Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

BLOG CESTOVANIE INŠPIRÁCIE MAGAZÍN

Moje camino: Kríza a iné premeny

Zdieľať
camino, santiago, put do santiaga

V predchádzajúcej časti nášho príbehu putovania do Santiaga som opísala naše prvé dni putovania a ako sme čelili nepriazdnivému počasiu, kedy sa z nás, zelenáčov, stávali skutoční pútnici. Ako pokračovala naša cesta a kedy prišla kríza, si môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch…

Zo začiatku bola naša púť viac o naivite a nadšení. Každý deň prinášal nové objavy a prekvapenia. Postupne sme si však na režim dňa zvykli, každý deň je rovnaký a unavené telo sa začína pripomínať.

Ak človek kráča z kresťanských dôvodov, stačí prejsť posledných 100km, aby púť bola oficiálne akceptovaná. Ak však idete kvôli sebe, treba ísť dlhšie – minimálne dva týždne. Prvý týždeň totiž človek dokáže kráčať na dlh a až neskôr ho nazbieraná únava začne dobiehať. Až vtedy sa môže naozaj ukázať, čo je v nás. Či nám púť dovolí pokračovať v ceste. Či sme pripravení na vnútorné premeny, ktoré so sebou toto obdobie prináša alebo budeme musieť pokorne skloniť hlavu a zmieriť sa s tým, že teraz nie je náš čas.

Kríza máva rôzne podoby a môže prekvapiť aj trénovaných. Kúsok, pár kilometrov, spolu s nami kráčal mladý pár. On vyrastal v horách, bol zvyknutý na turistiku, a predsa ho púť zaskočila. Odrali ho topánky, ťažko sa mu kráčalo, a kvôli tomu pomalým tempom brzdil svoju menej vytrénovanú priateľku. Pre jeho mužskú hrdosť to bola naozaj náročná skúška.

Každé dlhšie putovanie je nápor na psychiku

Psychika zohráva v prípade púte obrovskú rolu. Ako sa kumuluje únava, môže byť čoraz ťažšie ráno vstať a vykročiť do dažďa či vetra. Rozum začína podsúvať rôzne zaujímavé myšlienky: „Čo blázniš? Na čo, prosím ťa, vlečieš ten batoh? Spíš kade-tade a moceš sa popri tej ceste! Prešla si 150 km za týždeň! No to je teda výkon! Autobusom si tam za dve hodiny! Aký to má celé zmysel?!“

Tento „mimoriadne zmysluplný“ monológ pokračuje pokojne celé hodiny a prípadne sa s každým bolestivým našliapnutím stupňuje. Najbližšie 3 dni boli pre mňa veľmi ťažké. Každý krok bol namáhavý. V týchto dňoch sme prešli len asi 15-17 km denne.

Na psychickej pohode mi nijak nepridávalo ani prostredie. Púť nepripomína turistiku ani vzdialene. Niekedy sme celý deň kráčali popri ceste alebo sme niekoľkokrát prekračovali či podliezali diaľnicu. Priemyselné zóny tiež nie sú nijak malebné. V tieto dni mi okolie neustále pripomínalo, že nie som na výlete. Púť je o prijímaní všetkého, čo prichádza. Bolesť, hlad či špina. O rozmetaní všetkých romantických predstáv. O prekračovaní vlastných hraníc.

camino, santiago, put do santiaga

Foto: Pavlína Hollá

Buen camino

Na púti do Santiaga de Compostela je všeobecne zaužívaný pozdrav „Buen camino!“  Zdravili sme sa tak nielen s pútnikmi medzi sebou, ale aj s miestnymi ľuďmi na dedinách. V čase našej náročnej fázy sme stretli a pozdravili mladú dievčinu. Kráčala sama. Takmer celodenný úsek popri betónovom múriku povedľa cesty.  „Nothing bueno today!“, usmiala sa nešťastne. Chápem. Niekedy bolo naozaj ťažké nájsť jeden pozitívny dôvod, prečo som tu a prečo ísť ďalej.

Každé ráno, či svieti slnko, prší alebo sneží, človek vstáva, balí si veci a putuje ďalej. Ubytovňa sa o pol deviatej zatvára a musí zostať prázdna. Len v prípade vážnejších zdravotných problémov Vám dovolia jeden deň zostať. Ako pani, čo dokrivkala s výronom, smela zostať na ubytovni aj po odchode ostatných, a zabezpečovala si odvoz domov.

Rána často vyzerali ako pochod maródov, opatrne krivkajúcich. Ztuhnuté svaly sa rozhýbavajú ťažko. Ale ani záver úseku nebýval jednoduchý. Do jednej ubytovne sme dorazili spolu so starším pánom. Pred dverami bol pomerne vysoký schod. Pán sa zastavil a zvažoval. Bolo na ňom vidieť obrovskú únavu a schod predstavoval naozajstnú výzvu, na ktorú sa bolo treba náležite pripraviť. Napokon sa mu podarilo na tretí pokus, aby konečne mohol vojsť do dverí.

camino, santiago, put do santiaga

Foto: pixabay

Vždy len odkiaľ, lebo cieľ je jasný

To však nebola jediná zmena, ktorú toto obdobie prinieslo. Začíname sa socializovať. Bývame na spoločných ubytovniach s viacerými ďalšími pútnikmi. Už nám to nepríde čudné. Keď nespíme, tak sa spolu rozprávame a vymieňame si skúsenosti a zážitky. Rozhovory prebiehajú v rôznych rečiach, ktoré sa medzi sebou prelínajú, ale každý jeden rozhovor sa s istotou začína otázkami: „Odkiaľ idete?“ a „Odkiaľ ste?“

Ani na cestách už nie je prázdno.  Stretávame ďalších pútnikov, a občas kratší či dlhší kus putujeme spolu. Často sa tvoria prechodné skupinky. Pár kilometrov kráčame spolu v družnom rozhovore, potom sa rozlúčime a pokračujeme vo svojom vlastnom tichu. Možno sa niekedy stretneme zase, a možno sa už nikdy neuvidíme. Nič nie je dané. Isté je jediné – pri každom ďalšom stretnutí sa vítame ako starí známi. Cítime pocit spolupatričnosti a vlastne vôbec nezáleží na tom „odkiaľ ideme“ alebo „odkiaľ sme“.

Raz sme stretli Francúza, ktorý vedel len po francúzsky, pričom my ani slovo. Rozprával nám celé príbehy, smial sa na nich a zjavne si to užíval. Putoval sám a tak sa asi tešil z každej spoločnosti. Ani trošku mu nevadilo, že sme mu nerozumeli. A vlastne ani nám. V danom okamihu nám svojou náladou rozjasnil deň.

V období, keď som spala asi 15 hodín denne, sme sa doplahočili do fascinujúcej súkromnej ubytovne. V pláne bolo zastať o pár kilometrov skôr – v cirkevnej, ale tá bola zavretá. A tak nezostávalo iné, ako so skleneným pohľadom kráčať ďalej. Na poslednom kilometri môj manžel hrdinsky vliekol dva ruksaky. Nebyť toho, nikdy by nesúhlasil, aby sme sa v nej ubytovali. Pôsobila pomerne hippies a bylinkový čaj na privítanie ho trochu vydesil („ktovie, čo tam namiešali“).  Pracovali tu dobrovoľníci – pútnici, čo sa rozhodli na chvíľu zostať a starať sa o ostatných. Večerali sme spolu pri jednom stole, podávali si misy vynikajúceho vegetariánskeho jedla, čo pre nás ukuchtili, a vymieňali si historky z cesty.

Tu sme prvý krát stretli úžasného výrečného Japonca. Mal 69 rokov a púť mal zavŕšiť v deň svojich sedemdesiatych narodenín. Kráčal z Piet de Port, na chrbte si vliekol zavárané tofu a sójové mlieko a skackal ako mladík. Stretli sme ho potom ešte asi 3x a stále nás neprestával prekvapovať svojou vitalitou.

Prekonanie seba a pokoj v duši sú vytúžené dary púte

Kríza na púti je dar, ktorý dokážeme oceniť až neskôr. Po jej prekonaní prichádza pokoj v duši. Monológ v hlave utícha a človek prestáva riešiť kadiaľ, načo a koľko ešte. Život sa stáva jednoduchým. Ráno sa vstáva, balí a kráča. Ak je voda, tak sa pije, ak je jedlo, tak sa je. Ale najmä sa kladie jedna noha pred druhú.

Myslím, že práve kríza je ten pravý dôvod, pre ktorý sa čoraz viac ľudí vyberá na púť do Santiaga a dobrovoľne sa plahočí s batohom po cestách i necestách.

Tagy
Pavlína Hollá

Život je ako príbeh, ktorý píšeme sami. Je len na nás, aký mu dáme koniec. www.homeopatiadoma.sk, www.sebalaska.sk

  • 1
Predchádzajúci článok
Nasledujúci článok

Zanechaj nám svoj komentár