Na portáli Quora nájdete množstvo skutočných príbehov. Tento nás v redakcii chytil za srdce:
Moji rodičia boli manželmi 55 rokov. Raz ráno išla mama dolu pripraviť otcovi raňajky, dostala infarkt a spadla. Môj otec ju zdvihol, ako len mohol, a takmer ju vtiahol do nákladného auta. V plnej rýchlosti, bez rešpektovania semaforov, ju odviezol do nemocnice.
Keď prišiel, žiaľ, už medzi nami nebola.
Počas pohrebu môj otec nehovoril, jeho pohľad sa stratil. Takmer neplakal.
V tú noc sa k nemu pridali aj ostatné jeho deti. V atmosfére bolesti a nostalgie sme si zaspomínali na krásne anekdoty a požiadal môjho brata, teológa, aby mu povedal, kde bude v tej chvíli mama. Môj brat začal rozprávať o živote po smrti a hádať, ako a kde bude.
Otec pozorne počúval. Zrazu nás požiadal, aby sme ho vzali na cintorín.
Ocko!“ odpovedali sme, „je 11 hodín večer, teraz nemôžeme ísť na cintorín!“
Zvýšil hlas a so zasneným pohľadom povedal:
„Nehádajte sa so mnou, prosím, nehádajte sa s mužom, ktorý práve stratil svoju 55-ročnú manželku.“
Chvíľu bolo pietne ticho, už sme sa nehádali. Išli sme na cintorín, požiadali sme nočného strážcu o povolenie. S baterkou sme sa dostali k hrobke. Môj otec ju pohladil, modlil sa a povedal nám, ktorí sme ho sledovali:
„Bolo to 55 rokov… viete? Nikto nemôže hovoriť o skutočnej láske, ak netuší, aké to je zdieľať život so ženou.“
Zastal a utrel si tvár. „Ona a ja sme držali spolu v každej kríze. Zmenil som prácu…“ pokračoval. „Zbalili sme sa, keď sme predali dom a odsťahovali sa z mesta. Zdieľali sme radosť z toho, že naše deti končia kariéru, bok po boku sme smútili za odchodom blízkych, spoločne sme sa modlili v čakárňach niektorých nemocníc. Vzájomne sme sa podporovali v bolesti, každé Vianoce sme sa objímali a odpúšťali si chyby…
Deti, teraz je to všetko preč a ja som šťastný. Viete prečo?
Pretože odišla predo mnou. Nemusela prežívať agóniu a bolesť z toho, že ma pochovala, že po mojom odchode zostala sama. Ja budem ten, kto si tým prejde a ďakujem za to Bohu. Milujem ju tak veľmi, že by som nebol rád, keby trpela…“
Keď otec dorozprával, po tvári nám s bratmi stekali slzy. Objali sme ho a on nás utešil: „To je v poriadku, môžeme ísť domov, bol to dobrý deň.“
V tú noc som pochopil, čo je skutočná láska. Od romantiky to má ďaleko, nemá to nič spoločného s erotikou, ani so sexom, skôr sa to spája s prácou, dopĺňaním, starostlivosťou a predovšetkým pravou láskou, ktorú si dvaja skutočne oddaní ľudia vyznávajú.
Zdroj: quora.com