Domienky určite poznáme – väčšina z nás si ich vyskúšala aj na vlastnej koži. A nie len v osobnom živote, ale aj v práci. Napríklad, keď sa s niekým zoznamujeme, a iní ľudia si o nás robia závery alebo my o nich. Ale čo o nich vlastne vieme?
Píše sa o nich aj v knihe múdrosti starých Toltékov – Štyri dohody od autora Dona M. Ruiza [1]. “Nevytvárajte si žiadne domnienky” – takto znie tretia zo štyroch dohôd, ktorú nám v duchu rozvoja radia uzavrieť so sebou samým.
Inšpirovalo ma divadelné predsavenie
Moju “prácu” s domnienkami odštartovalo divadelné prestavenie Jaroslava Duška inšpirované týmto literárnym dielom. Kráčala som do sýtosti vysmiata z kina po dvoch hodinách, čo som sa pozerala na filmový záznam tejto hry [2]. Človek v tmavom dave kina zistí, že v tom nie je sám a že všetci zažívame v istom zmysle slova “to isté”. Posilnení humorom povzbudivo vykročíme do života s víťaznou náladou a odhodlaním už domnienky jednoducho nevyrábať! :-)
Ha! A ani to netrvá tak dlho a hneď v ďalšej chvíli už domienky vytvárame a ani o tom netušíme. Už samotný predpoklad, že od zajtra sa im vyhneme, je sám o sebe ilúziou. Veru tak, vyskúšala som si doteraz rôzne polohy. Chvíľu ma bavilo teoretizovať o domnievaní sa. Musela som sa vzdať falošného hrdinstva, že raz a navždy s predpokladmi skončím. Ešte viac ma ale bavila hra na detektor domnienok “u druhých”.
Nič z toho sa však nejavilo ako riešenie na utrpenie, ku ktorému domnienky vedú. Aj naďalej som sa v ňom topila až po uši. Pravidelne som prehlasovala veci, ktorým som sama uverila za hojnej účasti svedkov, až kým neprišiel istý stupeň pochopenia.
Prax na sebe
Pochopila som, že my predsa vieme úplne presne, kedy sme chytení do bludnej pasce predpokladov a domnienok. Naše vlastné múdre telo je toho ukazovateľom. V tento moment som zistila, že “prax” s domnienkami sa ešte len teraz môže začať, nie na druhých, ale na sebe. A v čom spočíva?
Pozorujem to, čo vo mne spúšťajú veci, ktoré sa chystám niekomu adresovať. Každá jedna myšlienka, ktorá neprináša pokoj, ale máme pri nej negatívne emócie, nie je postavená na tom, čo vieme, ale na tom, čo si myslíme = domýšľame. Už len uvidieť tento proces, je úžasný objav a posun.
Prečítajte si aj článok: Ako byť autentický a verný sebe samému?
Čaro otvorenej otázky
Ideálne predtým, než domienku stihneme predniesť slovom, nastáva čas konať a dané tvrdenie presmerovať do tzv. “otvorenej otázky”.
Viete, čo je otvorená otázka? Áno? Nie? Tak presne toto otvorená otázka nie je. Ako položíte otvorenú otázku? Napríklad tak, ako som ju položila teraz ja. Na začiatku nestojí sloveso, ale napríklad opytovacie zámeno: Ako, na základe čoho..?
Otvorená otázka v sebe neobsahuje názor pýtajúceho sa, má za cieľ dozVEDIEŤ (NIE DOMYSLIEŤ) sa viac. Odpovedajúcemu je tak ponechaný širší a voľnejší priestor sa vyjadriť, než by to mohol urobiť so strohým áno/nie.
Pre nás pýtajúcich sa je to veľká šanca jednak porozumieť tomu druhému a zároveň uvidieť a pochopiť, čo všetko sme schopní si dovymýšľať.
Kedy príde moment úľavy
Spomeňme si na to, koľkokrát sme už zažili “moment úľavy”, ktorý na nás doľahol hneď, ako nám niekto zbúral náš úsudok, o ktorom sme boli skalopevne presvedčení, že to inak byť nemôže. Niekedy stačí jedna veta a prekombinovaná sieť domnienok je fuč, a s ňou aj tlak, ktorý nás celý čas pri tých našich konštruktoch zviera.
A preto, počúvajme svoje telo, pýtajme sa predtým, než začneme niečo tvrdiť. Predsa nemusíme hneď veriť všetkému, čo nám myseľ narozpráva. Hor sa do práce praktikanti!
Zdroj foto: pixabay.com
[1] DON MIGUEL RUIZ : Štyri dohody: Citadella, 2016. ISBN 978-80-8182-020-5/DON MIGUEL RUIZ : Čtyři dohody: Pragma, 2012. ISBN 978-80-7349-323-3
[2] https://www.csfd.cz/film/315329-ctyri-dohody/prehled/
