aj pri plnení úloh. Keď niekto z nich dostane zadanie, chce, aby bolo vypracované perfektne. V takýchto prípadoch neprichádza do úvahy, aby požiadal pomoc druhú osobu. Podľa psychologičky Pauline Rose Clance kvôli tomu vzniká priestor na dve reakcie:

1. Človek kvôli strachu a svojim pochybnostiam nebude schopný vypracovať zadanie podľa stanovených štandardov a bude mu priam „horieť pod zadkom“, aby to vôbec stihol odovzdať. Možno aj tebe stiahne vnútro pri slove „dealine“, no pri rozumnom rozvrhnutí práce sa dá všetko zvládnuť. Aj bez zbytočnej paniky.

2. V inom prípade to môže s prípravou vážne prestreliť a bude sa tomu venovať viac, ako by bolo potrebné. Opäť tu platí – všetkého veľa škodí. Táto nadmerná snaha nemusí vždy vypáliť dobre a človek si ňou vie celkom skomplikovať veci.

unsplash.com

Zatoč s imposter syndrómom

Strach z väčšej zodpovednosti, spravenia chyby alebo veľkej životnej zmeny, ťa v živote nikam neposunie. Môžeš mať z toho len kvalitné „mindráky“, ktoré ti nedajú poriadne spať a v niektorých momentoch budeš ľutovať, že trčíš na tom istom mieste. Podľa Psychology Today je dôležité, aby sa ľudia naučili tolerovať nedokonalosť a akceptovanie faktu, že môžu spraviť chybu. Nie nadarmo sa hovorí: „Nikto nie je dokonalí“. Prehnaný perfekcionizmus nám často môže brániť v dosiahnutí úspechu alebo ďalšom rozvoji v pracovnej či vzťahovej oblasti.

Zbaviť sa imposter syndrómu nie je krátkodobá záležitosť. Zo začiatku by bolo dobré, keby ľudia zdieľali svoje úspechy a radosti so svojimi najbližšími, resp. v prostredí, ktoré nie je založené na súťaživosti.

Rovnako by padla vhod aj pomoc mentora, ktorý sa pohybuje v tej istej oblasti ako ty. Netreba sa porovnávať s úspešnejšími osobami, ale učiť sa od nich. Môžu byť skvelou inšpiráciou a rozdávať cenné rady. To, že je niekto momentálne na vyššom leveli ako ty, neznamená, že sa tam raz neocitneš. Všetko má svoje načasovanie, netreba sa tlačiť do extrémov. Určite by sa oplatilo tiež vyhľadať psychológa, prípadne kouča. Nie je vôbec hanba, ak ti niečo nejde hneď od ruky.

Akceptujte svoje chyby

A to je ďalšia vec, ktorú sa treba naučiť – akceptovať chyby a nevnímať ich ako koniec sveta. Keď tieto veci nezvládame, vystavujeme sa zbytočnému tlaku a o to ťažšie to znášame. Skús to teda aj ty brať s rezervou, ponauč sa a považuj to za príležitosť, ktorá ťa posunie len ďalej. Na čom inom sa máme učiť, ak nie na chybách?

Samozrejme, toto všetko sa nedá dosiahnuť bez zmeny myslenia. Človek s imposter syndrómom sa musí naučiť vnímať svoje úspechy iným spôsobom. Nejde len o to, aby ich konečne začal považovať za svoje a nie za náhody. Oplatilo by sa do celého procesu zakomponovať aj tretiu osobu. Napríklad, ak musíš splniť zadanie do práce alebo školy, dovoľ, nech sa pred odovzdaním pozrie na to tvoj kamarát, rodič a pod. Poskytnú ti spätnú väzbu, ktorá ti dá do pozornosti veci, ktoré sa predtým dali prehliadnuť a kvalita tvojej práce bude opäť vyššie, nehovoriac o spokojnosti s výsledkom. Netreba sa báť iného názoru a hlavne ho nevnímať ako útok voči tvojej osobe. Všetci potrebujeme konštruktívnu kritiku.