Astrobiologička Michaela Musilová: Ako veliteľka vždy musím obetovať vlastné potreby pre dobro posádky

0
Astrobiologička Michaela Musilová: Ako veliteľka vždy musím obetovať vlastné potreby pre dobro posádky

Astrobiologička a veliteľka simulovaných misií na Mesiac a Mars Michaela Musilová je na Slovensku aj v zahraničí známym pojmom nielen vo vedeckých kruhoch, ale aj v rámci popularizácie vedy. V rozhovore nám prezradila:

  • ako sa stala astrobiologičkou,
  • aké najťažšie veci musela prekonať v ceste za svojím snom,
  • aké je veliť simulovanej misii,
  • aké sú vzťahy ľudí v izolácii a ako sa musia stravovať,
  • akými náročnými a nebezpečnými situáciami čelila,
  • aký bol jej návrat na Slovensko a najväčšie sklamanie.

Ste astrobiologička. Ako ste sa dostali sa k takémuto nezvyčajnému povolaniu? Kde ste študovali? Bol to vždy váš sen?

Moja životná dráha začala vďaka rodičom láskou k prírode a neskôr pokračovala vášňou pre vesmír. Od ôsmich rokov som sa túžila stať astronautkou, ale až v 15 rokoch som natrafila na astrobiologický výskum. Hneď som vedela, že to je veda, ktorej sa chcem celoživotne venovať, a teda skúmaniu a hľadaniu života vo vesmíre. Preto som už v tom veku popri škole každé leto pracovala, aby som si našetrila na vysokoškolské štúdium.

Vedela som, že budem musieť ísť do zahraničia, aby som sa dostala k astrobiológii. Americké univerzity boli pre mňa príliš drahé, ale podarilo sa mi dostať na University College London, ktorá bola v tom čase siedmou najlepšou univerzitou na svete. Astrobiológiu som tam však nemohla študovať, nakoľko vtedy nikde taký odbor neexistoval. Vybrala som si planetárne vedy: kombináciu geológie a astrofyziky, s tým, že si niekedy v budúcnosti pridám štúdium biológie.

Popri štúdiu na UCL som mala aj tri práce, aby som si mohla zarobiť na živobytie v Londýne. Popri tom som sa snažila mať čo najlepšie známky, aby som získala všetky štipendiá. Cez leto som sa zase snažila získať granty pre rôzne výskumné projekty, a tak som sa mohla venovať práci, ktorá ma bavila, a nielen byť hosteskou, barmankou ci čašníčkou.

Ako ste sa dostali na prestížnu California Institute of Technology?

V druhom ročníku štúdia som získala štipendium v hodnote $50 000, aby som mohla študovať na americkom California Institute of Technology. Bola to vtedy najlepšia univerzita na svete. Mala som prístup k výborným laboratóriám, svetovo-uznavaným profesorom a mohla som študovať viacero biologických predmetov. Popri štúdiu sa mi podarilo získať grant pre prácu v NASA Jet Propulsion Laboratory, čo bolo pre mňa niečo ako splnený sen. Neskôr som sa astrobiológii venovala počas doktorandského výskumu. Získala som viacero grantov pre výskum v Japonsku, v Grónsku, a na moju prvú simulovanú misiu na Mars v roku 2014.

Odvtedy mám za sebou skoro 30 simulovaných misií, ktorým som skoro všetkým velila. Misie vediem v spolupráci s NASA, Európskou vesmírnou agentúrou (ESA) a množstvom iných vesmírnych organizácií po celom svete. Počas misií naďalej robím astrobiologický výskum s NASA a inými americkými organizáciami a firmami.

Velíte simulovanej misii na Mars. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Aktuálne velím simulovanej misii na Mesiac, ale o niekoľko dní budem opäť na „Zemi“. Momentálne pôsobím na Havaji, kde som riaditeľkou výskumnej stanice HI-SEAS, v ktorej organizujem simulované misie na Mesiac a na Mars v spolupráci s NASA, ESA a inými svetovými vesmírnymi organizáciami. Na Slovensku zároveň pôsobím ako hosťujúca profesorka na FEI STU, ako vedúca výskumu firmy NEEDRONIX a ako podpredsedníčka SOSA. Zároveň vyučujem aj na International Space University.

Nemám typický pracovný deň, skoro každý deň je pre mňa iný. Keď som veliteľkou simulovaných mesačných a marťanských misií, mám plné ruky práce od rána do večera bez prestávky. Organizujem aktivity misie, dávam pozor na posádku a dozerám na ich výskum. Snažím sa vytvoriť z nás vesmírnu rodinu s dobrými vzťahmi, aby sme vedeli spolu vychádzať aj v tých najťažších chvíľach misie.

Čím sa zaoberáte, keď nie ste na misii?

Keď nie som na misii, tak ich organizujem alebo pracujem na spracovaní vedeckých výsledkov prác z misií, či z mojich iných výskumných aktivít. Pravidelne sa venujem popularizácii vedy po celom svete, keď som na misii, aj keď som späť na „Zemi“. Okrem toho prednášam a vyučujem na rôznych miestach po svete.

Mojou srdcovkou je práca na vzdelávacích programoch, ako Medzinárodná Cena Vojvodu z Edinburgu, ktorej som na Slovensku patrónkou. Som prítomná aj v medzinárodnej rade tejto ceny, pričom dozerám na dôležité rozhodnutia rady s dopadom na vyše milión mladých ľudí po celom svete.

Aké je to byť s niekoľkými ľuďmi v úplnej izolácii na 8 metroch štvorcových? Koľko je vás v tíme?

Výskumná stanica v Utahu ma len 8 metrov v priemere, ale našťastie stanica na Havaji, HI-SEAS, ktorej som riaditeľkou, má v priemere 12 metrov. Aj tých niekoľko metrov naviac nám vie veľmi spríjemniť život počas misie. V HI-SEAS organizujem misie so 6-člennými posádkami. Je náročné byť izolovaní od sveta niekoľko týždňov až mesiacov za sebou. Máme veľmi obmedzenú komunikáciu so „Zemou“ mimo „Marsu“ či „Mesiaca“, kde sa nachádzame. Aj ked sa dozvieme zo Zeme nejaké nepríjemné správy, tak musíme v misii a výskume pokračovať tak, ako keby sme naozaj boli vo vesmíre. Posádky naschvál vyberám tak, aby boli velmi rôznorodé.

Aké je zastúpenie žien v týchto misiách?

Som veľmi rada, že za môjho pôsobenia ako riaditeľky HI-SEAS sa dramaticky zvýšil počet žien, ktoré sa hlásia na simulované misie. Zvýšilo sa aj množstvo ľudí z menšín, ktorí sa zúčastnili misií. Spestrili sa aj špecializácie analógových astronautov. Od začiatku bolo mojím cieľom otvoriť túto stanicu viac svetu a dúfam, že sa misií čoskoro zúčastnia ďalší Slováci.

Michaela Musilová vydala skvelú knihu o svojom živote Žena z Marsu

Foto: Josh Burstein

Ako spolu vychádzate?

To, ako spolu vychádzame, záleží od zloženia posádky. Väčšinou sú to všetko ľudia, ktorí majú správne vlastnosti pre vesmírne misie. To znamená, že sú empatickí, trpezliví, vedia dobre spolu komunikovať a vedia skvelo pracovať v tíme. Vďaka tomu nemáme skoro nikdy medziľudské problémy počas misií.

Mojím cieľom ako veliteľky je zo skupiny cudzích ľudí spraviť akúsi vesmírnu rodinu. Som veľmi rada, že sa mi to doteraz podarilo. Keď sa k sebe správame ako rodina, tak sa máme radi, chceme si navzájom pomôcť a vieme tolerovať neduhy našich kolegov.

Čo je na takejto misii to najťažšie?

Najťažšie pre mňa osobne je, že ako veliteľka musím vždy nejakým spôsobom obetovať vlastné dobro a potreby pre dobro posádky. Väčšinou mi to nevadí, ako napríklad, keď sa zakaždým dobrovoľne prihlásim, aby som sa postarala o kompostové toalety. Nie je to prijemná aktivita, ale robím to preto, že viem, že iní členovia to veľmi nemajú radi a rada im tak pomôžem. Oni mi zas na oplátku pomáhajú s inými vecami, takže to beriem ako láskavosť.

Horšie je, keď mi prídu zlé správy zo Zeme, napríklad keď mi raz zomrel člen rodiny, a ja som sa nemohla odreagovať od priorít misie. Povedala som členom posádky, čo sa stalo a že sa necítim dobre. V takých situáciách je dôležité otvorene komunikovať. Mali pre mňa veľké pochopenie a poskytli mi oporu, ktorú som v tom čase potrebovala. Misia ale pokračovala ďalej a ja som s rodinou mohla byť len v spojení cez písomné správy.

Ďalšie ťažké chvíle môžu nastať, keď si členovia posádky nerozumejú. Našťastie sa mi na misiách len párkrát stalo, že sa ľudia pohádali a nevychádzali spolu. Mám za sebou skoro 30 simulovaných mesačných a marťanských misií ako veliteľka, takže to nie je až taký častý problém. Vtedy je situácia nepríjemná pre všetky osoby, ktoré sa hádajú a aj pre mňa, pretože sa vždy staviam do pozície mediátora. Snažím sa ich ukľudniť a nájsť riešenie pre situáciu, čo vie byť niekedy unavujúce.

Ako sa tam zvyknete stravovať?

Na misiách máme k dispozícii len lyofilizované jedlo, ktoré je buď vo forme granúl ako pre psov alebo vo forme prášku. Z toho sa snažíme uvariť niečo jedlého a podobného tomu, čo máme na Zemi. Je veľmi náročné spraviť z toho niečo chutné, ale našťastie máme skoro vždy, v každej posádke aspoň jednu osobu, ktorá vie celkom slušne variť. Dobré jedlo prispieva k šťastiu posádky, preto sa pri pohovoroch pýtam na schopnosti ľudí variť a byť kreatívnymi.

Počas misií pestujeme aj rôzne druhy šalátov, zelenín a byliniek, aby sme mali k dispozícii aj čerstvú stravu. Na to sa posádky najviac tešia, nakoľko vysušená strava nie je veľmi chutná a človeku sa ľahko zunuje. Ešte dodám, že máme k dispozícii len približne 4 litre vody denne na osobu. To máme na všetko vrátane pitia, umývania a iných potrieb, ktoré si vyžadujú vodu. Preto sa umývame len raz za dva týždne použitím dvoch litrov vody vo vedre ako „sprchy“.

Myslíte, že sa podarí uskutočniť aj reálna misia na Mars?

Áno, verím, že sa v nasledujúcich 20 rokoch podarí dostať prvých ľudí na Mars, ak všetko pôjde ako má. Ešte nám chýba množstvo vecí, ktoré musíme najprv technicky a vedecky pripraviť. Stále sa skúma aj ľudská stránka misií, ako to robíme na HI-SEAS, a teda snažíme sa zistiť, akí sú tí správni ľudia ktorí by mali letieť počas prvých misií na Mars. S väčšou investíciou do vedy a výskumu nám to snáď potrvá menej než 20 rokov. Momentálne to zavisí od financovania a politickej vôle investovať do výskumu a vedeckého sektora.

Slovensko však nie je plnohodnotným členom Európskej vesmírnej agentúry, je šanca aj pre Slováka, aby sa stal kozmonautom?

V blízkej budúcnosti sa Slováci môžu hlásiť len na lety, ktoré sú vedené cez komerčné firmy ako SpaceX. Tých, žiaľ, nie je zatiaľ veľa, ale snáď sa čoskoro také lety stanú pristupnejšími pre verejnosť. Slovensko by sa malo stať pridruženým štátom ESA, ak všetko dobre pôjde, koncom budúceho roka. Až potom sa Slováci a Slovenky budú môcť hlásiť do ESA výberu astronautov. Jediná iná možnosť je zmena občianstva, napríklad ak by sme sa stali americkými občanmi, mohli by sme sa hlásiť do NASA výberu astronautov.

Nie je tajomstvom, že ste sa po 12 rokoch vrátili na Slovensko, aby ste rozbehli vedecký vyskum. Aká bola situácia vo vedeckých kruhoch?

Bolo veľmi náročné vrátiť sa späť na Slovensko, pretože som nemala skoro žiadne možnosti hlásiť sa o vyskumné granty. Čiastočne to bolo tým, že som mala pôvodne získať grant pre návrat vedcov na Slovensko. Žiaľ, po návrate na Slovensko sa zrazu zmenili podmienky pre daný grant. Z ničoho nič som sa o grant už nemohla hlásiť, aj keď by som sa na Slovensko bez neho nebola vracala. Bez grantu som nemohla pracovať pre Výskumný ústav potravinársky, kde ma medzičasom zamestnali a kde som mala v rámci grantu rozbehnúť výskum stravy pre astronautov a do extrémnych podmienok. Zrazu som bola nezamestnaná. Nepodarilo sa mi získať skoro žiadne vyskumné granty, nakoľko na Slovensku musia mať veľakrát vedci rôzne vysoko-postavené známosti, aby mali šancu získať taký grant.

Michaela Musilová s režisérom Jamesom Cameronom

Kde ste potom pracovali?

Nezostalo mi nič iné, než pracovať ako konzultantka pre rôzne firmy a MSVVaS. Peniaze na výskum sa mi podarilo získať len cez dary od niektorých firiem a štedrých ľudí, ktorí chceli podporiť výskum na Slovensku. Niektorí ľudia z určitých vedeckých kruhov ma nemali príliš v láske, a o to ťažšie bolo robiť výskum na Slovensku. Aspoň na FEI STU videli potenciál v mojej práci a zvolili ma za hosťujúcu profesorku. Mohla som založiť vesmírne inkubátory, aby mali mladí ľudia prístup k vesmírnym technológiám a neskôr sa nám podarilo otvoriť odbor kozmické inžinierstvo.

Pre takúto prácu musí človek aj niečo obetovať, čo to bolo vo vašom prípade?

Pre moju prácu a štúdium som musela veľa obetovať a robím to až doteraz. Počas štúdia ešte na strednej a neskôr na vysokej škole som mala aj tri práce, aby som si mohla zarobiť na prežitie. Popritom som o dušu študovala, aby som získala všetky štipendiá a podpory od charít, na ktoré som sa mohla hlásiť. Nemala som tak takmer žiaden čas na rodinu, kamarátov a priateľa, s ktorým som v tom čase mala vzťah. Doteraz, aj keď som zamestnaná, mám niekoľko prác súčasne. Ako vedec zarábam veľmi málo a musím naďalej zháňať každý možný grant na výskum a cestovanie, aby som mohla prezentovať výskum a na jeho popularizáciu, ktorá je veľmi blízka môjmu srdcu.

Znamená to opäť, že nemám skoro žiaden čas na seba a mojich blízkych. Je to o to ťažšie tým, že mám veľa kamarátov po celom svete a veľké množstvo koníčkov, ktorým by som sa najradšej venovala. Veľmi sa snažím zmeniť situáciu tak, aby som musela robiť menej obiet a viac si užívať života.

Vydali ste knihu o vašom živote Žena z Marsu. Opisujete tam aj to, že ste sa dostali aj do nebezpečných situácií. Kedy ste pociťovali najväčšie obavy?

Najnebezpečnejšie situácie som zažila najmä počas expedície v Arktíde, ale aj v iných extrémnejších prostrediach po celom svete. Vtedy išlo môjmu tímu a mne viackrát doslova o život. Hrozili nám napríklad polárne medvede, víchrice, ktoré nám roztrhali stany, nehody na ľadovcoch a mnohé iné náročné podmienky.

Najväčšie obavy som mala hlavne o mojich študentov a kolegov. Veľmi mi záleží na ľuďoch, s ktorými pracujem a ktorí sú pod mojím dohľadom. Vtedy si ako ich ochranca robím starosti o ich zdravie a bezpečie. Viackrát sa stalo, že si niekto počas výskumu ublížil a musela som im poskytnúť určitý typ prvej pomoci. Najvypätejšia situácia bola, keď som jednému členovi posádky na simulovanej marťanskej misii dávala prvú pomoc pri pracovnom zranení a bála som sa o jeho život.

Spolupracovali ste aj so spisovateľom Andym Weirom, ktorý napísal knihu Marťan, podľa ktorej bol natočený aj film. Ako sa to celé začalo?

Andyho som spoznala počas rozhovoru v mediách v Anglicku približne desať rokov dozadu. Páčil sa mu môj výskum a zaujímal sa o extrémne organizmy (extrémofily), ktorým sa počas výskumu venujem. Neskôr sa ma aj pýtal, čo si myslím o prežití extrémofilov na Marse v jeho knihe Marťan v scénke, kedy postave Mark Whatney vybuchne skleník. Odvtedy sme spolu v kontakte a raz mi aj veľmi láskavo natočil video pre výhercu anglickej verzie súťaže Martinus Cena Fantázie, ktorej som v r. 2015 bola porotkyňou.

Výskum v Grónsku

Čo z vašich aktivít vás baví najviac? Čo rada robíte, keď sa nevenujete výskumu?

Na misiách ma najviac baví práca s ľuďmi z celého sveta. Posádky vyberám tak, aby boli rôznorodé, aby tam bola dobrá zmes ľudí z rôznych odborov, končín sveta, pohlaví a podobne. Rada ich vždy spoznám a skamarátim sa so všetkými. Veľmi ma tiež baví výskum, ktorému sa venujem. Ide konkrétne o skúmanie života, ktorý dokáže prežiť v lávových jaskyniach, ktoré sa nachádzajú okolo stanice HI-SEAS. Spolu s mojimi kolegami z NASA Goddard Space Flight Center robíme rôzne analýzy počas celého roka.

Počas misií chodím v skafandri s posádkami zbierať vzácne vzorky extrémofilov z jaskýň, čo je samo o sebe veľmi dobrodružná aktivita. Mimo práce najradšej trávim čas s rodinou, kamarátmi a známymi, aj keď v dnešnej dobe musí byť väčšina stretnutí virtuálna. Je veľmi dôležité nájsť si čas pre seba, venovať sa niečomu z mojich koníčkov, ako tanec, beh, spev, trekking, plávanie, surfing, cestovanie, učenie sa nových jazykov a ďalšie.

Aké máte plány do budúcnosti?

Medzi moje najbližšie pracovné plány patrí simulovaná marťanská misia počas plavby na mori, ktorej budem veliteľkou. Ide o náročnejší typ simulovanej misie, keďže nám budú hroziť rôzne nebezpečenstvá na mori. Namiesto simulovaných skafandrov budeme mať potápačskú výstroj pri ponoroch v mori.

Po tejto misii ma čaká vedenie sérii simulovaných misií v spolupráci s NASA a viacerými americkými firmami, počas ktorých budeme simulovať, ako budú vyzerať prvé Artemis misie na Mesiaci. Naďalej sa budem snažiť stať sa astronautkou a prispieť k vesmírnemu výskumu. Ak sa mi nepodarí dostať sa do vesmíru, tak dúfam, že aspoň prispejem k tomu, aby som inšpirovala ďalších, aby si išli za svojimi snami a dosiahli niečo podobne náročné.

Michaelu Musilovú môžete sledovať aj na jej Facebooku

Skúste nám dať tri rady pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za svojím snom

Kľúčové pre mňa bolo nenechať sa odradiť, aj keď som celý život musela čeliť jednej prekážke za druhou. Aj v tých najťažších chvíľach, keď som bola bez peňazí, stále som si pripomínala, prečo robím to, čo robím, a prečo to nemôžem teraz vzdať. Prekážok vždy bude veľa pre tých, ktorí majú náročnejšie ambície. O to viac sa treba snažiť a prekonať problémy, ktoré nám stoja v ceste.

Neváhajte požiadať ďalších o pomoc. Nikdy by sa mi nepodarilo dostať tam, kde som, keby mi nepomohlo množstvo ľudí. Niekedy stačí, keď len jedna osoba v nás verí a povzbudzuje nás ísť ďalej. Aj ľudia mimo sféry, v ktorej sa pohybujete, vedia pomôcť tým, že sa pozerajú z inej perspektívy. Hlavne, aby človek svoje emócie a problémy nedusil v sebe.

Veľakrát ľudia zneužívajú to, že ženy sú všeobecne povedané empatickejšie a citlivejšie než muži. Sú to kvality, ktoré nám často pomáhajú pracovať lepšie a žiť s ďalšími. Treba sa naučiť, ako sa nenechať zneužiť bez toho, aby sme museli mať mužské vlastnosti, aby sme sa presadili v mužských kruhoch. Ženy sa môžu napríklad navzájom povzbudiť a podržať pri stretnutiach, kedy ich ďalší akoby prehlušia. K tomu je veľmi dôležité vedieť dobre spolupracovať s mužskými kolegami, ktorí nás tiež môžu podporiť a povzbudiť.

žiadne príspevky na zobrazenie