Poviedka: Cudzí muž

0
Poviedka: Cudzí muž

Je ťažké , čo len myslieť na rýchlejší pohyb. Srdce bubnuje, akoby po troch vodkách dobehlo z výčapu na druhej strane ulice. V pľúcach cítim podivnú zmes nejakého krčmového nervového plynu. Fuj! S námahou pozerám privretým okom cez špinavé okná. Pomoc!

Tuším jeden z tých prvých teplých dní, kedy snáď aj kiahne majú svoje čaro. Slnko páli tak akurát, všetko je svieže, ako reklama na pracie prášky. Ešte aj tá hnusná internátna izba je podozrivo útulná. Semester pomaly končí, skúšky klopú na dvere. A tak sme včera, tá lepšia partia z ročníka, išli do krčmy trochu pozalievať vedomosti. Pre istotu. Nech rastú.

Bolo fajn, až na tie nekonečné hádky medzi zelenými a modrými spolužiakmi. V preklade záchrancovia zeme a jej ničitelia. Našťastie po piatich pivách, ideové rozdiely už neboli také dramatické. Nakoniec som, ako vždy, sama kopala ženskú ligu. Ostatné kočky zmizli za frajermi, alebo nafučané pre neznáme vesmírne príčiny, odkráčali po prvom pohári.

No a ja potom celý večer počúvam, aká som super baba. Otrávene vzdychnem. Výsledok toho chválospevu je veľmi smutný. Posteľ mám iba pre seba a ani tú hnusnú vodu mi nemá kto podať. Skvelé ženy do nepohody, totiž nemajú nárok. Na sladké obletovanie a pozornosti. Na večere, kvety, rodinné sviečkové a malé trblietavé škatuľky…

Tomáš – ženatý kamarát

Len Tomáš, tri roky ženatý s dvoma malými deťmi, by rád vymenil svoju pokazenú vílu za mňa, priateľku z mokrej štvrte. Žiaľbohu, manželská kaša tak rýchlo nevychladne a zjesť ju treba. Ťažko je snívať, čo všetko by mohlo byť, keď mu vo vreckách hrkocú autíčka pre syna. A pritom je tak blízko, blízučko mojej dušičky. Ako ešte nikto nikdy. Cítime, vidíme, vnímame rovnaký signál tohto pomýleného sveta. Mali by sme spolu nádherný život. Naozaj.

A on si narazí v osemnástich vyfintenú kravu od susedov! Teraz má o dvadsať kíl viac, nosí iba tepláky a jej otec pre ňu stavia murovanú pevnosť s troma poschodiami. Čistá hrôza!
Občas sa nám spolu podarí, aspoň chvíľu žiť mimo hnusnej reality. Šúchame nohami po dlhých školských chodbách a v hlavách nám klíčia absurdné príbehy, kde sme my dvaja dokonalé postavy. Milujem naše spoločné bláznivé snívanie bez konca a bez začiatku.

Smutne spravím otočku do postieľky. Zabalená v zatuchnutej perine zbieram posledné sily. Za necelú hodinu musím stihnúť zápočet.

Večer po nudnom dni v škole

Je tichý večer a ja som konečne, ako tak preplávala úmorným dňom. Chystám nejaké veci do školy a preberám hromadu zbytočných papierov. Pod ruky sa mi zapletie ten malý zelený zošitok. Index. Listujem pokrčenými stránkami. Skúška po skúške, známka po známke.

Pred očami sa mi mihajú ľudia, situácie, veselé chvíľky a ešte veselšie katastrofy. Profesori, ktorých sme milovali a mnoho debilov, ktorých sme neznášali. Smutne vzdychnem. Čaká ma ďalšia rozlúčka. Tváre, ktoré už nikdy neuvidím. Hlasy, ktoré už nikdy nebudem počuť.

V hlave mi pípne poplašený signál. Veď aj môj Tomáš zostane niekde ďaleko, stratený v čase. Nebude spoločné polnočné pivko, krásne prechádzky a bláznivé snívanie v priamom prenose. Už teraz nám občas zamrzne úsmev. Opatrne našľapujeme, so zbytočnou nádejou, že zastavíme čas. Ako dve bezmocné divé zvieratá čo vetria cudzí pach, ktorý znamená koniec.

Nie, nebudem žiadna sentimentálna koza! Dokončím diplomovku, urobím štátnice, vybozkávam všetkých spotených strýkov na promócii a zmiznem. Mám v pláne opustiť túto malú krajinu malých ľudí.

Prejde necelý mesiac a nás čaká ročníková rozlúčková party. Účasť povinná. Vôbec nemám náladu, ale aj tak idem. Treba začať trénovať dospelý život, kde chcem zmutuje na musím.

Rezignovane kráčam známymi ulicami. Pokúšam sa nájsť v pamäti zabudnuté obrazy. Čo, kde, s kým. Veď som tu žila dlhých päť rokov! Ale v hlave mi beží len obyčajný čiernobiely film. Nič, čo by stálo za reč. A pritom, aké by bolo super zažiť aspoň chvíľu čas výnimočný! Mať krásnu spomienku, ktorá zohreje srdiečko, keď prídu hnusné dni. Niečo v zlatom ráme s nadpisom: A predsa som ŽILA!

Rozlúčka so spolužiakmi

V našej obľúbenej krčme máme tento krát pripravený salónik. Trochu váhavo sedíme okolo okrúhleho vyzdobeného stola.

No priateľ alkohol nesklame. Stačí pár vypitých fliaš a veselo bľaboceme o svojich plánoch. Víno má optimistickú povahu, všetko bolo fajn a všetko čo príde bude super ! Tomáš má samozrejme sólo. Jeho nekonečná zásoba vtipov a veselých príhod boduje. Také tie domáce povesti. Popletené oslavy, poľovačky, futbal…

Ja stále nemám tú správnu slinu. On hneď zaregistruje môj prázdny pohár, ochotne nalieva a hladí ma studenými rukami.
„Slimáčik , čo keď…!“
Urobí dlhú pomlčku a pokračuje:
„Už nikdy, ale naozaj, že nikdy, neuvidím tvoje krásne oči?“
Pozerá a čaká čo zo mňa vypadne .
„No a čo! Veď králiky budú ďalej kotkodákať.“

Odpovedám jeho obľúbenou vetou. Mlčí a starostlivo preberá oriešky v miske. Nechce, aby som videla jeho smutné oči. A dobre robí. Nechýba veľa a začnem smokliť. Prečo, do riti, nemôže zostať v mojom živote?!

Stále dookola počúvam, že stačí príjemný nákup a trápenie zmizne. Vraj to vždy zaberie. Neverím. Čo z toho, že hromadíme veci, keď túžime po ľuďoch. Nebolo by nádherné mať plnú skriňu kamarátov? Takých tých, priam zázračne blízkych, čo len náhodne prídu do života, chvíľu pobudnú a zmiznú.

A človek je znovu sám.

Tomáša by som najradšej, ako vodník, strčila do hrnčeka na dušičky. Keď bude zle, vytiahnem ho namiesto horkej čokolády. Nervózne preberá prstami a ja viem, že znovu rozmýšľame úplne rovnako. Aj on by ma chcel mať niekde schovanú v lekárničke namiesto acylpyrínu. Prvá pomoc na migrénu hnusných dní. Pozerám na vysmiate tváre okolo. Prečo práve ja pestujem tie hlúposti v hlave?

Radšej idem na vzduch, dať cigaretku a pre dýchať zbytočné sny.

Milovanie

A naozaj, príjemná mentolová vôňa a blikajúce svetielka pomohli. Pokojne vyfúknem dym a svet je zas trochu láskavejšie miesto.

„Chcem sa s tebou na rozlúčku milovať,“ počujem za chrbtom známy hlas. Hovorí vážne a samozrejme. Niečo na ten neuveriteľný spôsob.

Telom mi prebehne nečakaná triaška. Bez slova prikývnem. Viem, že to jednoducho musíme urobiť. Aby sme zostali jeden pre druhého. Hlboko, hlboko a NAVŽDY. Ticho kráčame nočnými ulicami. Naše kroky vyťukávajú nečakaný oznam. Zrazu sme MY. Ten zázračný pocit…
Vchádzame do domu. Na konci dlhej chodby vytiahne kľúč. Jeho izba je zastrčená úplne v rohu. Tak trochu, neviditeľná.

Keď zažne žiarivku, všetko dostane modrý nádych. Farbu opustených čakární na staniciach.
„Prosím, zhasni.“
Zakňučím v tom hnusnom svetle.
„Jasné, jasné, moment.“

Rýchlo mrmle a rozostiela posteľ. Presne, ako moja babka. Rožtek na rožtek. Vystrieť a zložiť do štvorca. Potom hľadá ten akurátny vešiak na nohavice. Napráva puky, oprašuje smietky. Opatrne vyzlieka ešte stále čistú košeľu. Pomóóc! Tak veľmi chcem, aby povedal niečo šialené a veselé. Aby som vedela, že je to ON môj Tomáš, nie divný klon v jeho podobe!

Ale on, chodí ďalej po izbe, vážne a dôstojne. Rovnaká tvár, cudzia duša. S úžasom pozerám na starostlivo uložené trenírky a tielko. V živote som nevidela nič tak šialene biele. Zbadá môj pohľad a pyšne začne vysvetľovať:

„Nikto v celej dedine nevie tak prať, ako moja žena, vieš, ona mieša do prášku aj sódu a soľ.“
V duchu kričím: Preboha nie! On je schopný začať rozprávať jej tajné recepty na čisté plachty? Pozerám a vidím čo som vidieť nechcela. V izbe stojí CUDZÍ muž CUDZEJ ženy.

Áno, milovali sme sa. Taký horší aerobik preložený dýchacími cvičeniami. Fuj! Utekám rýchlo preč, ako zasiahnutá bojovým plynom. Táto spomienka do žiadneho rámu typu „krásne a večné“ rozhodne patriť nebude!

Epilóg

Roky plynuli a život sám našiel Tomášovi správne miesto. Jeho obraz mi naozaj pomáhal prežiť. Ale napodiv, nie zlé dni. Práve naopak. Fungoval spoľahlivo v nočných baroch, na romantických prechádzkach, pri voňavom poháriku.

Keď krásni chlapi očami hladkali moje telo, pripíjali na zázračné stretnutia a ja som roztrasená počúvala, čo všetko by som mohla… Občas je ťažké odolať, ak celé dni bežíte v kolotoči žienky domácej. No spomienka na Tomáša vždy zabrala. Lepšie, než studená sprcha. Žiadny výlet do oblakov nebol dosť lákavý. Bez zaváhania som ďalej kráčala pevne po zemi, Rozvážne a s prehľadom. Ja som totiž tá, čo VIE, že muži majú svoje divné klony a svoje ženy.

Prečítajte si aj poviedku Vek nie je iba číslo!

Katarína Gregorová

Foto: pixabay.com

žiadne príspevky na zobrazenie