Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

CESTOVANIE INŠPIRÁCIE MAGAZÍN

Moje camino: Ani železnica, hory či sneh nás nezastavia

Zdieľať
kriz, put, putnici

V minulej časti môjho príbehu ste sa dozvedeli, aké boli začiatky našej púte do Santiaga de Compostela, ako sme si našli prvé ubytovanie, a že sme boli v podstate len takí zelenáči. V tomto pokračovaní sa dočítate, ako sme dostali prvý pútnický krst.

Krok za krokom pokračujeme v našej púti a krajina sa pomaly mení a vlní. Objavujú sa čoraz vyššie kopce, cesta sa stáva síce fyzicky náročnejšou, no zároveň prestáva byť tak psychicky ubíjajúca.

Prvý krát nás dážď prekvapí a my z hĺbky batohov lovíme ochranné obaly a pršiplášte, aby sme ich už nikdy neodložili mimo dosah. Prvý dážď je ako krst, po ktorom sa človek stáva pútnikom. V týchto končinách totiž niekedy prší aj viackrát za deň. Začiatočníci sa vždy zastavujú a dlho lovia v útrobách svojich ruksakov. Skúsení pútnici majú pršiplášť navlečený počas chôdze v priebehu pár sekúnd.

Šípky sú cenným vodítkom

Púť do Santiaga de Compostela je v Španielsku perfektne vyznačená žltými šípkami na zemi či na stenách domov. Niekde trasu označujú staré kamenné pätníky s novými tabuľami, kde často bývajú uvedené aj kilometre zostávajúce do konca cesty. A občas nachádzame na zemi obrovské šípky vyskladané z kameňov, najmä na rázcestiach, kde žltá šípka nie je dobre viditeľná.

sipka, camino, cesta do santiaga

Foto: pixabay.com

Na obývanom území sa nikdy nemôžete stratiť. Ak by ste náhodou odbočili zle, tak vás domáci vždy veľmi rýchlo nasmerujú. Život v týchto dedinách je ťažký. Možno aj preto chápu, aký náročný môže byť každý kilometer nesprávnym smerom. Problém však môže nastať v oblastiach, kde nestretnete človeka aj niekoľko hodín. Vtedy si treba pamätať, že šípky nebývajú príliš ďaleko od seba a ak sa náhodou dlhšie niektorá neobjaví, zrejme sa niekde stala chyba.  Nám sa zablúdiť našťastie nepodarilo. Ak sme sa nevedeli zorientovať v knižnom sprievodcovi, pomohol sprievodca v mobile. V jednej ubytovni sme však stretli dievčence, ktoré si z nepozornosti nadbehli 8 kilometrov. Tú poslednú priviezol ochotný okoloidúci autom.

Prechod cez železnicu

Nástrahou na ceste však nemusia byť len križovatky alebo horské priesmyky, ale aj taký prechod cez železnicu (viď foto). Pri pohľade na túto konštrukciu som chvíľu s nádejou pátrala po diere v plote. Avšak, skratka sa nekoná, treba zaťať zuby, zatlačiť slzičku a poslušne vyšliapať hore a zas dolu s vedomím, že z cesty ako takej, neodbudol prakticky ani meter.

prechod cez zeleznicu

Foto: archív autorky

Cez horský prechod

Pomaly stúpame čoraz vyššie a blíži sa náš prvý horský prechod. Nechávame za sebou rozpadnutú dedinu Foncebadón a stúpame pomaly ďalej. Na najvyššom mieste cesty stojí Cruz de Ferro (Železný kríž, 1531m n.m.), pod ktorým je navŕšená kopa kamenia. Pútnici si prinášajú z domu kameň, ktorý nesú celú cestu a na tomto mieste ho s modlitbou a obrovskou úľavou ponechávajú. Je to akýsi rituál, ktorý znamená symbolické odloženie duševného bremena. My sme si svoje kamene zabudli doma a tak sa úľava nekoná a svoje bremená vlečieme ďalej.

To je naozaj sneh?

V horách sa začínajú objavovať ostrovčeky snehu. Najprv len vzdialené v diaľke, avšak neskôr aj na horskom chodníčku, a tak postupujeme veľmi opatrne.

Ďalšou krátkou zastávkou je Manjarin, zvláštne a magické miesto – rozpadnutá dedina s jediným obyvateľom, hospitalerom Tomásom. Nie je tu pitná voda ani elektrina. Hospitalero nás usádza u seba doma, v jedinej miestnosti, v ktorej celoročne býva. Dostávame čestné miesto pri ohni v krbe, aby sme sa zahriali. Ponúka nás čajom a delí sa s nami o pomaranče. Posedíme len chvíľku, lebo nás čaká ešte kus cesty a nemáme odvahu nocovať na tomto mieste. Je tu len zopár rozpadnutých domov pozakrývaných igelitmi a provizórne poopravovaných tak, aby v nich mohli prespať pútnici. Kupujeme si nejaké suveníry a nechávame viac, ako je nutné, so slovami vďaky za príjemné teplo a pohostinnosť.

S vetrom v horách

Pomaly končíme najdlhší úsek našej cesty, niečo vyše tridsať kilometrov. Opatrne zostupujme z hôr v búrlivom vetre. Som zabalená do pršiplášťa v snahe sa ochrániť pred chladom, ale poryvy vetra mi ho šklbú tak, že to veľmi nepomáha. Očami neustále pátram po dedinke, ktorá by tu niekde mala byť. Mám obavy,  že sme zablúdili, ale snažím sa túto myšlienku skryť sama pred sebou, lebo som na konci so silami. Zrazu sa tesne pred nami, spoza pahorka vnorí očakávaná malebná dedinka. Začína sa šeriť a husto sneží. Tešíme sa na teplo a v duchu ďakujeme, že nás tá metelica nezastihla v horách.

Ráno nás prekvapí pohľad z okna. Vonku je nádherne bielo ako počas najväčšej zimy. Sme radi, že hory aj náročný zostup máme za sebou.

Ako schádzame do Ponferady,  intenzívne sa otepľuje a opäť (a nie posledný krát) nás víta jar. Menej pozitívne je, že ja som si pri zostupe presilila sval na jednej nohe. Začínam krívať a nazbieraná únava sa hlási o slovo. Očakávaná kríza prichádza.

Tagy
Pavlína Hollá

Život je ako príbeh, ktorý píšeme sami. Je len na nás, aký mu dáme koniec. www.homeopatiadoma.sk, www.sebalaska.sk

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

X