Slávne ženy – návrhárka Coco Chanel oslobodila ženskú siluetu, ale jej minulosť vás prekvapí

0
Slávne ženy – návrhárka Coco Chanel oslobodila ženskú siluetu, ale jej minulosť vás prekvapí

Keď sa povie Chanel, každému sa vybaví slávny parfum, klasický kostým, malé čierne kokteilové šaty a mesto Paríž. Coco Chanel prešla dlhou cestou, kým sa stala obdivovanou a slávnou, v mnohom jej pomohli známosti s vplyvnými mužmi, ale až nesporný talent, obchodný duch a usilovnosť ju doviedli na výslnie módneho sveta.

Neradostné detstvo a sirotinec

Gabrielle Bonheur Chanel sa narodila v roku 1883 v Saumure, Maine-et-Loire, vo Francúzsku. Jej otec Albert Chanel bol putovný pouličný predajca, ktorý predával pracovné odevy a spodnú bielizeň. Pár mal päť detí, ktoré prežili – dvoch chlapcov a tri dievčatá. Keď mala Gabrielle 12, jej matka zomrela na tuberkulózu vo veku 32 rokov.

Jej otec poslal svojich dvoch synov, aby pracovali ako robotníci v poľnohospodárstve a svoje tri dcéry poslal do sirotinca. Bol to tvrdý, skromný život, vyžadujúci prísnu disciplínu. Tam sa však mladá Coco naučila šiť. Vo veku osemnástich rokov musela už zo sirotinca odísť a išla žiť do penziónu pre katolícke dievčatá v meste Moulins.

Neskôr Coco opisovala príbeh jej detstva trochu inak, tvrdila, že keď jej matka zomrela, jej otec sa plavil do Ameriky hľadať svoje šťastie, a ona ostala s dvoma tetami.

Prvá práca a búrlivý osobný život

Gabrielle si našla zamestnanie ako krajčírka. Keď nešila, spievala v kabarete v La Rotonde, ktorý navštevovali dôstojníci jazdectva. V tejto dobe Gabrielle získala meno „Coco“. Niektorí vravia, že prezývka „Coco“ pochádza z piesne „Qui qu’a vu Coco“, ktorú často spievala, alebo to bola narážka na francúzske slovo pre vydržiavanú ženu, cocotte.

V roku 1906 Coco pracovala v kúpeľnom meste Vichy, kde dúfala, že sa presadí ako speváčka. Chanel bola mladá a zaujímavá, a tak jej dovolili spievať, ale jej hlas nebol až taký dobrý, aby si našla stálu prácu. Nakoniec vzala prácu v Grande Grille, kde predávala poháre údajne liečivej minerálnej vody, pre ktorú bolo Vichy známe. Keď skončila sezóna Vichy, Chanel sa vrátil do Moulins a do La Rotonde. Vtedy si uvedomila, že spevácka dráha je pasé.

wikipedia.org

V Moulins sa stretla s mladým francúzskym ex-jazdcom a textilným dedičom Étienne Balsanom. Vo veku dvadsaťtri rokov sa stala jeho milenkou. Ďalšie tri roky s ním žila na zámku Royallieu. Balsanovo bohatstvo jej umožnilo, aby sa dostala do spoločnosti a osvojila si správanie vyššej vrstvy. Coco sa dobre zabávala na početných párty a Balsan jej kupoval diamanty, šaty a perly. Čoskoro sa však začala nudiť a cítila sa tam uväznená.

Výnimočné priateľstvo s Arthurom Capelom

V roku 1908 sa Coco zaplietla s druhým osudovým mužom, ktorý bol jedným z Balsanových priateľov, kapitánom Arthurom ‚Boy‘ Capelom. Neskôr jej Capel, bohatý člen anglickej vyššej triedy, zabezpečil byt v Paríži a financoval jej prvé obchody. Hovorí sa, že kapelský štýl ovplyvnil koncepciu vzhľadu parfému Chanel. Dizajn fľaše pre Chanel no. 5 bol pravdepodobne inšpirovaný obdĺžnikovými tvarmi a skosenými čiarami fliaš z toaletných potrieb, ktoré Capel nosil vo svojom koženom kufríku na cestovanie.

Pár trávil spoločné chvíle v módnych strediskách, akým bolo mesto Deauville, ale napriek tomu, že Coco dúfala, že sa spoločne usadia, Capel jej nikdy nebol verný. Ich vzťah trval deväť rokov. Dokonca potom, čo sa Capel v roku 1918 oženil s anglickou aristokratkou, sa s Coco úplne nerozišiel. Zomrel pri autonehode 21. decembra 1919. Dvadsaťpäť rokov po nehode sa Coco zverila svojmu priateľovi Paulovi Morandovi: „Jeho smrť bola pre mňa hroznou ranou. Po strate Capela som stratila všetko.“

Začiatok podnikania a prvé úspechy v tvorbe

Coco začala navrhovať klobúky, zatiaľ, čo ešte žila s Balsanom. V roku 1910 otvorila v Paríži butik s názvom Chanel Modes. Jej kariéru rozbehla divadelná herečka Gabrielle Dorziat, ktorá nosila jej klobúky v hre Bel Ami. Dorziat propagovala chanelovské klobúky aj na fotografiách publikovaných v časopise Les Modes.

V roku 1913, Coco otvorila butik v Deauville, financovaný Arthurom „Boy“ Capelom, kde predstavila luxusné ležérne oblečenie vhodné pre voľný čas a šport. Kolekcia bola vyrobená z materiálov, ktoré bolo v tej dobe primárne používané pre pánske spodné prádlo. Vzhľad „chudobného dievčaťa“ so šatami z džerseju pritiahol pozornosť vplyvných bohatých žien, ktoré hľadali úľavu od prevládajúcich korzetov.

Arthur Boy Capel

Aj lokalita obchodu bola skvelá, butik sa nachádzal v centre mesta na módnej ulici. Coco tam predávala klobúky, bundy, svetre a marinière, námornícku blúzku. Coco pomáhala jej sestra Antoinette a sesternica Adrienne. Obe sa obliekali do jej kreácií a denne sa obe prechádzali mestom a na jeho promenáde, aby propagovali výtvory Chanel.

Chanel, odhodlaná znovu zopakovať úspech, ktorý sa jej podaril v meste Deauville, otvorila podnik v Biarritz. Obchod nebol inštalovaný ako klasický obchod s výkladom, ale vo vile oproti kasínu. Po jednom roku prevádzky sa obchod ukázal ako lukratívny, že v roku 1916 bola Coco schopná vrátiť Capelovu celú investíciu. V Biarritz sa Coco stretla s veľkovojvodom Dmitrijom Pavlovichom z Ruska. Vznikol medzi nimi vzťah, ktorý trval niekoľko rokov.

Prečítajte si aj fascinujúci príbeh špiónky a tanečnice Mata Hari

V roku 1918 Coco kúpila budovu na 31 rue Cambon, v jednej z najmódnejších parížskych štvrtí. V roku 1921 otvorila legendárny módny dom, ktorý ponúkal oblečenie, klobúky a doplnky, neskôr rozšírila sortiment o ponuku šperkov a vôní. V roku 1927 už Coco vlastnila na tejto lukratívnej ulici päť nehnuteľností.

Kontakty s vojvodom i princom

Coco mala v tej dobe priateľku Veru Lombardi, ktorá jej pomohla dostať sa do kruhov britskej aristokracie. Bola to elitná skupina takých osobností, akým bol politik Winston Churchill, aristokrati, ako napríklad vojvoda z Westminsteru, alebo Edward, princ z Walesu. Vo veku 40 rokov bola Coco v Monte Carle predstavená nesmierne bohatému vojvodovi z Westminsteru, Hughovi Richardovi Arthurovi Grosvenorovi. Vojvoda hýčkal Chanel šperkami, drahým umením a domom v prestížnej londýnskej štvrti Mayfair. Jeho vzťah s Coco trval desať rokov.

Hovorí sa, že mala pomer aj s princom z Walesu, Edwardom VIII. Princ bol údajne Coco tak očarený, že jej dvoril aj na priek jej vzťahu s vojvodom. Vraj navštívil Coco v jej byte a požiadal ju, aby mu hovorila „David“, čo bolo privilégium vyhradené len pre jeho najbližších priateľov a rodinu. Edward bol známy pre svoj vzťah s rozvedenou Wallis Simpsonovou, pre ktorú sa vzdal trónu.

V roku 1927 dal vojvoda z Westminsteru Coco pozemok, ktorý kúpil na Francúzskej riviére. Chanel tu postavila vilu, ktorú nazvala La Pausa, najala architekta Roberta Streitza, aby vytvoril schodisko a patio inšpirované Aubazinom, sirotincom, v ktorom Coco strávila svoju mladosť. Keď sa jej pýtali, prečo si vojvodu nevezme, odpovedala: „Vojvodkýň z Westminsteru môže byť mnoho, ale Chanel je iba jedna.“ V skutočnosti, vojvoda bol niekoľkokrát ženatý.

Návrh oblečenia od Coco, wikipedia.org

Neúspešná práca pre americký film

Známy hollywoodsky producent, Samuel Goldwyn, ponúkol Chanel, že by ju za sumu miliónov dolárov dvakrát do roka pozval do Hollywoodu, aby navrhla kostýmy pre hviezdy filmového štúdia MGM. Chanel ponuku prijala. Jej prvú cestu do Hollywoodu sprevádzala jej priateľka Misia Sert, ktorá mala vďaka svojmu hudobnému talentu kontakty s umeleckými kruhmi, čo Coco veľmi imponovalo. S Misiou ju spájala aj neresť – užívanie drog. Coco si vraj denne vpichovala morfium, a tento zvyk udržiavala až do konca svojho života.

Chanel navrhla oblečenie, ktoré nosila napríklad herečka Gloria Swanson. Greta Garbo a Marlene Dietrich sa stali jej súkromnými klientkami. Jej skúsenosti s americkou filmovou tvorbou však zanechali Chanel odpor k hollywoodskemu filmovému biznisu a nechuť k filmovej kultúre, ktorú nazvala „infantilnou“. A tak sa jej estetické cítenie nepremietlo do amerického filmu. Po návrate do Paríža spolupracovala ešte na niekoľkých francúzskych filmoch.

Citáty a inšpirácia

Chanel bola milenkou niektorých z najvplyvnejších mužov svojej doby, ale nikdy sa nevydala a nikdy nemala deti. Mala vážnejšie vzťahy s básnikom Pierrom Reverdym a ilustrátorom a dizajnérom Pavlom Iribom. Po tom, čo jej romanca s Reverdyom skončila v roku 1926, si udržali priateľstvo, ktoré trvalo asi štyridsať rokov. Vraj jej citáty o láske a živote neboli len jej dielom, ale odrážali tvorbu tohto básnika. Jej city k Iribovi trvali až do jeho náhlej smrti v roku 1935.

Rivalita s Elsou Schiaparelli a kritika divadelných kostýmov

Chanel couture bol lukratívny obchodný podnik, do roku 1935 zamestnával až 4000 ľudí. Ako pokračovali 30. roky 20. storočia, jeho miesto na tróne haute couture bolo ohrozené. Chlapčenský vzhľad a krátke sukne z dvadsiatych rokov minulého storočia zmizli. Návrhy Chanel pre filmové hviezdy v Hollywoode neboli úspešné a nezlepšili jej reputáciu podľa očakávania. Hviezda Coco bola zatienená jej rivalkou, návrhárkou Elsou Schiaparelli. Inovatívny dizajn spoločnosti Schiaparelli, plný hravých odkazov na surrealizmus, získal pozitívny kritický ohlas a vyvolal vo svete módy nadšenie.

S pocitom, že stráca svoj avantgardný smer, Coco začala spolupracovať s Jeanom Cocteauom na jeho divadelnom diele Oedipe Rex. Kostýmy, ktoré navrhla, boli zosmiešnené a zhodnotené kriticky: „Herci zabalení v obväzoch vyzerali ako ambulantné múmie alebo obete nejakej strašnej nehody.“ Coco tiež spolupracovala na vytvorení kostýmov Baccanale, baletu Russes de Monte Carlo. Návrhy zhotovil Salvador Dalí. Kvôli vyhláseniu vojny Veľkou Britániou v septembri 1939 bol ruský balet nútený opustiť Londýn.

Slávna Rue de Cambon
Slávna Rue de Cambon

Prestávka počas vojny

V roku 1939, na začiatku druhej svetovej vojny, Chanel zavrela svoje obchody. Povedala, že nie je čas na módu, a tak 4 000 zamestnankýň prišlo o prácu. Pri zatvorení módneho domu Coco definitívne vyjadrila svoje politické názory. Jej odpor voči Židom, údajne vyostrený jej vzťahmi so spoločenskými elitami, upevnil jej názory. S mnohými z jej okruhu sa podelila o presvedčenie, že Židia boli hrozbou pre Európu kvôli boľševickej vláde v Sovietskom zväze.

Počas nemeckej okupácie sídlila Chanel v hoteli Ritz. Bolo to pozoruhodné, pretože tento hotel bol zároveň preferovaným miestom pobytu vyššieho nemeckého vojenského štábu. Jej vzťah s barónom Hansom Güntherom von Dincklageom, nemeckým diplomatom v Paríži, ktorý bol operátorom vo vojenskej spravodajskej službe, jej spríjemnilo bývanie v Ritzi.

Spolupráca s nemeckými tajnými službami

Archívne dokumenty ukazujú, že francúzska polícia mala o Coco dokument, v ktorom bola opísaná ako „Couturier a perfumer“. Chanel sa vraj zaviazala k nemeckej spolupráci už v roku 1941 a pracovala pre generála Waltera Schellenberga, šéfa Nemeckej spravodajskej agentúry. Na konci vojny bol Schellenberg odsúdený Norimberským vojenským tribunálom na šesť rokov väzenia za vojnové zločiny. Bol prepustený v roku 1951 kvôli nevyliečiteľnému ochoreniu pečene a odišiel do útočiska v Taliansku. Chanel zaplatila za Schellenbergovu zdravotnú starostlivosť a životné náklady (vraj za mlčanlivosť), finančne podporila jeho manželku a rodinu a zaplatila za jeho pohreb po jeho smrti.

Zatiaľ, čo mnohé ženy vo Francúzsku boli potrestané za „horizontálnu spoluprácu“ s nemeckými dôstojníkmi, Chanel nečelila žiadnemu obvineniu. V septembri 1944 bola však vypočúvaná Výborom pre slobodné francúzske očistenie (Epuration). Výbor nemal žiadne dôkazy o jej spolupráci a bol povinný ju prepustiť.

Podľa jej netere Gabrielle Palasse Labrunie, keď sa Coco vrátila domov, povedala: „Churchill ma oslobodil„. Rozsah Churchillovej intervencie pre Chanel po vojne sa stal predmetom klebiet a špekulácií. Niektorí historici tvrdili, že ľudia sa obávali, že ak by bola Coco nútená svedčiť o svojich aktivitách na súde, odkryla by nacistické sympatie a aktivity niektorých špičkových britských predstaviteľov, členov spoločenskej elity a kráľovskej rodiny.

Chanel a Churchill, wikipedia.org

Povojnové roky a exil vo Švajčiarsku

V roku 1945 sa Chanel presťahovala do Švajčiarska, údajne aby sa vyhla prípadným obvineniam za jej spoluprácu ako nacistickej špiónky. Žila tam niekoľko rokov. V roku 1953 predala svoju vilu La Pausa na Francúzskej riviére.

Na rozdiel od predvojnovej éry, keď ženy vládli ako hlavné návrhárky, dosiahol úspech Christian Dior svojím „Novým pohľadom“ a uznanie získali pánsky dizajnéri: Dior, Cristóbal Balenciaga, Robert Piguet a Jacques Fath. Chanel bola presvedčená, že ženy by sa nakoniec vzbúria proti estetike, ktorú uprednostňujú mužskí návrhári. Nazývala to „nelogickým“ dizajnom: stiahnutý pás korzetom, polstrované podprsenky, ťažké sukne a tuhé bundy.

Ako 71-ročná nabrala druhý dych. Chcela dokázať svetu, že stále má čo vo svete módy povedať, A vytvorila klasický chanelovský tvídový kostým, ktorý preslávila aj Jackie Kennedy. Obliekala napríklad aj slávne herečky Romy Schneider a Jeanne Moreau.

Posledné roky

Chanel sa vraj vo vyššom veku stala tyranskou a osamelou. V posledných rokoch ju sprevádzali Jacques Chazot a jej dôverníčka Lilou Marquand. V roku 1971mala Coco 87 rokov, bola unavená a chorá. Zomrela v nedeľu 10. januára 1971 v hoteli Ritz, kde bývala viac ako 30 rokov.

Jej pohreb sa konal na Église de la Madeleine; jej modely obsadili prvé miesta počas obradu a rakva bola pokrytá bielymi kvetmi – kaméliami, gardéniami, orchideami, azalkami a niekoľkými červenými ružami. Jej hrob sa nachádza na cintoríne Bois-de-Vaux v Lausanne vo Švajčiarsku.  Väčšinu jej majetku zdedil synovec André Palasse, ktorý žil vo Švajčiarsku, a jeho dve dcéry, ktoré žili v Paríži.

Foto na titulke: .wikipedia.org

žiadne príspevky na zobrazenie