V prvej časti poviedky ste sa dozvedeli, ako si oddaná manželka myslela, že má fungujúce manželstvo, až prišla rana v podobe manželovej novej, oveľa mladšej, známosti. Ako sa s tým hlavná hrdinka vysporiada?

Dni ubiehajú a ja som ešte stále neplakala. Mám strach, že vlastné slzy ma zradia a bez milosti mi zoberú poslednú nádej?! Lebo ja stále hrám podvedomú hru, že to predsa nemôže byť celkom pravda?! V dome cítim jeho vôňu, prekračujem zabudnuté veci, odkladám knihy a ponožky! Večer otvorím víno a začnem snívať. V hlave premietam krásny film.

Jurko je zase doma. Ľutuje, vysvetľuje, chce aby sme boli znovu spolu. Ja budem veľkorysá, chápajúca, milovaná. Pri tej predstave spokojne zaspím. A potom ráno od zúfalstva začnem pražiť slaninku a vajíčka… Jeho obľúbené raňajky. Akoby tu ešte trochu bol.

Omylom pozerám správy o počasí. Tie veľké mraky na oblohe mi pripomínajú klebety. Bez ohlásenia prídu, potom zmiznú a znovu a znovu sa vracajú. Nedajú pokoj. Moje manželské trápenia tiež tak nečakane vplávalo medzi známych. Kolegyne, naoko ohľaduplné, iba s námahou predstierali pochopenie. No tie škodoradostné úsmevy som nemohla nevidieť.

Kričali spoza stola jedinú vetu: „Konečne aj ona! Život je aspoň trochu spravodlivý!“ Najviac ma vyrušil Zdenkin telefón. Rozčúlená začala mlieť nezmysly. Prečo som ich hneď nevolala na pomoc?! A vraj určite večer dobehnú. Tie jej výčitky ma normálne rozosmiali! Akoby som dostala infarkt a ony dve boli záchranka!

Ako zvládnuť odchod manžela?

Sedíme v obývačke. Nadšene a vzácne jednotne mi prezentujú skvelú metodiku, ako zvládnuť odchod manžela. Podopretú vedeckými výskumami.

„Pozri, všade píšu, že správna dámska jazda začína až po štyridsiatke. Bez ohľadu na chlapov. Práve teraz máš možnosti o akých si kedysi ani nesnívala.“

Snaživo prikyvujem, ale po hodine začínam driemať. No Mirka plná elánu spustí ďalší akčný plán:

„Musíš hlavne požiadať o rozvod, alebo aspoň dohodnúť majetkové vyrovnanie. Máš poslednú šancu niečo získať, lebo ak ho spracuje tá jeho mladá krásavica odídeš s holým zadkom. To mi ver!“

Pomaly olizujem medovú lyžičku. Na to ich „Rob niečo!“ už vážne nemám nervy! Ak máte niekde auto zaparkované dvadsať rokov, nikto nečaká, že ho bez problému naštartujete. Ale ja, dlhý čas pohodlne rozkysnutá doma, mám hneď fičať na plný plyn!

Zdenka zrazu buchne do stola: „Počúvaš nás vôbec?! Predsa nebudeš vegetovať, ako nejaká opustená vdova!“

„To ťažko, nemám hrob, kde by som mohla chodiť.“ Moja optimistická odpoveď dokonale zaklincovala našu zbytočnú debatu. Zrazu už niet o čom. Ešte pretrpím naoko srdečnú rozlúčku:

„Už musíme bežať, ale nezabudni, sme s tebou. Vždy a za každých okolností.“

To budovateľské heslo ma trochu zaskočí. Pre istotu ho spláchnem poriadnym koňakom a ďalej premýšľam. Čo vlastne očakávam od svojich priateliek?! Neochvejnú podporu bez výnimky, alebo úprimné nastavené zrkadlo?! Sama neviem. Možno by stačilo iba trochu rešpektu a pochopenia, že žiť ináč a tak akosi správne, podľa návodu, jednoducho neviem. Ja totiž žiadny odchod manžela zvládnuť nechcem. Ja ho chcem naspäť. A hotovo. Naliehavý strach, že som preto schopná urobiť čokoľvek ma úplne paralyzuje, a tak pre istotu nerobím vôbec nič.

Rodičovská schizofrénia

Hoci dcéra pridala k telefonátu, okrem bežného hlásenia, pár súcitných otázok, moje fňukanie nechápe: Predsa nemôžem byť taká naivná a myslieť si, že niečo na svete vydrží naveky?! Niet divu, pri jej štýle života. Strieda priateľov, krajiny, školu a prácu tempom, ktorému som už dávno prestala rozumieť. Zmena je pre ňu chlieb každodenný, takže aj rozchod rodičov vníma, ako niečo úplne prirodzené. Kritiku otca samozrejme vynechala. Aj keby bol masový vrah, ona ho bude ďalej zbožňovať.

Domov príde, ale kedy, to momentálne netuší, rozbieha projekt a vôbec…Ticho prikyvujem a prehĺtam guču v hrdle. Tá rodičovská schizofrénia ma zas raz dostane. Veľmi túžim mať dcéru pri sebe a pritom som hrozne pyšná, že dokáže sama úspešne fungovať.

Zmätene chodím po byte. Naozaj netuším čo so sebou. Celý smutný týždeň som Jurkovi nevolala. Presne, ako vycvičená opička, naučená zbytočne nevyrušovať. Veď celé roky iba čakám. Na zvonenie, pípnutie, telefón. Ale predsa nemôžem večne nevidieť, nehovoriť a nepočuť. A tak dosť nasilu vyťukám správu: „Zajtra príď o šiestej na kávu. Prosím.“

Večer v posteli usilovne premietam v hlave všetky možné scenáre. Čo mu poviem a čo nepoviem. Chcem ho presvedčiť, aby sa vrátil domov. Trpezlivo zbieram argumenty. Predsa manželstvo, rodina, spoločné roky, blá, blá… Nakoniec aj tak skončím pri jeho žalúdočných vredoch a vysokom tlaku. Veď bez mojej starostlivosti ten stres nezvládne! No ak naozaj odíde, kolaps ma neminie! na pokraji zrútenia budem určite práve JA!

Domáca istota

Pozvanie našťastie neodmietol a prišiel presne. Stačil jeden pohľad a tie starostlivo poskladané vety sa rozsypali do ticha. Sedíme oproti sebe v obrannom postavení. Bojím sa jeho hnevu, on môjho plaču. Nekonečné sekundy klepkajú nervóznymi prstami.

„Čo bude s tou kávou?“ Ťažko vzdychnem. Jasné, v tom je dokonalý. Som jeho domáca istota. Obslúžiť, ponúknuť. No stačí prestrieť a to absurdné napätie znovu sedí za stolom. Horko-ťažko zo seba vypotím súvislú vetu: „Vieš, hovoril si, že občas zájdeš, len tak.“ Smutne prikývne. „Áno, jasné, to vieš, že hej…“

Súcitne ma pohladí, ako zatúlaného psíka. Chvíľu posedí, opraví žalúzie, utesní dvere. Dokonca zbehne na pumpu natankovať mi auto. Vie, že neznášam tie čierne hadice. Potom začne nervózne prešľapovať:

„No ja už musím, ale zoberiem si aspoň nejaké veci.“ Donesie z auta kufor a preberá skriňu. Nevydržím iba tak sedieť a opatrne mu začnem ukladať vyžehlené košele. Dokonca vytiahnem z mrazničky jeho obľúbený koláč. Bez námietok všetko popchá do auta a zakýva mi na rozlúčku. A do mňa vstúpi nepochopiteľný pokoj. Patrím k nemu, som súčasť jeho sveta, o ktorý sa stará. Ten pocit je sladký.

Peter podá pomocnú ruku

Práve preberám Jurkove veci, keď ma vyruší naliehavé zvonenie. Zvedavo nakúkam z okna. Pred bráničkou prešľapuje Peter, dlhé roky mužova pravá ruka a asi aj noha, lebo vždy zabehne kam treba. Momentálne k ohrdnutej manželke. Keď ma zbadá, veselo zakýva.

„Prepáč Danka, že otravujem ale musím zobrať nejaké firemné papiere. S elánom vpochoduje do pracovne a začne vyťahovať založené spisy. Nevysvetľuje, nepýta sa. Na rozdiel odo mňa, je dávno v obraze. Ja trápne hrám naoko spokojnú manželku.

Rýchlo urobím kávu, vytiahnem štrúdľu, nech vidí, o čo Jurko prišiel. Síce netrpezlivo pozerá na hodinky, ale neodmietne. Práve naopak. Zje celý tanier a nezabudne na pochvalu.

„Teda, poviem ti, také niečo som naposledy jedol u babky. Si naozaj úžasná kuchárka a vôbec…“ Stíchne. Ďalšie pochvaly pre istotu prehltne. No poznáme sa príliš dobre a príliš dlho. Nakoniec neodolá a chce ma trochu povzbudiť:

„Bude dobre, uvidíš. Časom si zvykneš.“

Záchranásky manuál

A potom sa to stane. Taký ten trapas storočia z románov. Z ničoho nič začnem zúfalo nariekať. Hotové prasknuté potrubie, alebo podobná katastrofa. „Preboha Danka, to nie, to naozaj nie…“

Hovorí zúfalo, usadí ma do kresla, donesie vodu, vytiahne deku. Také to ticho, teplo, tekutina zo záchranárskeho manuálu. Musím uznať, že prvá pomoc zaberá. Prestanem vzlykať a začnem habkať trápne výhovorky. Ľahostajne mávne rukou, akoby hysterický záchvat zradenej manželky bola bežná debata.

„Nechaj tak, každý občas potrebuje pustiť paru. Čo keby si cez víkend dobehla k nám na chatu, Evka bude mať štyridsať deväť a robí veľkú party. Uvidíš spláchneš trochu život. “ Prekvapene zažmurkám:

„Veď ju poznáš, vždy musí byť nasilu iná. Vraj päťdesiatka je pre ženu tragédia a nie dôvod na oslavu. Takže teraz má poslednú šancu poriadne to roztočiť.“

Hovorí vytešene a ja ticho závidím. Raz darmo, láska nie je spravodlivá. Eva je podľa mojej skromnej mienky obyčajná sebecká krava, ale Peter ju miluje. Odjakživa a stále. „A čo by som tam robila a s kým?!…“ Kladiem viac menej sama sebe divné otázky. Rýchlo zareaguje:

„Neboj, Ďuro ti náladu kaziť nebude. Musí utekať do Prahy, kvôli tým zmluvám.“ Neurčito kývnem a on už len medzi dverami zakričí: „Tak v sobotu o piatej, niekoho pre teba pošlem.“

Párty u kamoša

Som nesmierne unavená. Tak ináč. Úplne a akoby navždy. Zo života. Už ho nechcem, necítim. Len sa tak nejako automaticky zapínam a vypínam podľa potreby. Keď pre domom zatrúbi taxík chvíľu nechápem. Až potom mi naskočia v hlave súvislosti. Jasné, Peter je proste pán ušľachtilý! Ochotne pomáha všade a všetkým.

Najlepšiemu priateľovi, jeho opustenej manželke a určite aj Jurkovej frajerke. Jednoducho nenahraditeľný! Aj keď vôbec netúžim vystrčiť nos zo svojho smutného brlohu, nakoniec vo mne zvíťazí poriadna ženuška a poslušne odkráčam tam, kde treba. Veď v tom mojom divnom móde je úplne jedno kde som, čo robím a s kým.

Eva ma víta až príliš nadšene. A vôbec, všetkého je tu akosi príliš. Ľudí, jedla, pitia. Úplne odignoruje fakt, že nemám kvety, darček, proste nič. Na moje chabé vysvetlenia len afektovane zagúľa očami: „Prosím ťa, v tvojej životnej situácii…“

Peter veselo melie o ničom, s divne zamrznutým úsmevom. Zrazu sa nadšene vrhne k neznámemu chlapíkovi : „Jej, Marek, teba som naozaj nečakal.“ „To vieš, nikdy neviem kde a kedy skončím.“ Po srdečnom zvítaní ma rozjarený hostiteľ slušne predstaví, ako skvelú rodinnú priateľku, vraj momentálne bez záväzkov!

Ľahostajne prikyvujem a ďalej počúvam tých dvoch vysmiatych mužov, pre ktorých je trápenie neznámy vesmír. V živote poznajú iba jednoduchú schému: problém, dôkladná analýza a úspešné riešenie. Ja bohužiaľ žijem na inej planéte. Tam kde nie je žiadna cesta a žiadny výsledok. Len smutný chaos. A tak s naučeným obdivom prikyvujem a pochvaly zapíjam koňakom.

Odkliata Danka

Keď začne hrať hudba, Marek ma bez výstrahy zoberie na mini parket. Trochu vlažne protestujem, ale príjemná melódia robí svoje a ja sa napodiv spokojne prepletám v rytme. A keby len v rytme! Neviem kedy, neviem ako, ale netrvá dlho a zrazu som s ním krásne zapletená v nočnej záhrade. Má skúsené ruky, pekne vonia a ja tak veľmi chcem. Naše pohyby úplne prirodzene splynú do sladkého objatia. Znovu cítim tú zvláštnu triašku, keď duša vzlietne niekde ďaleko. Zas chvíľu pozorujem sama seba. Ale tentoraz kvôli slasti, ktorá sa nedá zniesť. Vidím nádherne odkliatu Danku, ktorá nenásytne zviera v náručí mužské telo. Také cudzie a predsa najbližšie v celom vesmíre.

Tanec milovania rýchlo skončí. Na chvíľu slastne zdriemnem. Preberie ma chlad. Trochu zdesene pozerám na muža, ktorý spokojne drieme po mojom boku. Musím uznať, stál za hriech. Opálený, svalnatý s temer dokonalým príslušenstvom. Bože môj, veď ja som celé roky netušila, aký skvelý môže byť sex.

Tie patetické ódy o zemi, ktorá sa pohne a vesmíre stratenom v rozkoši mi pripadali smiešne. A zrazu som to zažila. Stačilo tak málo. Prestať riešiť malé prsia, veľký zadok a jednoducho šliapnuť na plný plyn. Bez milosti vypnúť toho sudcu vo mne, ktorý neustále niečo hodnotí a nemilosrdne rozdáva červené karty za správanie, akože nevhodné. Snaha nenápadne zmiznúť je márna.

Stačí malý pohyb a Marek je hneď prebratý. Nevadí. Cítim medzi nami zvláštnu pohodu, ktorá bráni zbytočným slovám, aby všetko pokazili. V tom tichu je diskrétny prísľub mlčania. Nič už medzi nami nebude, lebo už všetko bolo. S úsmevom ma pohladí, pozbiera v tme rozhádzané šaty a sám galantne odíde späť, medzi spoločnosť. Ja už nedokážem hrať pani nenápadnú, prejdem na cestu a vykračujem po chodníku. Našťastie čas pokročil a rozjarení oslávenci sa pomaly trúsia domov. A tak nemám problém chytiť taxík.

 

Mám ešte šancu!

Nedeľa po veľkom fláme je láskavý čas. Pijem horkú kávu, hádžem do seba šumivé tabletky a snažím sa pochopiť včerajšiu noc. Môj prísny jednorozmerný svet má jasnú odpoveď. Výborný koňak, bláznivý letný večer, hudba a sexy chlap bola zákerná kombinácia, ktorú som jednoducho nezvládla! Trápna tuctová záležitosť, nestojí za spomienku! Lenže tento príbeh má malý háčik.

Včera v noci mi v hlave pribudol druhý rozmer. Zázračný. Akoby som doteraz žila za hrubou oponou, ktorú mi niekto na chvíľočku odkryl: „ Aha pozri, aký život občas môže byť. Nádherný a úžasný!“ A ten neuveriteľný pocit, že aj ja mám ešte stále šancu kdekoľvek a kedykoľvek zažiť niečo krásne mi stále blúdi hlavou. Pripomína nenápadné semienko čo hľadá úrodnú pôdu. Možno rýchlo zahynie, možno vyrastie do radosti. Naložená v horúcej vani ďalej premýšľam. Nepoznám odpoveď a ani ju nehľadám.

Ale podvečer, keď sa donútim ísť na dlhú prechádzku, mám silný pocit, že môj život má trochu inú príchuť. Lepšie vonia. Ako jedlo čo osolíte, pridáte čerstvé bylinky, korenie. Samozrejme, že zrada môjho muža ma bude trápiť a páliť poriadne dlho. Len tá bolesť už neznamená iba koniec. Práve naopak, tuším v nej začiatok, na ktorý sa pomaly a opatrne teším.

Prečítajte si aj ďalšiu poviedku Medzi nami ženami

Katarína Gregorová

Foto: pixabay.com