Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ TIPY CESTOVANIE

Moje camino: Zelenáči v Leone

Zdieľať
hrebenatka, santiago, put do compostela

V minulej časti môjho príbehu som opisovala, ako sme sa chystali na cestu do Santiaga de Compostela. V dnešnom pokračovaní už začnem s priebehom samotnej cesty.

Prvý zážitok na nás čakal hneď na letisku v Barcelone. Ako tak pobehujeme a hľadáme tú správnu zastávku autobusu do Leonu, zrazu zbadáme turisticky vybavenú dvojicu: „Aha Slováci! Aj vy idete z Leonu so Santiaga?“

Takže teraz sme už pobehovali medzi autobusmi štyria a snažili sme sa do niektorého nanútiť. V Španielsku sa totiž na nejaké detaily nehľadí. Ak máte na lístku napísané, že autobus ide z nástupišťa 3, a šofér vás odmieta zobrať, lebo do Leonu určite nejde, netreba strácať hlavu. Pokojne obehnite všetky ostatné nástupištia. Váš autobus sa určite niekde nájde. A hlavne sa nenechajte odradiť nápisom na autobuse. Vždy sa treba pýtať šoféra. Možno len zabudol prehodiť cieľovú stanicu. Dôležité je sa nevzdávať. Na druhú stranu, je to skvelý tréning na to, čo nás čaká, a ľudia sú všeobecne veľmi ochotní a radi poradia.

Takto sme sa nakoniec do Leonu šťastne dostali a spolucestujúci pár sme už nikdy počas cesty nestretli. Zjavne mali lepšiu kondičku.

Prvé ubytovanie

Prvé a posledné ubytovanie sme si zarezervovali vopred. Ako správni pútnici začíname zhurta na spoločnej ubytovni. Je to prvý raz od zemiakovej brigády, čo spím na poschodovej posteli, a vôbec prvý raz v živote spím v jednej miestnosti s cudzími ľuďmi. Zrazu sa cítim tak pútnicky. Ani trochu mi nevadí, že už na prvý pohľad vidno, akí sme nováčikovia. Sme čistí, komplikovaní a nadšení.

Ráno vyrážame. Zásoby potravín nabalené ešte doma, pršiplášte poskladané kdesi v batohu, topánky krásne vyčistené. Jednoducho zelenáči. Kráčame cez mesto medzi slušne oblečenými ľuďmi náhliacimi sa za svojimi povinnosťami. Keby som vládala, tak aj pobehnem, aby som bola konečne za mestom – „na tej naozajstnej púti“

cesta, put, putnici

Foto: pixabay.com

Kraj od Burgosu cca po Astorgu je nudný, je to rovina s poliami a lúkami. Preto sa niektorí pútnici odvezú z Burgosu do Leonu autobusom. Nás čaká cca 50 km rovinatého územia. Dnes si myslím, že to bol ideálny začiatok. O čo je tento úsek fyzicky jednoduchší, o to je psychicky náročnejší. Predstavte si, ako kráčate desať kilometrov rovno po asfaltovej ceste medzi poliami, a kdesi v diaľke hľadíte s nádejou na skupinku stromov, ktoré sa prakticky nepribližujú. Neviete si predstaviť to nadšenie, keď som zistila, že ukrývajú zákrutu a charakter cesty sa mení. Ani to sklamanie, čo nasledovalo, keď sme sa vynorili spomedzi tých zopár stromov, a uvidela som pred sebou nekonečný úsek rovnej cesty. Bola to jediná zákruta počas celodenného šliapania.

Naša naivná predstava bola, že na púti sa kráča celý deň. Takmer nikdy to tak nie je. Ubytovať sa dá väčšinou od druhej poobede, čo sme aj často využívali. Môže sa stať, že najmä v sezóne už neskôr nebude v ubytovni miesto. Ďalším dôvodom je kondička. My sme mali dennú priemerku 22 km, to je okolo 5 hodín chôdze. Keďže sa kráča deň za dňom, tak človek potrebuje nájsť rovnováhu medzi pohybom a regeneráciou. Okrem toho, po ubytovaní sa sme si potrebovali vyprať, pozháňať jedlo, a prípadne aj navariť. A keď sme boli na peknom mieste, tak sme zašli na prechádzku (veď čo iné by ste chceli robiť po celodennom putovaní, nie?), ale to naozaj až v neskoršej etape našej cesty.

Naše prvé ubytovanie bola „pasca na nováčikov“. Po luxusnej ubytovni v Leone sme ešte neboli celkom pripravení na to, čo nás čaká. Dorazili sme na bývalý ošumelý statok. Mohli sme si vybrať spoločné spanie alebo súkromnú izbičku, ktorá je ale „trocha chladnejšia“. Máme dobré spacáky, trocha chladu nás určite nerozhádže, a tak si vyberáme súkromie. Takú zimu som hádam nikdy nezažila. Nad ránom, keď nám šla z úst para, hučiaci ohrievač ukazoval 4°C. Nedočkavo čakáme na svitanie a pomaly vyrážame, aby sme sa zahriali. Na zemi je srieň a ligotajúca sa krajina vo vychádzajúcom slnku je nádherná. Ponožky na rukách namiesto rukavíc považujem dodnes za geniálny nápad.

Ďalší nocľah je posledný, kde si užívame súkromie. Tentokrát máme pre seba celú cirkevnú ubytovňu s príjemnou záhradou. Mladý mních, ktorý hovorí len po španielsky (my ani slovo), poctivo prikladá do starých kachlí, aby kamennú budovu trocha vyhrial, a nám bolo útulne. Ktovie, či to mal ako nejakú formu pokánia.

Postupne sme sa naučili, že pri ubytovaní sa treba vždy pýtať na „calor“(teplo), a tak sme už nikdy nespali v chlade. Pomaly sa rovinatý kraj končí a my už začíname byť primerane zaprášení.  Zatiaľ sme ale stále zelenáči. V tomto okamihu sme si toho však už plne vedomí.

Či sme sa dostali do levelu skúsenejších pútnikov, dozviete sa nabudúce…

Tagy
Pavlína Hollá

Život je ako príbeh, ktorý píšeme sami. Je len na nás, aký mu dáme koniec. www.homeopatiadoma.sk, www.sebalaska.sk

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

X