Pád absolutistických režimov otvoril dvere nástupu nových politických myšlienok a ideí. Vízie o ďalšom smerovaní spoločnosti pribúdali a formovali nové ideológie. V 20. storočí prebehli ostré súboje medzi viacerými prúdmi. Politický zápas neskončil ani po príchode nového storočia.
Liberalizmus
Prvé liberálne myšlienky sa šírili už v období osvietenstva. Najprv sa využívali pri formovaní nových ekonomických postojov, neskôr sa udomácnili v politike a stali sa základom programu politických strán. Ten sa opiera o toleranciu a ochranu práv jednotlivca, či už v ekonomických alebo kultúrno-etických otázkach. Liberáli stáli v 1. polovici 20. storočia na okraji politického spektra. O slovo sa začali hlásiť v posledných dekádach minulého storočia. S prijatím nových ekonomických postojov vznikli nové liberálne prúdy s odlišným prístupom k rôznym témam.
Klasický liberalizmus – Pôvodný klasický liberalizmus háji typické pravicové ekonomické názory. Preferuje minimálne zásahy štátu do majetkových a ekonomických práv jednotlivca. Vyznáva náboženskú aj politickú slobodu a akceptuje slobodu slova aj myslenia.
Sociálny liberalizmus – Pôvodný liberalizmus sa v 20. storočí začal odkláňať od typických pravicových postojov smerom naľavo. Idea tolerancie práv jednotlivca ostala aktuálna, no po ekonomickej stránke sa začalo rátať s väčšou účasťou štátu ako garanta sociálnych istôt.
Libertarianizmus – Nástup sociálneho liberalizmu sa nestretol s priazňou všetkých liberálov. Viacerí horlivo zastávali pravicové ekonomické postoje nadväzujúce na klasický liberalizmus z 18. a 19. storočia. V snahe pôsobiť modernejšie a prispôsobiť sa aktuálnym problémom 20. storočia sa začali nazývať libertariáni, známi tiež ako neoklasickí liberáli.
Konzervativizmus
Konzervatívni politici sú už niekoľko dekád úhlavnými súpermi liberálov. Na rozdiel od nich odmietajú prevratné spoločenské zmeny a na aktuálny vývoj reagujú s dôrazom na zachovanie tradičných ekonomických a spoločenských hodnôt. Počiatky konzervativizmu siahajú do čias po Veľkej francúzskej revolúcii, kedy konzervatívci reagovali na veľké spoločenské zmeny. Podobne ako liberáli, aj oni prešli historickým vývojom a vznikom nových prúdov. Na scéne sa objavili republikánske strany. V 20. storočí zaznamenali vzostup kresťansko-demokratické partaje. Konzervativizmus má aj radikálnejšiu odnož v podobe ultrakonzervatívnych hnutí.
Socializmus
Konzervatívci vedú súboj aj so socialistami. Za otcov socialistickej ideológie sú označovaní Charles Fourier a Robert Owen. Myšlienky o rovnosti, spoločnom vlastníctve či kontrole nad hospodárstvom inšpirovali aj Karla Marxa, ktorý im dodal revolučný náboj a predstavil teóriu o zrušení vlastníctva a spoločenských tried. Jeho postojmi sa inšpirovali komunistickí lídri, ktorým sa v 20. storočí podarilo zaviesť socialistické diktatúry v Rusku, vo východnom bloku, v Číne, v krajinách juhovýchodnej Ázie či na Kube. Koniec 20. storočia poslal strany s komunistickou ideológiou na okraj politického spektra. Dnes majú vplyv iba v hŕstke štátov, napr. v Severnej Kórei.
Foto: Pixabay
Národný socializmus
Socialistické myšlienky ovplyvnili aj zakladateľov prvých národno-socialistických strán. Ich predstavitelia chceli budovať silný štát so zabezpečenou robotníckou triedou. K myšlienkam čerpajúcim zo socializmu pridali silný nacionalizmus a namiesto spájania v medzinárodných zoskupeniach, akým bola Komunistická internacionála, vyzdvihovali čistotu a výnimočnosť vlastného národa. Národný socializmus zažil vrchol v 30. rokoch 20. storočia v Nemecku. Po porážke nacizmu boli národno-socialistické strany vo viacerých krajinách zakázané. Napriek tomu prežili v podobe neonacistických hnutí dodnes.
Fašizmus
Fašistická ideológia mala blízko k národnému socializmu. Najprv sa ako fašistický označoval iba režim Benita Mussoliniho, neskôr sa tento prívlastok používal v súvislosti s režimami vo viacerých krajinách vedených autoritatívnymi pravicovými lídrami riadiacimi štát na princípe vodcu. Fašistické režimy, ktoré vládli v prvej polovici 20. storočia v Rakúsku, v Portugalsku, v Španielsku či v Chorvátsku, spájal nacionalizmus, ultrapravicové myšlienky a ideologický boj proti marxizmu a liberalizmu.
Koniec 20. a začiatok 21. storočia priniesol zrod ďalších politických prúdov. V západnej časti Európy majú stále silnejší vplyv tzv. zelení. Ich cieľom je sociálna a environmentálna politika vedúca k budovaniu spoločnosti žijúcej podľa udržateľných princípov. Podobne ako sociálni demokrati, aj zelení čerpajú z ekonomických postojov sociálneho liberalizmu. Tie inšpirujú aj zástancov progresivizmu, ktorých cieľom je rýchly technický pokrok, zavádzanie reforiem či integrácia národných štátov.
Foto na titulke: Pixabay
Politici, ktorí výrazne podporovali práva žien
