„Biele našľahané oblaky na letnej oblohe. Biela stena, biele prestieradlá, moja biela uniforma…
Biela v skutočnosti nie je farba, povedal náš fyzikár. Biela je taká sterilná, povedala moja sestra, keď si vyberala svadobné šaty. Biela je nezávislá a nekompromisná. Najmä, keď sa od nej odráža ostré lesklé slnko. Odskakuje od lesklých lakovaných skriniek, prechádza sklom vitríny s liekmi.
Skrinky sú krémové, podlaha šedá. Trocha nehrdzavejúcej ocele na inštrumentačnom stolíku, inak nič, čo by sa mohlo lesknúť. Skla ubúda. Všade samý plast. Hadičky, striekačky, vrecká infúzií. Všetko jednorazové. Sterilné. Priam kuchynsky prítulné. Sterilnej rovnostárskej bieloby rovnošiat tiež ubúda. Nosia sa modré, zelené, žlté, lososové. Škoda. Mám rada bielu. Dobre na nej vidno špinu.“
Začínam čítať a vnáram sa do knihy
Čítam knihu a úplne sa vžívam do rozprávania hlavnej hrdinky Dušany. Som spolu s ňou v nemocničnom prostredí, rozhodnutá vedome robiť túto prácu, mnohými možno zaznávanú a podceňovanú. Ani moji rodičia nie sú z toho nadšení. Ja však konám túto prácu z presvedčenia. Chcem pomáhať ľuďom, reálne sa o nich zaujímam, počúvam ich. Neberiem ich ako poradové čísla. Nie všetci okolo mňa sú takí nevyhorení.
Osudy žien
Prežívam osud mentálne postihnutej Hany, s ktorou chcú súrodenci vybabrať a zobrať jej aj to jediné, čo jej rodičia nechali. Osud profesorky, ktorá ma kedysi učila a teraz som jej vymieňala posteľné prádlo (v tom lepšom prípade). Životný príbeh Ukrajinky Galiny a jej krásnej dcéry Svetlany.
Každý deň som v práci s kolegami a kolegyňami, s „nevymáchanými hubami“, ktorí životy pacientov nejako neriešia. Do môjho života vstupuje záhradník, s ktorým moja čiperná kolegyňa dohadzuje pohrebné „kšefty“. Odolávam rečiam, ako by som sa mala usadiť, nájsť si niekoho a žiť svoj vlastný rodinný život. Možno by som naozaj. Neponáhľam sa však. Zatiaľ sa rozhodnem zmeniť prácu. Dostala som ponuku robiť do hospicu. Do hospicu, kde steny nebudú sterilne biele…
Vraj som empatická a budem vedieť pomáhať druhým pri odchode na druhý breh…
Prečítajte si aj recenziu na knihu, z ktorej vás budú bolieť nohy
Máte tri hodiny času? Vezmite knihu do ruky a čítajte
Knihu som vzala do rúk počas jedného poobedia jarných prázdnin. Malá, útla knižka, tak akurát do kabelky. Chcela som si prečítať niečo pohodové, na povzbudenie ducha. Tak, aby som počas čítania prišla na iné myšlienky a odreagovala sa. Začala som čítať a už som nevedela vstať od knihy, kým som neprišla na koniec. Bola som zvedavá, ako sa to s rozprávačkou príbehu skončí. Nájde si niekoho? Ostane sama? Chce žiť sama ako mladá stará dievka alebo sú to len okolnosti života? Ako sa jej bude pracovať v hospici? Zvládne to?
Niektoré otázky ostali nevypovedané. A tak je to správne. Odpovede na ne si môže nájsť každý sám.
„Život treba žiť,“ zakončí a pevne mi pozrie do očí.“
„V mojich rokoch mi už všade hovoria pani, v lepšom prípade mladá pani. Mužom na titul „pán“ stačí, aby zarástli a začali mutovať. Žena sa musí vydať na milosť nejakému chlapovi, aby bola paňou. A najlepšie do veku, kým je oslovenie slečna ešte synonymom niečoho milého a mladého.“
„Vy ste aspoň sama sebou paňou,“ povedala mi raz jedna unavená úradníčka, ktorú som opravila ako poslednú. Odvtedy už ľudí neopravujem. Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“
Prečítajte si aj článok, prečo sa oplatí prečítať si knihu Tajomstvo opery
O autorke:
Elena Eleková (1978), vlastným menom Katarína Varechová, pochádza zo Sobraniec, v mestečku vzdialenom len 12 km od ukrajinskej hranice. Vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. S manželom a dcérami žije v Michalovciach, kde pracuje ako všeobecná lekárka. Literatúre sa venuje vo voľnom čase. Časopisecky jej vyšli básne a poviedky, debutovala románovou novelou z prostredia psychiatrie Život pri živote, za ktorú získala prémiu Literárnej ceny Mám talent 2011. V roku 2014 jej vyšla druhá kniha Morituri. Jej tretia kniha je určená pre deti, Môj brat nemá brata – 3.cena v lit. súťaži pri príležitosti 25.výročia vydavateľstva Q111.
Zdroj foto: archív K. M.