Lucia Roussier je zakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia EQUITA, ktoré poskytuje zdravotnú podporu ľuďom, ktorí vďaka spoločenskému vylúčeniu, chudobe, vojnovým konfliktom alebo rôznym iným humanitárnym katastrofám čelia predsudkom, ale najmä bariéram v prístupe k zdravotnej starostlivosti.
Občianske združenie EQUITA je už od roku 2017 vedené statočnými ženami a pracuje v komunitách alebo situáciách, kde je zdravotná starostlivosť často nedostupná, ale veľmi potrebná.
V rozhovore pre Akčné ženy sa dozviete:
- ako sa dostala Lucia Roussier k zdravotníctvu,
- prečo sa pridala k Lekárom bez hraníc,
- aký impulz jej pomohol k založeniu ozetka,
- aký druh pomoci poskytujú,
- prečo je EQUITA čisto ženskou organizáciou.
Kľukatá cesta zdravotníctvom
Ako vaša cesta k zdravotníctvu vlastne začala?
Po štúdiu na gymnáziu som chcela ísť na medicínu, kam ma nevzali, tak som ten prvý rok šla študovať za diplomovanú sestru, teda ošetrovateľstvo. Aj keď sa mi práca veľmi páčila, predsa len som chcela mať aj vysokú školu, a tiež som vnímala, že postavenie sestier v zdravotníctve nebolo také, aké si zaslúžia. Takže som po dvoch rokoch odišla študovať farmáciu, ktorú som aj dokončila a pracovať v lekárni som zostala ešte tri roky. Stále ma to však ťahalo do takého terénneho zdravotníctva.
Zbalili ste si kufre. Čo bolo potom?
Vycestovala som do Austrálie, kde som opäť študovala ošetrovateľstvo, ale len pol roka. Bolo to také štúdium na zotrvanie v krajine a v zdravotníckej téme. Hneď ako sa mi zlepšila angličtina, začala som „gúgliť“, kde sú farmaceuti potrební a žiadaní. Vyhodilo mi inzerát Lekárov bez hraníc. Rozmýšľala som, že to zrejme bude len pre lekárov, prípadne ešte pre zdravotné sestry. Načo by im asi bol farmaceut? Ale napokon som si prihlášku podala, prešla pohovormi, ktoré trvali pomerne dlho, a za krátky čas som už bola na ceste na misiu. V tom momente som si uvedomila, že presne sem ma to ťahalo celý život. Farmácia sa totižto netýka iba medicíny, ale aj terapie, komunikácie s pacientom, či včasnej diagnostiky na úrovni lekárnika.
Takže je aj farmaceut na misiách potrebný?
Asi s takýmto sebavedomím som sa tam vybrala, ale potom som zistila, že tá práca je oveľa viac o manažmente dodávania liekov, verejnom zdraví, o školeniach, prijímaní a vedení zamestnancov, budovaní systémov toku liekov a medicínskych zásob. Tej klinickej praxe tam bolo veľmi málo. No neľutujem, lebo som zároveň pričuchla k tomu, čo všetko nevyhnutné sa dá vyskladať v púšti alebo niekde v strede Južného Sudánu alebo kdekoľvek inde, kde je konflikt a všetko je zbúrané.
Ako to myslíte?
Tak, že keď sú zdroje a máte know-how, dajú sa robiť v medicíne zázraky. V tej medicíne to totiž taktiež nie je len o klinike. Aj tu je to postavené na komunikácii o verejnom zdraví, o determinantoch zdravia, a tiež o tom, či ľudia majú vodu, či je sanitácia v poriadku, čo jedia deti, aké je duševné zdravie pacientov. A toto všetko dala organizácia Lekári bez hraníc za roky svojho fungovania dokopy, a naozaj veľmi vzorne.
Svoju cestu po misiách ste však na čas ukončili. Prečo?
Do pracovného života vstúpil môj osobný. Zoznámila som sa s manželom, a keďže šiel na rok študovať do Ameriky, odišla som s ním. Po čase som začala opäť študovať aj ja, tentokrát verejné zdravotníctvo a následne sme začali chodiť po manželových misiách.
Boli ste so svojím životom spokojná?
Prišli na svet aj naše deti, takže sa všetko točilo hlavne okolo nich, ale keď sme sa sem tam vracali na Slovensko, kde som mala vždy pauzu a priestor na premýšľanie, uvedomila som si, že som zastavila svoju dobre naštartovanú profesijnú dráhu a prežívala som to dosť ťažko. Nakopla som sa a na diaľku som doštudovala začaté verejné zdravotníctvo, kde bol témou mojej dizertačky prístup k zdravotnej starostlivosti u ľudí bez domova v Bratislave. No a to bol jeden z dôvodov, prečo som sa z Turecka, kde sme vtedy žili, začala častejšie vracať na Slovensko. Keďže to bola kvalitatívna štúdia, robila som rozhovory, stretávala sa s organizáciami a všetko sa mi to začalo spájať to jedného zmysluplného celku.
Tu niekde sa začala rodiť myšlienka EQUITY?
Áno, pretože som si uvedomila, že keď sme očkovali s Lekármi bez hraníc, aké bolo ľahké prísť a spraviť zásadnú zmenu spoločnými intervenciami. Tak som si povedala, že to skúsim aj ja na Slovensku, pretože z rozhovorov počas výskumu mi vyšlo, že stereotypné predstavy o tom, ako ľudia bez domova nemajú záujem o svoje zdravie, sú nezmysel a je to úplne naopak. Zdravie je pre nich silná hodnota. Niečo vďaka čomu vedia prežiť a majú šancu sa znovu zaradiť do bežného života a vrátiť sa k rodine. Nejakým spôsobom naplniť svoj potenciál.
Prečítajte si: Monika Šichmák: Vzdušná akrobacia dodáva ženám eleganciu a pomáha im posilniť sebavedomie
Takto ste zorganizovali prvé očkovanie proti chrípke pre ľudí bez domova…
Ale šlo to veľmi ťažko, nakoľko nájsť lekára bolo priam nemožné. Nakoniec sa na to podujal doktor Bakoš, ktorý bol nesmierne ochotný. To ma povzbudilo. A tiež spätná väzba od iných lekárov, od vtedajšieho tímu lekárov z Kliniky infektológie a geografickej medicíny na Kramároch, ktorí boli ochotní sa zapojiť do ďalšieho očkovania proti hepatitíde. Takže sme o pár mesiacov vytvorili v Bratislave oveľa väčší tím, až sme napokon očkovali v rôznych komunitách každý mesiac.
Znížila sa vďaka tomu v komunitách úmrtnosť alebo hospitalizácie pacientov?
Jednoznačne. A to pôsobilo povzbudivo zase na lekárov a sociálnych pracovníkov, no a samozrejme aj na klientov a klientky. Dokonca až tak povzbudivo, že sme sa tejto práci začali dobrovoľnícky venovať naozaj pravidelne, z čoho napokon úplne prirodzene vznikla EQUITA.
Skúsenosti zo zahraničných misií nestačili
Bola vaša účasť na misiách predlohou k tomu, že by to takto organizovane mohlo fungovať aj na Slovensku?
Veľký rozdiel je v tom, že do zahraničných misií idú lekári a zdravotníci cielene. Vedia kam a do čoho idú. Ocitnú sa niekde, kde je potrebné pomáhať po prírodnej katastrofe alebo kvôli šíreniu vážneho ochorenia s cieľom tú situáciu zmeniť. Keď treba, postaví sa nemocnica. Alebo sa očkuje mobilnou formou. Ale u nás do terénu lekári bežne nechodia alebo sa nepúšťajú do riešenia širšieho kontextu pacienta. Málokedy rozumejú tomu, ako sa týka zdravie a správanie pacienta jeho životnej situácie, a aký veľký vplyv má sociálne a ekonomické postavenie človeka na schopnosť starať sa o zdravie. EQUITA je preto založená najmä na zacielení v teréne. Chodíme do komunít, lokalít a služieb, kde sú ľudia z marginalizovaných skupín. Ľudia bez domova alebo utečenci, migranti.
Takže by sa dalo povedať, že ten najväčší rozdiel je v mentálnom nastavení…
Určite áno. V nastavení, že som tu pre nich, nechám sa nimi viesť, budem mať rešpekt k situácii, ktorú oni zažili. Neviem, aké je mať choleru alebo zažiť vojnu, takže prídem a chcem ich podporiť akoukoľvek formou. No na Slovensku stále funguje hierarchický princíp v zmysle „ja viem, čo je najlepšie a prídem a poviem, ako to máte zmeniť”. Lenže ak s takýmto prístupom pristúpite k matke samoživiteľke, ktorá má možno aj nejaké pridružené zdravotné problémy, nebudete jej rozprávať, aby sa vyhýbala stresu. To je totižto pri takej životnej situácii len veľmi ťažké.
Máme sa teda čo učiť…
Musíme si najmä o tom všetkom vytvoriť jeden poriadne veľký a jasný obraz. Zdravie nie je len klinika, ale je to všetko, čo je okolo nás a na misiách to veľmi citlivo vnímame. U nás vidíme iba to telo a nereflektujeme na duševné zdravie. Nezohľadňujeme determinanty, ktorými sú bývanie, bezpečnosť, násilie, prírodné podmienky, prístup k vzdelaniu, k službám. Nič z tohto v medicínskej anamnéze nemáme a neadaptujeme liečbu.
EQUITA je akousi cestou? Východiskom?
Slovo EQUITA je z anglického slova „equity” a znamená rovnosť. Je to cesta k rovnakému prístupu k zdrojom alebo k príležitostiam. Je to dorovnávanie. Síce ako jednotlivci nezačíname v rovnakom východiskovom bode, ale práve rovné prístupy umožnia, aby ľudia tie rozdiely mohli dobehnúť a mali férovú šancu v živote. Chceme, aby mali ľudia prístup k štandardnému systému, ktorý vyžaduje, aby sa človek orientoval jazykovo, dokázal prekonať administratívne či psychologické bariéry alebo sa preniesol cez minulú negatívnu skúsenosť. A napokon vedel nasledovať liečbu, ktorú mu lekár predpíše. My sa preto k týmto ľuďom musíme trošku priblížiť a pomôcť im zdravotnú starostlivosť dosiahnuť.
Ako na takúto pomoc ľudia reagujú?
Všetci naši klienti a klientky rozumejú, že majú lepšie šance, keď sa chcú zamestnať, keď sa chcú spoločensky začleniť, či si udržať bývanie, ak sú zdravší. Asi sa to zvonku niekedy tak nezdá, ale aj pre ľudí žijúcich na okraji je zdravie na prvom mieste.
Ako do komunít, ktorým ste pomáhali, zasiahol covid?
Na začiatku pandémie som sa presne kvôli situácii v komunitách vrátila z Turecka, kde som žila. Boli sme všetci v organizácii nervózni, čo sa ide diať na ulici. Potom sa zaviedli opatrenia v marginalizovaných rómskych komunitách a v pobytových zariadeniach sociálnych služieb. No a práve na týchto miestach umieralo najviac ľudí. Spolupracovali sme preto s kramárskou Klinikou infektológie, vytvorili sme testovacie centrum a začali sme testovať aj v teréne. Potom sme vytvorili projekt s Ministerstvom zdravotníctva, ktorý sa volal Intervenčný tím a chodili sme do pobytových zariadení k seniorom. Poskytovali sme poradenstvo a školili zamestnancov, a keď bol výskyt, robili sme skríning . Takisto sme chodili do marginalizovaných rómskych komunít. Boli to desiatky výjazdov asi tak 150-členného tímu zdravotníkov či medikov z lekárskych fakúlt. Okrem toho sme vytvorili aj projekt nízkoprahového očkovania, očkovania v teréne.
Keby ste to mali porovnať, kde je to vlastne ťažšie… Je to na misiách v zahraničí alebo na Slovensku?
Na misiách vítajú vašu iniciatívu a väčšinou si vašu prácu cenia, a humanitárne organizácie prídu na pozvanie. Na rozdiel od Slovenska, kde sa musíme pretláčať, búrať bariéry a predsudky. Keď si len spomeniem na prvé očkovania… Každý sa bál, všetci nás odhovárali, že ak sa niečo stane, kto bude niesť za to zodpovednosť. Len v žiadnom prípade nenarušiť systém… Tak nič nerobme, aby sme niečo nepokazili.
Prečítajte si: Vedkyňa Lenka Belicová: Vysoko kvalifikované ženy sa nedostávajú na vyššie pozície
A čo strach? Nemali ste ho na misiách? Nemáte ho na Slovensku?
Na misiách strach bol, no nie dlho. Bolo to tým, že sme tam boli na pozvanie a prirodzene sa v rámci toho budujú aj bezpečnostné vzťahy. Aj keď dnes to už všade neplatí. Na Ukrajine bombardujú aj nemocnice a zóny, ktoré by mali byť humanitárnym koridorom. Ale v tých bežných misiách sa o bezpečnosť báť netreba. A na Slovensku sa tiež nebojíme, no je to extrémne únavné, pretože nevieme, z čoho pomáhať, za aké peniaze, ako sa presadiť a ako presvedčiť ľudí, že to čo robíme, robíme na základe dôkazov alebo dobrej praxe zo zahraničia. Nebojíme sa ísť do komunity ľudí bez domova, nebojíme sa byť so sýrskymi migrantmi alebo ísť do rómskych komunít. Tam sa nám nikdy nič nestalo. Nám hrozí skôr psychická únava z toho boja so systémom.
Vízie a sny, v ktoré nesmiete prestať veriť
O čom v EQUITE snívate?
O tom, aby sme prerazili systém a pridali prvok, ktorý by vytvoril komunitnú medicínu. Vidím, že mnohí zdravotníci záujem majú a vedia aj cítia, že je to správny krok. Že je dôležité vyjsť pred ambulancie a zistiť, odkiaľ prichádza pacient a ako to vplýva na jeho kapacitu, starať sa o seba a liečiť sa. Terénna medicína je možno klinicky obmedzená, no umožňuje skríning, očkovanie, osvetu a komunikáciu – vytváranie vzťahov a dôvery. Aj u nás sú lekári a lekárky, ktorí chcú byť bližšie k ľuďom, ktorí sa do ambulancií a nemocníc nedostanú alebo tam ani ísť nemusia, nakoľko sa v tom prvotnom kroku ich problémy vyriešia.
Chceli by ste mať aj tím, ktorý by bol pripravený vyraziť do terénu?
Už Intervenčný tím a EQUITA tímy napĺňali túto úlohu počas pandémie a vĺn neregulárnej migrácie. Našim cieľom bolo zhodnotiť potreby v oblasti zdravia a bezpečia zraniteľných ľudí a poskytnúť primeranú starostlivosť, informácie a psychosociálnu podporu. Snažíme sa ukázať, že je to všetko možné, a že je to bezpečné a prospešné. Ešte keby sa táto dobrá prax vniesla do systému, a tak sa zvýšila pripravenosť reagovať, to by bolo vynikajúce.
Ako šírite osvetu? Ako poukazujete na nestabilný a nie celkom funkčný zdravotný systém, ktorý sa dá riešiť aj inak?
Snažíme sa presadzovať svoje nápady a ich realizácie na Ministerstve zdravotníctva, ale tých vstupných brán by bolo treba viac, aby sme mohli začať aj viac diskutovať. Mimovládky v zahraničí sú vítanými partnermi štátnych inštitúcií. Tento prístup je však u nás v plienkach a dnes zvlášť ohrozený. A pritom by mohla spoločnosť zo spolupráce štát plus mimovládne organizácie v oblastiach zdravia získať. Zdravotníci v organizáciách pracujú s entuziazmom a presvedčením a mimovládky sú oveľa flexibilnejšie a agilnejšie, zvlášť v čase kríz, ako sa opakovane potvrdilo… Štát by vedel využívať expertízu mimovládiek a prijímať politiky a opatrenia založené aj na ich skúsenosti. Mimovládne organizácie by mali mať zabezpečenú kontinuálnu podporu a podmienky pre fungovanie. Takéto aktivity by nemali platiť občania ako charitu.
Postoj a prístup k spomínaným aktivitám je potom negatívny…
Áno, presne. Človek si často pomyslí, že sám nemá čo dať do úst a má niekomu platiť. A to je presne to, v čom štát veľmi zlyháva. Je záväzkom štátu zabezpečiť prístup k zdravotnej starostlivosti, bezpečiu. Bojovať s chudobou… U nás sa už akosi normalizovalo, že toto je úlohou mimovládok.
Celkom určite to má napokon súvis aj s nákladmi na zdravotnú starostlivosť ako takú, pretože prevencia alebo včasná intervencia nie sú také nákladné ako samotná liečba…
To je ďalšia vec. Ak máme v komunitách veľkú skupinu ľudí, ktorí nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti, ako napríklad k preventívnym prehliadkam alebo liekom na chronické choroby a zhorší sa im stav, neskorá liečba je niekoľkonásobne drahšia. Takže by sme očakávali, že zdravotnícky systém nedopustí takéto oneskorenia už len z finančných dôvodov. Je to aj veľké etické zlyhanie, nakoľko tí ľudia majú následne oveľa horší zdravotný stav a umierajú skôr, často si to celé uvedomujúc. Napriek tejto nespravodlivosti v očiach spoločnosti z toho vychádzajú ako vinníci a zneužívatelia systému práve pacienti bez strechy nad hlavou, migranti alebo ľudia z marginalizovaných komunít, lebo si myslíme, ako im je ľahko, a že majú rovnaké možnosti ako my… Ale nemajú.
EQUITA sa vyformovala ako čisto ženská organizácia. Čím to je?
Nechceli sme to tak, ale nakoniec sa stalo. Je to asi tým, že nám ženám je táto téma a práca bližšia. Inak vnímame inklúziu. V manažmente máme ženy – matky s rôznymi životnými skúsenosťami, rôznych národností a rodinného pozadia, a tá rôznorodosť je veľká sila a prínos. Ženy sa stále musia presadzovať a bojovať viac než muži a táto sila nám dáva odolnosť a vytrvalosť. V psychicky a fyzicky náročných prácach, ako je zdravotníctvo a sociálna práca, sú tieto vlastnosti výhodou. A pozorujeme to nielen v EQUITA, ale aj keď sme na stretnutiach, pri rôznych okrúhlych stoloch, v pracovných skupinách. Tiež sme tam väčšinou ženy. Len napokon príde riaditeľ a to už je muž, čo je skutočne zaujímavý fenomén.
Zdroj foto: Lucia Roussier
