Výtvarníčka Vlasta Žáková: Mojou najväčšou radosťou je tvorba

Share

Slovenská výtvarníčka Vlasta Žáková (41 r.) používa namiesto farieb a štetcov kúsky textilu a „kreslí“ niťami a výšivkou. Kombinuje tradičné textilné techniky so súčasnými námetmi. Vytvára veľkoformátové aj drobné textilné obrazy a mäkké plastiky, kostýmy a vyšívané šperky. Šije a vyšíva od malička, naučili ju to ženy v jej rodine. Na ľuďoch miluje prirodzenosť a veselosť. Rada číta, tancuje, zbiera hríby a šoféruje.

V rozhovore pre akčné ženy nám prezradila:

  • ako vyzerá bežný deň výtvarníka,
  • či sa vníma ako podnikateľka alebo ako umelec na voľnej nohe
  • či sa jej už podarilo zničiť svoj vlastný výrobok,
  • koľko ceruziek nájdeme v domácnosti výtvarníka.

O čom snívajú výtvarníci?

Nemôžem hovoriť za všetkých výtvarníkov, ale myslím že snívame o tom, aby sme si vedeli zarobiť tým, čo nás baví, čo milujeme a v čom sme dobrí. Pretože vo výtvarnom umení to nie je samozrejmosť. Len málo výtvarníkov nemusí mať vedľajšiu prácu. Chceme, aby všetko, čo vytvoríme, bolo skvelé a malo umeleckú hodnotu. V neposlednom rade, aby sa naše umenie páčilo ľuďom a dostali sme pozitívnu spätnú väzbu.

Kde čerpáte inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Inšpirácia je v mojom prípade už dobre namazaný perpetuum mobile. Moje uvažovanie je nastavené tak, že akúkoľvek situáciu alebo výjav, ktorý vidím (alebo si vymyslím) a zaujme ma, viem vyjadriť v textilnej technike. Vyjadrujem tým svoj pohľad na svet, ktorý ale môže osloviť veľa ľudí, pretože cítia a zažívajú podobné veci. Umenie je o mentálnej hre a aha-momente, kedy divák zažíva nadšenie z pochopenia.

S textilom a textilnými technikami pracujete už 17 rokov. Nerozmýšľali ste sa zapojiť aj nejaký iný komponent do vašej tvorby?

Začínala som s kreslením, maľovaním, fotením, trochu sme skúšali na škole aj tvorbu videa. Textil mám však pod kožou, je to pre mňa ideálny materiál. Kúsky látok používam ako plochy maľby a technika výšivky, šitia a iné sú skvelé pre „kresbu“ na textil. V niektorých dielach kombinujem textil s fotografiou, prevyšívané fotografie vrstvím, delím na fragmenty, otáčam, prišívam znova na podklad, vytlačené fotografie strihám a prišívam. Je to veľmi kreatívne.

Na textilných šperkoch prevládajú motívy srdca, dlane, vlka či diamantu. Prečo práve tieto symboly?

Sú to na prvý pohľad čitateľné a zároveň tajomné symboly. Človek ich dôverne pozná, ale môže si ich vyložiť podľa seba. Tieto symboly používam aj vo svojej voľnej tvorbe. V spojení jednej kolekcie vytvárajú rozprávkový abstraktný príbeh, ktorý si zákazník môže vyskladať z brošní, náušníc, náhrdelníkov a tašiek. (viac na www.vlastazak.com). Fungujú aj samy o sebe ako drobný kúsok príbehu na klope kabáta. Sú to také čriepky môjho umenia.

Prečítajte si aj niečo zo zákulia úžasného DONEE the Label: V zásadných rozhodnutiach sa nechávame viesť srdcom a intuíciou

Aký materiál používate na tvorbu šperkov?

Pre tvorbu šperkov používam filc, nakoľko sa s ním dobre pracuje a je to pevný podklad pod strojovú výšivku. Filc má aj dostatok farebných odtieňov, aj keď zatiaľ neviem zohnať tmavosivý. Ak niekto máte tip, kde ho kúpiť, napíšte mi (úsmev). Takmer všetky odstrižky využijem na výplň šperkov, takže mám len minimum odpadu. Nite používam špeciálne na strojovú výšivku. Majú pekný lesk a zároveň sa pri vyšívaní netrhajú. Háčiky sú z chirurgickej ocele. Zatiaľ hľadám dodávateľov, ktorí by mali v ponuke komponenty najvyššej kvality, pretože sa mi často stáva, že mi napríklad prídu brošňové mostíky, ktoré majú tupý alebo drapľavý špic. Taký detail môže pokaziť dojem z brošne a zákazníkovi zatrhnúť oblečenie.

Vaša tvorba je prevažne tmavej, pochmúrnej farby. Pôsobí skôr melancholicky, depresívne, miestami hororovo. Vnímate svet skôr cez tie čierne ako ružové okuliare?

Svet vnímam cez bifokálne okuliare, hore ružová, dole čierna (smiech).  Ale viem, že ľudským vnútrom vie viac zarezonovať to temné, smutné, ťažké. Ak chcem teda na niečo poukázať s cieľom dotknúť sa človeka, volím temnejšie námety a spracovanie. Mne osobne je to zároveň prirodzenejšie. Temnotu v človeku treba skúmať a pracovať s ňou. Šťastie je v dnešnej dobe veľmi často iba povrchová maska, v ktorú sa snažíme uveriť.

Aké posolstvo má vaša tvorba odovzdať? Čo je vaším zámerom?

Ako v ktorej línii. Na stránke www.vlastazakova.com môžete vidieť, že sa dlhodobo venujem viacerým témam. Na stránke je výber z krajinných kompozícií, ktoré sú silne deštruktívne, pripomínajú polámanú a znovu poskladanú krajinu bez ľudí. V týchto prácach vyjadrujem túžbu po samote a prírode a zároveň jej silu, ktorá sa nám môže vypomstiť, keď ju budeme sústavne ničiť.

Ďalej tam mám sériu párty, ktorá hrubými ťahmi ručnej výšivky zobrazuje víkendové žúrky mladých ľudí. Párty svet je zázračným miestom, v ktorom môže byť človek na začiatku večera krásny, voňavý, opojený v tanci a láske a na konci večera môže skončiť na chodníku s plačom, bitkou, vracaním, potácajúci sa domov. Zaujíma ma okamihu zlomu, kedy sa to v rámci piatkovej/sobotňajšej noci udeje.

V sekcii Spolupráce sú tri série diel, kedy som oslovila mladých slovenských fotografov a vytvorila pre nich nositeľnú plastiku, kostým či objekt, ktorý mohli následne fotiť podľa svojho fotografického videnia. Vznikli skvelé fotografie, ktoré som následne deštruovala, vyšívala, používala digitálne poloautomatické tkanie a vytvárala nové obrazové kompozície a sochy. Do procesu zasiahli svojím pohľadom iní umelci a moja tvorba tak dostala nové smerovanie.

Najnovšia téma materstva zatiaľ obsahuje tri mäkké plastiky, ktoré znázorňujú strasti materstva, o ktorých sa veľmi nerozpráva, ako napríklad šialený nedostatok spánku. Alebo utrpenie z odlúčenia matky a dieťaťa po tom ako sa prirodzený pôrod skomplikuje a musí sa vykonať cisársky rez. Viem z vlastnej skúsenosti ako veľmi separácia po cisárskom zasiahne obidvoch. Je to akési volanie po tom, aby sa podmienky v pôrodniciach zmenili.

Prečítaje si aj príbeh zakladateľky značky Heavenly: Aj vo veľkom meste sa dá žiť udržateľný život

Výtvarníka si ľudia predstavujú často ako umelca, introverta, intelektuála. Ako by ste sa charakterizovali vy?

Ja som taký priateľský introvert. Keď som s ľuďmi, bavím sa, cítim sa dobre, ale spoločnosť veľmi nevyhľadávam. Mám pár skvelých priateliek, s ktorými komunikujem prevažne cez sociálne siete. Väčšinu času trávim sama s rodinou a som tak spokojná. Potrebujem samotu, aby mohli moje diela vznikať. Je to kvôli myšlienkam, konceptu, ale aj času potrebného na tvorbu. Textilné techniky sú naozaj časovo veľmi náročné. Pri maličkých deťoch si samotu dovoliť už nemôžem (smiech), tak som sa naučila fungovať tak, aby sme boli spokojní všetci. To znamená, že pracujem každú minútu, kedy je to možné cez deň a po večeroch.

Vystavujete v galériách na Slovensku aj v zahraničí, taktiež v súkromných zbierkach renomovaných slovenských inštitúcií. Na ktorú v výstavu najradšej spomínate? Máte nejakú, ktorá bola vášmu srdcu veľmi blízka?

Veľa je mi blízkych, ale možno jedna z takých cenných bola kolektívna výstava v Slovenskej národnej galérii s názvom Tekutá múza, na ktorej som vystavovala diela s tematikou párty. Poteší ma každá výstava, ale ak je v zahraničí, tak o trošku viac. Je to vždy taký krok ďalej do sveta.

Na vašom webe nájdeme vetu „Noste kúsok umenia všade so sebou“. Čo nosíte rada vy? Aké umenie nájdeme u vás doma?

Na strednej a vysokej škole som zbožňovala netradičné kombinácie oblečenia, kúsky som hľadala v second-handoch, veľa som si šila, oblečenie sa dedilo aj v rámci rodiny… no proste, bola som okvačkaná všetkým od zicheriek po pierka, kombinovala som tigrí vzor s prúžkami, rôzne druhy materiálov a milovala som svoju čiernu sukňu po zem. Ale ako som sa stále hlbšie venovala výtvarnej tvorbe, tvorba zovňajšku a outfitov ma akosi prestala baviť a dnes by som povedala, že sa obliekam značne konzervatívne. Mám rada univerzálnu tašku na plece a topánky, čo sa hodia ku všetkému, môžem ich nosiť každý deň a nepremýšľať nad tým, či sa mi hodia k oblečeniu. U nás doma máme na veľké umenie málo stien, pretože máme okná do prírody (smiech). Takže nám visí zopár mojich menších obrazov a rôzne spomienkové a retro fotografie a objekty.

Vnímate samu seba ako podnikateľku? Alebo skôr ako umeleckú dušu na voľnej nohe?

Určite som umelecká duša (úsmev). Doteraz som sa na seba vôbec nepozerala ako na podnikateľku a slovo predaj mi robilo zimomriavky po celom tele s túžbou schovať hlavu do piesku. Ale s projektom Vlasta Žák, textilné šperky a doplnky sa to pomaly začína meniť. Vzdelávam sa v reklame a marketingu a dospievam do štádia, že podnikám a predávam s radosťou. Ale mojou najväčšou radosťou je aj tak tvorba.

Celé vaše štúdium sprevádza móda, dizajn, textílie. Šijete si aj oblečenie pre seba, resp. len tak pre radosť, resp. ako darček pre iných?

Oblečenie už roky nešijem a to z dôvodu, že nevlastním dobré strihy. Tie, ktoré som sa naučila konštruovať na strednej škole síce ovládam, ale ako v každom obore, musíte ušiť veľa odevov a vyskúšať veľa modelácií strihov, aby ste sa naučili urobiť strihy, ktoré dokonale padnú na postavu. Na to som už nemala popri umení čas, a preto keď som niekedy odev ušila, bol super vypracovaný a nápaditý, ale napríklad pri pohybe vás nepustili rukávy alebo podobné zákernosti (smiech).  A tak ma tieto nedokonalosti zastavili. Ale ušila som si nádherné svadobné a polnočné šaty, na ktoré som fakt hrdá a zopár milých kúskov pre naše deti.

Ako vyzerá bežný deň slovenského výtvarníka?

Môj deň už roky vyzerá rovnako. Keďže som vždy pracovala z domu, už pri prebudení okolo 6.30 hod na mňa pozerajú moje rozpracované sochy alebo obrazy, takže sa často stáva, že hneď začnem šiť alebo skladať kompozíciu. Ešte v pyžame bez raňajok zapínam aj vyšívací stroj. Okolo pol desiatej zistímm že som strašne hladná (smiech), tak sa dám dokopy a pracujem ďalej. Znova zistím, že som hladná okolo pol druhej (smiech), a takto to ide vlastne do večera. Ak nemusím nikam ísť, pracujem v podstate celé dni, kým nejdem spať. Domáce práce robím rýchlo v pauzách. Keďže som už skoro štyri roky mamou dvoch synov, tak sa dni trochu pozmenili, ale pracujem stále.

Kedy to stíhate?

Pri prvom synovi som šila po dvoch mesiacoch od narodenia, pri druhom od troch. Starší už chodí do škôlky, takže s polročným synom toho viem stihnúť naozaj veľa a ešte sa mu aj venovať. Priznám sa, na varenie som z časti rezignovala asi pred dvomi rokmi a večere objednávam. Keď sa pripravuje výstava, mám viac práce, striedajú sa u mňa hektickejšie a voľnejšie obdobia. Veľa času strávim aj s fotením šperkov, obrazov, úpravou fotografií, prípadne odpovedám na otázky pre rozhovory do médií a mávam aj zakázky. Bývame v dome, tak sa starám aj o záhradu. Sem tam ideme na vernisáž alebo výlet, ale na nič iné nemám veľa času. Môže to znieť nudne, ale ja zbožňujem byť doma a tvoriť. Za tie roky mám tak nastavený systém, že som sama sebe veľmi prísnou šéfkou s vysokými kvalitatívnymi a časovými nárokmi (úsmev).

Prečítajte si aj: Zriadiť chránenú dielňu bolo najlepším rozhodnutím môjho života

Koľko ceruziek nájdeme u vás doma?

Ja mám presne dve mäkké ceruzky, ak by som náhodou dostala chuť kresliť portrét, ostatné farbičky sú synove a Ikea ceruzky má zasa za uchom môj šikovný manžel, keď majstruje v dielni.

Stalo sa vám, že ste omylom zničil svoj vlastný výrobok?

Áno stalo, ale bolo to zámerné zničenie. Raz som dlho pracovala na šitom obraze krajiny, ale vôbec mi to nešlo, cítila som, že je toho v kompozícii príliš veľa a napriek tomu je nezaujímavá. Tak som s plačom a nervami celý obraz rozstrihala, a z použiteľných kusov vytvorila novú kompozíciu. Plač vystriedalo nadšenie a odvtedy s radosťou ničím v procese tvorby svoje diela a mením ich na lepšie. Bolo to pre mňa obrovské uvoľnenie, taký môj osobný zlom.

Myslíte si, že v každom z nás drieme kreatívna umelecká duša alebo je to dar, ktorý nemá každý?

Myslím si, že každý dokáže byť kreatívny v tom, k čomu má blízko. Dokonca svoju prácu môže tak milovať, že ju povýši na umenie a sústavnou prácou a sebazdokonaľovaním môže tvoriť nádherné veci. Či už je to stolár, kaderník alebo umelec. Ale ak sa pýtate, či každý môže byť výtvarník, tak nemôže. Je to jednak vrodený talent a zároveň súhra okolností ako výtvarné vysokoškolské vzdelanie, podpora rodičov, možnosť vystavovať v galériách už počas školy a tým vytvárať na seba stále väčšie nároky. Takto sa dozrieva v umelca.

V čom spočíva pravé umenie?

Ja sama som v prípravnom kurze na prijímačky na vysokú školu naučila zopár študentov veľmi dobre kresliť portréty a zátišia, ale pravé umenie je vo vlastnej tvorbe, v myšlienkach, v dôvode prečo dané dielo tvoríte a akú techniku si zvolíte k vyjadreniu. Výtvarníci, kurátori a galeristi sú odborníci vo svete umenia a citlivo a jednoznačne vedia oddeliť umenie od hobby. Druhá strana je, že ak máte umenie ako hobby, môže vám priniesť viac osobného šťastia, nakoľko sa vyhnete možnej kritike a tlaku na kvalitný výkon.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Zdroj foto: archív V. Ž.