Iveta Kundráčová je žena, ktorá vo svojom živote musela prejsť náročnými skúškami. Napriek tomu nestratila svoj optimizmus a svoju pozitivitu šíri aj naďalej prostredníctvom koučingu. O tom, čo ju teší a napĺňa, a aká bol jej boj s ťažkým ochorením, nám prezradila v rozhovore.

Ivet, ste akčná žena. Stretli sme sa prvýkrát v Košiciach na našom evente. Pricestovali ste k nám z Michaloviec, kde máte svoje vysnívané rozprávkové bistro u Tiffanyho. Od vtedy prešiel už viac ako rok. Ako sa vám darí?

Áno, videli sme sa v Košiciach. Už vtedy som vedela, že Akčné ženy sú mi sympatické. Začalo to raňajkami U Tiffanyho, aj filmovými aj raňajkami ako takými, je to podľa môjho názoru najkrajšia časť dňa. Ráno a k tomu úžasné, čerstvé, voňavé raňajky v krásnom prostredí po boku príjemnej hudby.

Od otvorenia podniku ubehlo dva roky a ako sa hovorí, ak človek vydrží dva roky za podmienky dodržania kvality, je vyhrané. Podniku sa darí, mám najlepšie dievčatá pod slnkom, myslím personál. Tieto dva roky boli naozaj náročné, no verím, že najhoršie máme za sebou. Keby to človeka nebavilo, nedá to.

Čo majú ľudia u vás v bistre najradšej?

Medzi najobľúbenejšie patrí náš kváskový chlieb, celozrnné pečivo, ktoré si pečieme každý deň čerstvé. Veľa surovín odoberám priamo z výroby, napríklad múku dovážam z družstva na juhu Slovenska. Obľúbené sú aj nátierky, napríklad sardinková. Chodia ju kupovať mamičky, vraj im deťom chutí a dospelákom pripomína detstvo. Geniálne dezerty, na ktoré som hrdá, ich chuť sa slovami ťažko opisuje, treba ochutnať. Dezerty v skle sú našou novinkou. Máme stálych každodenných zákazníkov a to je pre nás dôkaz, že robíme veci dobre.

Čomu všetkému sa venujete a čomu by ste sa chceli venovať?

Boli časy, keď som mala súčasne 2-3 práce, keď som ešte bola zamestnaná. Potom som začala podnikať a denne 14 hodín, niekedy aj viac, keď som stavala firmu úplne od nuly, doslovne. Teraz sa venujem sama sebe. Moje vysnívaný podnik má 2,5 roka, je to dieťa, ktoré sa už síce naučilo chodiť, no ešte potrebuje cvičiť pod dohľadom.

Okrem podniku sa venujem aj koučingu, doteraz to boli ženy, no už sa prihlásil aj muž, tak uvidíme, či sa pustíme do práce. Spolupodielam sa na zrode jednej kaviarne a čoskoro otvárame. A čomu by som sa chcela venovať? Užívaniu si života, tak ináč ako doteraz.

Prečítajte si aj rozhovor s Kvetkou Horváthovou o zdraví

Medzičasom vám diagnostikovali ochorenie, ktoré sa primárne spája s nami, ženami. Ako ste to zistili?

Áno, je to karcinóm prsníka. Mám 39 rokov a až doteraz som skoro nepoznala lieky, dalo by sa spočítať na prstoch, koľkokrát som brala nejaké lieky. Nikdy som nefajčila, vínko si dám príležitostne, od puberty je jedlo a jeho príprava mojou záľubou. Okrem iného som aj výživový poradca. Som veľmi náročný konzument a kritik jedla, takže nikdy som nejedla veci, čo majú dlhú trvanlivosť, jedlá zo stánkov, kde si nie som 100% istá, všetko ovoniavam, jedlo je moja vášeň. Pohyb bol stále mojou súčasťou, boli časy, keď som už ráno o 5-tej behala, o 7-mej bola v práci a popoludní si odmakala vo fitku zostavu.

Od 14-tich som chodievala pravidelne na ultrazvuk, keďže mamka mala tiež túto diagnózu (nie je to však genetické). V decembri som sa pri utieraní po sprche, keď som dvihla ruku, zbadala v zrkadle jamku v spodnej časti prsníka. Keď som však ruky spustila dole, jamka zmizla. Keďže ubehol rok od posledného ultrazvuku, objednala som sa. Lekár mi odporučil biopsiu a návštevu mamárneho centra, no ja som už  pred ultrazvukom mala zvláštne pocity. V januári biopsia potvrdila karcinóm, vo februári začali chemoterapie. Dnes mám za sebou 8 cyklov a o mesiac ma čaká operácia a ďalšia liečba.

Ako to celé vnímate?

Vnímam to ako PRÍLEŽITOSŤ, pre zmenu. Samozrejme, aj keď sama koučujem ľudí, prvé chvíle boli najťažšie, prijať to celé. Musím povedať, že ma nenapadala otázka, ktorú si väčšinou položí človek pri ťažších situáciách: Prečo ja? Ja som hneď vedela prečo. Skôr mi trvalo prijať to, že je to tak, že sa mi to nesníva. Fakt som sa ráno (a aj teraz sa to ešte stane) zobudila s tým, či sa mi len nesnívalo.

Nehovorím, že je to jednoduché, naše myšlienky si niekedy robia čo chcú. Náročné je udržať ich a vrátiť na správnu koľaj. Toto je tá práca. Pri tejto diagnóze (a to som presne krásne videla aj v živote mojej mamky) je veľmi podstatné, podľa môjho názoru až 90%, udržať si správnu úroveň vedomia a všetko je dobré. Naše myšlienky majú takú moc, no mi si to
neuvedomujeme. Aj keď si to uvedomujeme, tak sa snažíme tlakom ich vytesniť, no ani to nieje dobré. Strach tu nemá čo robiť.

Moja cesta je nasledovná. Prijať situáciu ako niečo, čo ma má upozorniť na veci, ktoré nie sú pre mňa dobré, ktoré nerobím dobre. Prijať ju však naozaj vo svojom vnútri. Zistiť, čo to spôsobilo, kde mi unikala energia zo života. Toto už mám za sebou. Dať sa fyzicky dokopy, aby som bola schopná pracovať ďalej na odstránení príčin vzniku tejto choroby.
Už teraz pracujem na spracovávaní istých vecí v mojom živote, týka sa to zväčša emocionálnej oblasti. Zmenila som pohľad a samozrejme to pretváram aj do fyzického stavu a skutkov. Iba pri zmenenom pohľade to nebude mať efekt, musím sama sebe fyzicky dokázať, že nastáva zmena.

Bez zmeny zmena nebude.

A takto krok po kroku odstraňujem z môjho života veci a ľudí, ktorých som stále zachraňovala, pomáhala im, robila za nich. Ďalšou zmenou v mojom živote je, že sa nepozastavujem nad ľuďmi, okolnosťami, prijímam všetko ako to je, nesúdim, neplytvám svojou energiou, hovorím priamo o svojich potrebách a pocitoch.

https://www.facebook.com/utiffanyho/photos/a.758334937655574/1227297107426019/?type=3&theater

Viac času venujem sebe, viac oddychujem. Predtým som nevedela, čo to slovo oddych znamená, predtým som oddychovala pri behu, teraz si už sadnem na záhrade do kresla a len tak sedím a pozorujem vtáky. Od puberty som si stále hovorila, že začnem kresliť. Teraz už začnem – zajtra mám stretnutie s jednou maliarkou, nech ma učí základy.

Myslím si, že minimálne rok potrebujem na zotavenie. Aby moje telo dostalo pohladenie, moja myseľ dostala poláskanie a moje srdce vášeň. Čo bude potom, netuším, a konečne si neplánujem.

Boli časy, kedy som mala naplánované dni a aktivity od rána od piatej do desiatej večer.

Presne, vyznačené farebne, pre istotu v diári aj v telefóne, jeden diár pre fyzické aktivity a stravu, aby som vedela koľko som vypila vody, koľko kcal som zjedla, koľko som spala a ako kvalitne. Druhý bol pracovný diár a samozrejme ešte 2 deti, manžel, domácnosť a mamka, ktorej som organizovala celú liečbu a veľmi som chcela, aby žila.

Teraz som sa skľudnila a poriadne. Nebyť tejto diagnózy, asi by som to všetko nedokázala zastaviť. Myslela som si, že som superžena, ktorá má široké plecia a keď som vo fitku dokázala dvíhať váhy ako muž, prečo by som to nedala aj v živote? No práve preto :-).

Ste veľká hrdinka a nevzdávate sa ani svojej práce. Pomáha vám?

To, že som hrdinka som si myslela, teraz už nemyslím a ani nechcem byť, chcem byť šťastná. Nevzdávala som sa podniku, veď keď som tomu venovala toľko času a energie, najťažšia práca je už za mnou, už len zožať plody mojej práce. To som si myslela doteraz, teraz už viem, že to bola cesta – učenie a teraz prišiel čas, keď mám oddychovať a užívať si každý deň. Na jednej strane ma to zamestnáva, čo je super, no na druhej strane strane cítim, že ma to vyčerpáva.

Aké sú vaše priority?

Moje priority? To som JA!

S Ivetou sa vidíme aj na našom evente PRE ZDRAVIE ŽENY.

https://www.facebook.com/akcnezeny.sk/photos/gm.2339678746306864/1248158292011535/?type=3&theater

Je možné vnímať chorobu ako príležitosť na zmenu?

Presne takto to ja vnímam. Môj svet je zrazu úplne iný, oveľa krajší, každý detail je krajší, vzácnejší. Netrápim sa, ako si kto vysvetlí to čo som urobila, povedala, či nepovedala. Netrápim sa pre deti, že si nedajú poradiť a dostávajú facky od života. Dnes mi povedala známa, ako ju rozčuľovalo, že predavačka v obchode nebola rýchla, len som sa zasmiala a spomenula si na časy, ako ma rozčuľovalo, že ľudia v supermarkete pomaly ukladajú nákup do tašky. Teraz? Je mi úplne jedno, kto čo robí a prečo a ako, úplne jedno.

Napriek veľkej osvete stále mnoho žien netuší nič o rakovine prsníka. Čo by ste odkázali iným ženám?

Prevencia je dôležitá, robte si samovyšetrenie prsníkov, no hlavne žite tak, aby ste boli spokojné a šťastné. Je jedno či ide o rakovinu, či ide o chrípku, či o cukrovku, všetko ukazuje na to, že musíme zmeniť niečo v živote. Fyzická stránka je len ukazovateľ, že niečo nebolo v poriadku. ALE, tak ako sa telo dostane z chrípky, tak sa dostane z čohokoľvek, aj z rakoviny. Vyhoďte strach mimo svojho teritória, nemá pri vás čo robiť.

Milé žienky, majte sa rady a užívajte si!