NAČÍTAVAM

Type to search

BLOG CESTOVANIE INŠPIRÁCIE

Moje camino: Hory, dážď a chlad

Pavlína Hollá

Moje camino je seriál o trojtýždňovom putovaní mňa a môjho manžela do Santiaga de Compostela. V minulej časti nášho príbehu ste sa mohli dozvedieť, akú krízu sme prekonali a o tom, či nás to posunulo ďalej, a ako sme zvládli naše ďalšie putovanie, sa môžete dočítať v tejto časti. 

Kríza je za nami. Stále trochu krivkajúc, ale s pokojom v duši sa pripravujem na ďalší horský prechod – O Cebreiro.

Pri výstupe nám klasicky chvíľu prší a chvíľu svieti slnko. Rána sú v tejto oblasti stále chladné, a tak vyrážame naobliekaní s poloprázdnymi ruksakmi, a v priebehu dňa sa pomaly zvliekame ako hady. Zisťujem, že čoraz viac strácame svoje civilizačné zábrany. Pokojne sa prezliekame pod strieškou náhodného rodinného domu, lebo práve popŕcha, alebo vyťahujeme zvyšky včerajšej večere ku káve v kaviarničke. Miestni sú však úžasní a neuveriteľne tolerantní. Majiteľka kaviarničky nám pokojne a s úsmevom popraje dobrú chuť. Zrejme už videla kadečo a nemôžeme ju len tak prekvapiť. Pútnikom tu každý drží palce a praje dobrú cestu.

Tu sa stretávame so starším holandským pútnikom, ktorý si všimol moju boľavú nohu a hneď sa s nami dáva do reči. Berie mi obväz a namáča ho: „Treba chladiť.“ Je na púti už niekoľký krát, a tak už preskákal kadečo. Aj zapálený sval. Radí mi, vysvetľuje a delí sa so mnou o svoje skúsenosti. Neskôr nás predbieha svižným krokom. Neviem, ako by mal vyzerať správny Holanďan, on mi však pripomínal skôr pravého alpského horala.

putovanie, bolave nohy, chladenie

Foto: Pavlína Hollá

Pokračujeme v celodennom výstupe do výšky 1300 m, do pútnickej ubytovne priamo na vrchole kopca. Cestou dobiehame pastiera na koni, ktorý pred nami ženie kravy po rozbahnenej ceste, čím nám náš výstup nijak neuľahčuje. A tak spomaľujeme na ich tempo a opatrne poskakujeme po kameňoch, lebo kráčať v hlbokom bahne je prakticky nemožné, aj keby nebolo okorenené pomerne veľkým stádom kráv.

Takéto drobnosti už pre nás nie sú problémom. V pokojnom rozpoložení ich vnímame skôr ako zaujímavé prekvapenia dňa. Kráčame pomaly, rovnomerne a opatrne. Občas zastavujeme, oddychujeme a kocháme sa nádhernou prírodou. Krátko pred vrcholom nás víta hraničný kameň, ktorý oznamuje, že opúšťame autonómnu oblasť Castilla y León a vchádzame do Galície. Zatiaľ netušíme, či sa nás táto zmena nejako dotkne. Sneh na vrchole kopca nás už neprekvapuje, ale očarujúci výhľad nám berie dych.

O Cebreiro, spojenie s minulosťou

O Cebreiro je malinká dedinka na vrchole kopca. Na rozdiel od mnohých rozpadnutých a vyľudnených dedín, ktorými sme prešli, je táto nádherne udržiavaná. Nachádza sa tu svätyňa Santa Maria la Real, postavená v 9 storočí. Je to najstarší kostol na Svätojakubskej ceste. Často si na tejto púti uvedomujem, že kráčame po cestách, po ktorých kráčali pútnici viac ako tisíc rokov. Akoby nás čosi spájalo naprieč storočiami. Keď myslím na tieto prastaré doby, cítim hlbokú vďačnosť za vymoženosti, ktoré nám naša technická doba poskytuje. Kráčam po stopách starých pútnikov v ultraľahkom športovom oblečení, teším sa na mäkkú posteľ a teplú sprchu, ktoré ma čakajú či už v mestách, alebo na vrchole kopca. Vo chvíľach, keď je pre mňa púť ťažká, vysielam tichú modlitbu k všetkým pútnikom, ktorí kráčali predo mnou. Posielam k nim svoj obdiv, že dokázali vykročiť na túto cestu bez mapy, istoty ubytovania či jedla, spoliehajúc sa len na dobrodenie ostatných ľudí.

kriz, putovanie, putnici, santiago

Foto: Pavlína Hollá

A tak sa s vďačnosťou ideme ubytovať do krásnej modernej ubytovne, do miestnosti s päťdesiatimi poschodovými posteľami, a naozaj sa tešíme, že sa nám ušlo miesto. Naposledy som v takom dave spala na spartakiáde na strednej škole.

Večeru si vychutnávame v miestnej krčmičke vedľa dcérky majiteľa, ktorá si pri nás robí domáce úlohy, a v zapnutom televízore práve bežia večerné správy. Minulosť a súčasnosť sa na púti intenzívne striedajú.

Ešte sa chvíľu pokocháme nádhernými výhľadmi a historickými  budovami, a vraciame sa na ubytovňu. Tá už je kompletne plná. Množstvo kašľajúcich a kýchajúcich ľudí vedie moju myseľ k rôznym úvahám. Po rozhodnutí, že som sem predsa neprišla na to, aby som ochorela, so štupľami v ušiach pokojne zaspávam.

Kde sa berie toľko vody?

Ráno sa prebúdzame do lejaku. Bez akýchkoľvek zbytočných myšlienok raňajkujeme, balíme a vyrážame. Tak ako každé ráno vykračujeme s očakávaním, čo nové nám tento deň prinesie. Mraky sú nad nami i pod nami, a my so zrakom upretým pod nohy kráčame pokojne vpred. Zostupujeme opatrne dolu z hôr a dážď ani na chvíľu nepoľavuje. V tento deň šliapeme vyše 20 km v hustom lejaku. Na prestávky nemáme odvahu. Cestou sa síce objaví zopár preplnených krčmičiek, ale keďže sa nikde nekúri, pauza v kompletne premočenom oblečení nie je vôbec lákavá. Dokonca aj naše super topánky to po desiatich kilometroch vzdávajú a ďalších 10 km mi v nich čľapká pri každom kroku voda.

Odparkovaný snežný pluh na začiatku dediny Triacastela nám pripomína, že sme ešte celkom dobre obišli, keď sme sa nemuseli brodiť snehom. Premočení do nitky hľadáme luxus – ubytovňu s kúrením, práčkou a sušičkou. Podarilo sa. Naše veci sa perú a sušia, a zo spŕch sa ozývajú nadšené výkriky. Teraz už viem prijať ďalší dar tejto cesty. Bez toho celodenného dažďa by sme nedokázali oceniť ten krátky pocit blaha z pre nás tak bežnej teplej sprchy.

Práčka a sušička sú ďalšie výhody civilizácie, ktoré občas s vďakou využívame. Ja si zvyknem preprať veci hneď v sprche, ale môj manžel má chlapský prístup. Raz za čas zahlási – „dnes potrebujem oprať“ a vtedy, ak je možnosť, preferujeme ubytovňu s práčkou. Prášok na pranie je vždy k dispozícii, stačí zaplatiť jednu várku a pútnik sa stáva opäť na chvíľu voňavým a takmer civilizovaným človekom.

Radiátorov v ubytovni nie je veľa, ale spoločne so spolubývajúcimi sa pomkneme a všetky topánky sa sušia. Nikto sa nesťažuje na uplynulý deň. Úsmevy od ucha k uchu na tvárach spolupútnikov vypovedajú o tom, že nie sú žiadni začiatočníci. V teple polihávame a čakáme, kým skončí siesta, aby sme v žabkách a kraťasoch vyrazili do mokrých ulíc vypátrať obchod s potravinami a doplnili zásoby.

Ďalší deň znovu vstávame do upršaného rána, a tak poučená včerajškom, vyrážam v sukni a s holými nohami. Je síce len 5°C, ale mokré nohavice prilepené na kožu chladia viac ako holé nohy. Dnešok je však láskavý. Celý deň len mierne mrholí a my sme vytrénovaní. Jedlo a pitie dokážeme vytiahnuť z batohov bez zastavenia. Udržiavame ľahké tempo tak, aby sme si nemuseli dávať pauzy, aj keď je zostup po mokrých kameňoch pomerne vyčerpávajúci. Oddýchnuť si totiž nie je kde. V týchto chvíľach snívam o lavičke ukrytej v suchu pod strieškou.

Poobede vchádzame do Sarie – svojou polohou 113km od Santiaga de Compostella sa stala štartovacím miestom pre mnoho pútnikov, ktorí svoju cestu vykonávajú z náboženských dôvodov. Tu sa končí pokojný úsek cesty plný spolupatričnosti. Odtiaľto už to bude rušné…

    Tags:
    Pavlína Hollá
    Pavlína Hollá

    Život je ako príbeh, ktorý píšeme sami. Je len na nás, aký mu dáme koniec. www.homeopatiadoma.sk, www.sebalaska.sk

    • 1

    You Might also Like

    Zanechaj nám svoj komentár

    Your email address will not be published. Required fields are marked *

    X