LOADING

Type to search

CESTOVANIE INŠPIRÁCIE

Moje camino: 3 mesiace príprav na cestu do Santiaga

Pavlína Hollá

Viem, 3 mesiace na prípravu sa zdá byť veľa, dnes už by sme vedeli vyraziť omnoho rýchlejšie. Neboli sme trénovaní turisti, nemali sme žiadne skúsenosti z terénu, a ani nikoho, kto by nás sprevádzal. Preto to pre nás veľa nebolo.

S manželom to máme doma podelené, v niečom som ja tá precízna a on ľahkovážny, a potom sú niektoré oblasti, kde je to naopak. V prípade púte do Santiaga de Compostela bol jeho prístup jednoznačný: „Stačia nám tenisky a krátke nohavice, veď ideme do Španielska“. Ako sa ukázalo cestou, nebol s týmto názorom jediný. Jeho však zachránila ochota zachovať pokoj v rodine napriek cestovnej panike vlastnej manželky.

Dĺžka trasy bola jednoducho určená tým, že sa nám podarilo našetriť 3 týždne voľna z pracovného procesu. Zostávalo len vybrať niektorú z možností. A tak som v januári takmer každú voľnú chvíľu pátrala po internete a čítala všetko, čo som o ceste našla. Dovtedy boli moje predstavy o púti do Santiaga de Compostela skôr romantické než praktické. Preštudovala som skúsenosti, odporúčania, predpovede počasia na dané končiny a premyslela tréningový plán.

Topánky sú základ

Na základe zistení som sa vybrala dokúpiť kvalitné trekové topánky. Predstavte si, turistikou takmer nedotknutú ženu, ako zúfalo stojí pred policami plnými topánok (nie lodičiek!). Keďže farba sa v tomto prípade ako kritérium neberie, bola som bezradná. Zrazu sa za mnou objavil starší pán, milý a usmievavý ako škriatok z rozprávky.

„Ako Vám môžem pomôcť?“

„Potrebujem topánky.“

Napriek tomuto „prekvapivému“ vyjadreniu pán vôbec nezmenil výraz a pokojne s úsmevom sa zo mňa snažil vytiahnuť podrobnosti. Po dlhých minútach rozhovoru som sa konečne trochu upokojila a opatrne som zo seba vysúkala, že vlastne potrebujem nejaké topánky na púť do Compostely a že nemám predstavu, aké, a neznášam topánky s tvrdou podrážkou.

Nad touto úlohou ani na okamih nezaváhal a postupne mi prinášal rôzne topánky na vyskúšanie. „A viete čo? Vyskúšajte ešte tieto. Viem, že sú drahšie, ale tá kvalita stojí za to.“

Znie to ako reklamný ťah, ale nebol. Tie topánky boli ako papučky. Vedela som, že tieto pôjdu so mnou do Santiaga, aj keď stoja dvojnásobok plánovanej ceny, a aj keď som pôvodne chcela nízke.

Po celý čas som sa pri tomto tajomnom škriatkovi cítila ako ten najdôležitejší človek. Sedela som na stoličke a on kľačal pri mojich nohách. Najprv vybral vložku z topánky a pomeral s mojou nohou. Potom mi topánku zašnuroval tak, ako má správne byť (áno, ani toto som poriadne nevedela). Donútil ma chodiť sem – tam a kontroloval ako kráčam. Potom ma postavil na šikmú plošinu a položil zopár ďalších otázok.

Keď bolo jasné, že topánky sú vyhovujúce, dal mi zľavu z ceny a priniesol chrániče proti vode a blatu. Bol to neuveriteľný zážitok.

Za dva dni som dovliekla na nákup mierne protestujúceho manžela, ale tento pán tam nebol. Za celý čas o nás v obchode nikto ani nezakopol. Našťastie sme už vedeli, aké topánky chceme, a manželovi bez problémov vyhovovalo bežné číslovanie topánok, čo sa o mne povedať nedalo.

K topánkam sme doplnili aj pršiplášte a nepremokavé oblečenie.

cesta, camino, topanky, vak

Foto: pixabay.com

Tréning pred cestou

Tento výlet bol pre nás niečím celkom novým. Napriek dlhým hodinám na internete som si celkom nevedela predstaviť, čo nás čaká. Preto základné kritériá na výber trasy boli: Čo najmenšie možné prevýšenia, čo najhustejšia sieť ubytovní a primeraná dĺžka trasy. Po dlhom zvažovaní vyhrala trasa Leon – Santiago de Compostela (330 km).

Keď sa našlo trochu času, vyrážali sme na dlhé prechádzky, aby sme rozchodili nové topánky, ale už vo februári bolo jasné, že v tréningoch máme minimálne mesačný sklz.

V strese som donekonečna prepisovala zoznam potrebných vecí a s obavami som vážila každý kus oblečenia na gramy. Na striedačku som prepadala panike, čo to bol za nápad, keď nemáme žiadne skúsenosti a zároveň som sa neuveriteľne tešila, že sme sa konečne rozhodli.

Zohnala som dokonca slovenské kredenciály (pas pútnika), čo sa nakoniec ukázalo ako jediná zbytočná vec v mojich prípravách. Vlastne nie jediná. Vďaka perfektným topánkam sme nepotrebovali jediný leukoplast a to sme mali naozaj riadne zásoby. Po návrate z púte som sa dva krát zastavila v obchode, aby som pánovi predavačovi poďakovala a odovzdala malý medailón zo Santiaga de Compostela. Ani raz tam nebol. Jednoducho rozprávkový škriatok sa objaví len vtedy, keď ho potrebujete.

Koncom marca bolo jasné, že v tréningoch sme definitívne zaostali kdesi v polovici plánu. Uzavreli sme to tým, že dotrénujeme priamo na púti.

Dcéra zo svojej zbierky mušlí vybrala dve hrebenatky, spravila dierky a navliekla šnúrky.  Tým sme boli pasovaní za oficiálnych pútnikov. Zbalili sme batohy a definitívne vykročili…

Ako pokračovala naša cesta, dozviete sa nabiudúce…

Ako s ato celé začalo, si môžete prečítať tu.

  • : Moje camino: 3 mesiace príprav na cestu do Santiaga
  • : Viem, 3 mesiace na prípravu sa zdá byť veľa, dnes už by sme vedeli vyraziť omnoho rýchlejšie. Neboli sme trénovaní turisti, nemali sme žiadne skúsenosti z terénu, a ani nikoho, kto by nás sprevádzal. Preto to pre nás veľa nebolo.
Tags:
Pavlína Hollá
Pavlína Hollá

Život je ako príbeh, ktorý píšeme sami. Je len na nás, aký mu dáme koniec. www.homeopatiadoma.sk, www.sebalaska.sk

  • 1

You Might also Like

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X