Perfektné, vtipné, fresh čítanie. Aj o tom je kniha O čom sníva raketový pes?
Kniha, ktorá zaujme aj nebežca, resp. zarytého odporcu behu. Hoci nebehám, knihu som zhltla za dva večery. Dokonca číta už aj muž. Ten zase behá, ale knihy veľmi nečíta.
Autorkou je Júlia Batmendijnová, žena, ktorá prešla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Jej nohy sú považované za najrýchlejšie ženské nohy na najťažšej slovenskej magistrále.
Jej rozhodnutie prejsť Cestu hrdinov SNP sa rodilo postupne. Dozrelo počas roka 2018, keď Júlia bola súčasťou podporného tímu pre ultrabežčov ( t.j. vzdialenosť dlhšia ako maratón, viac ako 42,195 km) kamaráta Ivana Mudroňa.
https://www.instagram.com/p/CHVev-fnIkb/?utm_source=ig_web_copy_link
Prečo sa oplatí knihu O čom sníva raketový pes prečítať:
- kniha je písaná štýlom, že máte pocit, že kráčate bok po boku vedľa Júlie a prechádzate každý deň pochodu spolu s ňou. Spolu s ňou jete, spíte, tlačíte do seba kopu jedla, plačete, smejete sa a dobiehate do cieľa. Spolu s ňou vedome a intenzívne trénujete a chystáte sa na svoj Deň D. Kniha vás úplne vtiahne do deja. Ani nedýchate, len čítate a čakáte, čo bude ďalej. Koľko kilometrov prejdete zajtra, pozajtra. Aké bude počasie, kde budete spať, a podobne.
- vedľajším účinkom knihy je, že začínate rozmýšľať, že ten beh nie je asi tak úplne od veci, keď toľko ľudí baví a dokonca to dokážu až takto “vyšperkovať”
- uznajte, že napísať 200 strán o 12 dňoch si vyžaduje dobré pisateľské črevo (ďalších 150 strán je o príprave:))
- po prečítaní knihy som skoro začala behať. Skoro:).
Prečítajte si aj recenziu na knihu: Ako som sa stala pani Lewisovou
Júlia a ultrabehy
Júlia opisuje svoje zoznámenie s ultrabehmi:
„ Na jar, v apríli 2013, som zabehla svoj prvý polmaratón v rámci lesného behu Baba – Kamzík (26 km). Jančo po ňom usúdil, že v júni by som mohla skúsiť Trnavskú stovku: „To ani nie je stovka, má len nejakých 94 kilákov. To dáš. Jančo povedal, tak som to musela dať. Trnavská stovka je diaľkový turistický pochod a medzi ženami som na nej bola vtedy jediná bežkyňa.”
„Maratón je nepredstaviteľný zážitok radosti srdca.
Maratón je neznesiteľné utrpenie tela, vitálu a mysle.”Sri Chinmoy
Je vidno, že štýl dlhých behov je niečo, čo Júlii vyhovuje a v čom je naozaj dobrá. Lásku k behu nezapiera:
„Je zvláštne, že niekto s vysokoškolským titulom sa cíti najšťastnejšie po boku iného človeka, ktorý robí to isté. Je zvláštne, že najuspokojivejší intelektuálny zážitok môže nastať vtedy, keď má človek v hlave naozaj len zelené stromy, v ušiach naozaj len cvrlikanie lúk, v nohách naozaj horúce štuchance rozpáleného asfaltu a na zasolenej koži naozaj len sálajúce teplo uplynulého dňa. Budúci rok musím túto SNP skúsiť prebehnúť aj ja.” Z Denníka diaľkoplazky, 8.8.2018
https://www.instagram.com/p/CLhul4YLtjg/?utm_source=ig_web_copy_link
V jednote je sila
Prechod SNP nešla sama. Okolo seba mala podporný tím, ktorí ju na prechode doprevádzali. Vždy išiel jeden človek vedľa nej a ostatní zabezpečovali ubytovanie, čakali s dodávkou, robili dovoz, odvoz. Starali sa o jedlo. Júlia priznáva, že nebolo pre ňu úplne ľahké a jednoduché byť závislá od pomoci iných.
„S tichým úžasom pozerám na chalanov: oni sú úplne seriózne odhodlaní to so mnou ťahať do konca bez ohľadu na okolnosti. Zrazu si s plnou silou uvedomujem svoju odkázanosť na ich pomoc. Úspešnosť môjho projektu je priamo závislá od iných ľudí. Vôbec sa necítim byť paňou situácie a tá pozícia je pre mňa len ťažko stráviteľná. Takto sa cítia všetci starí, nevládni, chorí ľudia? Že nerozhodujú sami o sebe, že sa musia spoliehať iba na iných? Je to strašné. Zároveň je však zistenie, že sú na svete ľudia, ktorí ma nenechajú v štichu, hlboko upokojujúce.”
„Jediný spôsob, ako objaviť svoje limity je ísť za ne.”
Arthur C. Clarke
https://www.instagram.com/p/B9q4Uw7pYCH/?utm_source=ig_web_copy_link
Prechod nebol vôbec ľahký
Nie každý deň sa išlo Júlii dobre. 14.8. 2019, na 7. deň precenila svoje sily.
„Sme tu. Na Skalke. Juro sa ma hneď pýta, čo potrebujem. Ja ho nervlo odbíjam, že hlavne svätý pokoj. Zvaľujem sa do auta na karimatku, Juro ma balí do spacáka. V spacáku mi začína byť horúco, no Juro sa mi snaží navliecť na hlavu ešte aj čiapku.
Ležím zakrútená do spacáka, som odcukrená, podráždená. Z toho, aká som podráždená, som podráždená ešte viac. Som hrozná, vôbec to tu nezvládam, Juro (manžel) sa o mňa bojí, chce mi dobre, a ja na neho kričím ako šibnutá. Toto som asi fakt posrala, s týmto projektom som sa asi precenila.
V spacáku je mi teraz strašne horúco, tak sa trochu odkrývam, no vzápätí ma striasa zima, tak sa zakrývam naspäť, ale hneď zasa horím. Telesná teplota mi lieta ako na pokazenej hojdačke. Chalanov sa pýtam na najbližšie kilometre…………………
„Naša najväčšia sláva nie je v tom, že nikdy nepadneme, ale v tom, že vždy vstaneme.”
Konfucius
O autorke:
Júlia Batmendijnová (1988) je bežkyňa, organizátorka bežeckých pretekov Severný živloplaz, blogerka a autorka na HIKING.SK. Osem rokov sa súťažne venovala karate goju ryu (1.kyu), neskôr hobby futbalu, behu a squashu. Na ultrabehoch sa pravidelne zúčastňuje od roku 2015. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo poľštiny a nemčiny na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje ako živnostníčka vo svojom odbore. Pochádza zo Starej Ľubovne, s manželom žije v Bratislave. Jej prvotina je kniha O čom sníva raketový pes.
Ilustračná foto: Gabina Weissová
Júlia zabehla 760 kilometrov za 12 dní: Čo bolo jej hnacou silou?
