Vyhorenie. Myslíme si, že nám to nehrozí? Cítime sa natoľko silné, nezlomné, sebaisté. Máme pocit, že máme všetko pod kontrolou, že vieme si ustrážiť zdravú mieru. Možno dokonca vyhorenie pokladáme za slabosť. Ako môže niekto vyhorieť? To ten človek nevie niečo zniesť? Aj takéto myšlienky môžu niekomu behať hlavou.
Áno, človek si myslí, že veď som v pohode. Možno ide veľakrát na doraz, siaha na dno svojich síl. Každé ráno nájde silu postaviť sa, ísť do práce, venovať sa podnikaniu, deťom, rodine, kamarátom. Až raz. Až raz príde moment, kedy sa nepostaví. Keď ho zlomí triaška, zachváti úzkosť, panika. Samozrejme, nie je to koniec sveta. Ale istého spôsobu života áno. A presne o tomto je kniha Nevyhorení, ktorej autorkami sú Lucia Okša a Zuzana Matuščáková.
Blikajúce kontrolky
Ja sama som si vyhorením neprešla. Ale pri čítaní knihy mi viackrát blikali kontrolky. Veď skoro takto som sa už cítila. Do kelu, na toto si musím dať pozor. Nie, určite nie je dobré sa prepínať a chcieť stihnúť všetko, vždy, všetkým vyhovieť.
„Myslela som si, že schopnosť obetovať tak veľa je moja obrovská výhoda. Moja najlepšia vlastnosť. Bojovnosť. Tvrdohlavosť. Vytrvalosť. Bola som na to hrdá.”
Neškodiť sama sebe
K tejto vete som sa opakovane vracala. Pretože viem o sebe, že rada pomáham, možno až príliš. Neviem povedať nie, zdá sa mi, že je toľko dobrých projektov a dobrých vecí, kde by som sa mala zapojiť, aj keď aspoň pasívne. Vnímam okolo seba kamarátov, ktorí potrebujú vypočutie, čas. Čas, ktorý je tak vzácny, že si ho málokto vie ustrážiť. Veď ešte toto dám, som silná žena, to musí ísť. Porovnám sa s x ľuďmi naokolo, ktorí robia neporovnateľne viac a stíhajú toho veľa a nadobúdam pocit, že som slabá, neschopná, že vlastne nerobím nič. Tento moment ma zastavil. Ja samu seba najlepšie poznám. Viem svoje hranice, svoje silné a slabé stránky. Silné stránky, ktoré chcú pomáhať, srdce, ktoré by bolo najradšej vo všetkých altruistických projektoch, pomáhalo im, písalo o nich. Zároveň v práci, kde sa človek snaží chrliť nové nápady, podnety, inšpirácie. A nikto sa ich nechytá, lebo nikomu sa nechce. Človeku to nedá, spraví si to sám. A ani nevie ako, ocitne sa v pasci. Nie, nie je zlé, byť aktívny, akčný, chcieť pomáhať, nemyslieť len na seba, nevenovať sa len sebe. Dôležité je však vedieť spomaliť, zastať, vypnúť. Vedome. Aby nás nevyplo potom vtedy, keď to budeme najmenej očakávať.
Prečítajte si aj: Syndróm vyhorenia v práci – 21 šikovných spôsobov ako sa mu vyhnúť
Vyhorené mamy
Mnohé z nás sú mamy. Vyhorieť môže aj mama na materskej či rodičovskej dovolenke. A nie, neznamená to, že je slabá, labilná, neschopná zvládnuť ani len jedno dieťa. Nevidíme do duše, do srdca danej ženy. Ako sa zo všetkých síl snaží byť tou najlepšou matkou pre svoje dieťa, ako celé noci nespáva. Nekráčame v jej šľapajách, neodsudzujme.
„Musela som bojovať s vnútorným hlasom, pozostatkom tej výkonnostnej mašiny, ktorá mi našepkávala: Keby si bola silnejšia, zvládla by si to!”
21 skutočných príbehov
Kniha Nevyhorení nie je súborom “smutných” príbehov ľudí, ktorí nezvládli ustáť tlak v práci. Je krátkozraké pozerať sa na to takýmito očami. Kniha prináša 21 skutočných príbehov reálnych ľudí z rôznych profesií, rôzneho veku. Ľudí, ktorí hoci siahli na svoje dno, našli silu vstať a pohnúť sa ďalej. A nielen to, dokázali sa podeliť o svoju skúsenosť s ostatnými. Aby sme sa nemuseli učiť na vlastných chybách, ale vedeli sa poučiť.
Prečo nevyhorení?
Symbolický názov. „ Pretože našli v sebe novú iskru vo svojom živote, znova sa rozhoreli vášňou k tomu, čo ich baví, nech je to čokoľvek. A navyše mali odvahu o tom porozprávať,” uvádza v knihe. Lucia Okša, spoluautorka knihy, ktorá si sama prešla vyhorením, píše: „Títo ľudia sa dokázali poskladať späť a posilnení o túto skúsenosť dnes žijú často lepšie, šťastnejšie, a dokonca úspešnejšie životy než predtým. Jediným rozdielom je, že sa naučili definovať úspech inak. Nie je pre nich len synonymom pracovného víťazstva, ale skôr pocitu osobného šťastia a naplnenia, ktorý sa snažia dosahovať prostredníctvom toho, čo ich teší. Či je to už vedenie vlastnej firmy, maľovanie kaligrafie, prechádzky v lese, alebo pečenie koláčov.”
Vyhorenie sa týka nás všetkých
„Syndróm vyhorenia je stále spájaný s akýmsi pocitom zlyhania. Ľudia nie sú schopní len tak pustiť to, čo im ubližuje, často sa toho držia zubami-nechtami. Nie sú ochotní predať firmu, alebo odísť zo zamestnania, ktoré im nevyhovuje. Pretože by to pre nich znamenalo, že zlyhali.” (Matúš Bakyta, psychológ)
„Po takejto skúsenosti musíte začínať od nuly. Vyhorene vás postaví pred otázku: Čo vlastne chcem v živote ďalej robiť?” (Karol Kučera, bývalý profesionálny tenista)
„Prestala som mať chuť do práce, v spievaní som už viac nevidela zmysel a uvažovala som aj o ukončení kariéry. Zlepšilo sa to, keď som sa začala venovať veciam, ktoré neboli motivované len prácou, úspechom alebo napredovaním.” (Celeste Buckingham, speváčka)
„Syndróm vyhorenia ma naučil, že na to, aby som vedela uspokojiť potreby druhých, musím najprv uspokojiť tie svoje.” (Gabriela Kmeťová, zdravotná sestra)
„Myslel som si, že dokážem pomôcť každému a všetky úlohy zvládnem sám. Mal som mať viac pokory a pýtať si radu či pomoc aj od iných.” (Martin Harčár, katolícky kňaz)
„Akokoľvek silní sa teraz cítite, raz príde moment, keď sa budete cítiť slabí a hlúpi, že ste svojmu telu nedali toľko pozornosti, ako svojim snom a ambíciám.” (Vladimíra Marcinková, poradkyňa exprezidenta Andreja Kisku)
Čo dodať na záver?
Knihu Nevyhorení určite odporúčam. Možno sa to v tomto momente netýka priamo nás. Ale budeme vedieť lepšie pochopiť ľudí okolo nás. Budeme všímavejší na prejavy, vnímavejší na situácie. Záver knihy obsahuje výborný a rozsiahly rozhovor so psychológom Matúšom Bakytom, ktorý pomáha klientom so syndrómom vyhorenia a dobre mu rozumie, pretože ho zažil aj on sám.
Po prečítaní knihy budete určite obohatení nielen o teoretické poznatky o vyhorení, ale aj o životné príbehy a skúsenosti ľudí, ktorí si ním sami prešli.
Zmena v kariére im zachránila život: Ľudia, ktorí majú po vyhorení lepší život
