Bianca Benvenuti je advokátka Lekárov bez hraníc v Líbyi. Hovorí o ľuďoch, ktorých stretla počas svojej práce v detenčných centrách v hlavnom meste Tripolis, kde sú tisícky migrantov uväznených v otrasných podmienkach.

Čo je to za človeka, ktorý núti ostatných takto žiť?

Často počujeme, že Líbya nie je bezpečná zem. A stále sa to potvrdzuje. Mám ale pocit, že veľa ľudí stále nechápe, čo to vlastne znamená.

V decembri 2020 v tíme Lekárov bez hraníc zazvonil telefón. Na pohotovosti Fakultnej nemocnici v Tripolise bola žena, ale zdravotníci ju odmietli vyšetriť, pretože nemala pri sebe doklady. Postarali sme sa o jej prevoz na kiniku, s ktorou spolupracujeme. Hneď bola prijatá na jednotku intenzívnej starostlivosti. Bola v zúfalom stave. Nutne potrebovala dialýzu, my sme žiaľ prístroj na dialýzu nemali. Nedokázali sme nájsť spôsob, ako jej zaistiť adekvátnu starostlivosť v nemocnici.

Za niekoľko dní zomrela. Nikdy sme sa nedozvedeli, kto bola, ani odkiaľ pochádzala. Nemali sme ako oznámiť jej rodine, že zomrela.

Väčšina ľudí na úteku v Líbyi nemá žiadne práva. Nemôžu žiť normálny život. Keď sa stanú obeťami zločinu, nemôžu ísť na políciu. Zajali by ich. Ak sa zamestnávateľ rozhodne nezaplatiť im za prácu, nemôžu s tým nič robiť. Keď idú domov večer unavení a frustrovaní z práce, riskujú zatknutie a umiestnenie v detenčnom centre.

Neľudské podmienky

Sedemnásťročný Hasan má pri stretnutí stále sklopený zrak. „Jeme zo zeme. Z tej istej zeme, na ktorej spíme. V tej istej miestnosti, kam chodíme na záchod. Je to nechutné. Aký človek by nútil iného človeka takto žiť?“

Koža na Hasanových rukách bola tak suchá, až sa odlupovala. Pýtala som sa, čo sa s nimi stalo. Dôvodom bola ťažká manuálna práca. Do Líbye prišiel pracovať, aby mohol posielať peniaze rodine. Bohužiaľ, v poslednom roku sa mu príliš často stávalo, že nedostal za svoju prácu zaplatené. Necíti sa bezpečne ani tam, kde sa aktuálne nachádza. Spí vo všetkom, čo má, pretože v noci zvyknú kradnúť zločinci. Pre ľudí ako Hasan, v Líbyi zákony neplatia.

Podobných príbehov Bianca počula nespočetne krát. Zvlášť na okrajoch metropoly Tripolisu, kde sa migranti a utečenci snažia viesť svoj normálny život. Gangy a milícia tieto komunity pravidelne napádajú. Nemajú tam však čo ukradnúť, ale o život človek ľahko príde aj iba kvôli mobilnému telefónu.

Život v strachu

Osman je chlapec s úsmevom od ucha k uchu. Somálsko opustil kvôli vojne. Hľadal bezpečnejšie miesto na život a preto sa rozhodol pre Európu. V tú noc, čo sa chystal nalodiť na jednu z pašeráckych lodiek úplne nevhodných k plavbe po mori, ho prekvapil policajný záťah. Strážnici Osmana prenasledovali a on spadol z prvého poschodia budovy. Od tej chvíle nemôže chodiť.

Teraz žije v zničenej budove v Gargareši západne od Tripolisu, v malom, tmavom pokoji, ktorý pripomína jaskyňu. „Keď prídu zlodeji, všetci utečú. Ja sa môžem schovať pod deku a dúfať, že si ma nevšimnú.“

Hasan a Osman sa rozhodli podstúpiť cestu cez Stredozemné more do Európy, aby tam hľadali bezpečie. Tak ako viac než 15 tisíc ľudí v rokoch 2020 a 2021 ich zastavila libyjská pobrežná stráž a donútila ich vrátiť sa naspäť do krajiny, kde veľa z nich skončilo v detenčných centrách.

Strata všetkej nádeje

Dovnútra hangáru, kde sú títo ľudia držaní, prúdi svetlo len úzkymi stropnými oknami. Väčšina z nich je rozbitá a viac ako čerstvý vzduch prepúšťa skôr chlad a dážď. Ja som sa tam dostala s tímom Lekárov bez hraníc.

Rozdeľovali sme tam vysoko kalorickú arašidovú pastu Plumpy’Nut, ktorú zvykneme podávať podvyživeným deťom. Dávame ju aj dospelým v takýchto zariadeniach, keďže vieme, že nedostávajú dostatok jedla. Naše tímy majú skúsenosti s vážnymi prípadmi podvýživy. Práve vďaka distribúcii potravinových doplnkov sa snažíme vyhnúť ďalším prípadom podvýživy.

Zadržaní čupia v dlhých radoch, s pätami vo vzduchu, zhrbenými chrbtami, ich pohľad smeruje k podlahe. Pred sebou vidím asi 150 ľudí, ale zdá sa mi, že nezaberajú skoro žiaden priestor.

Veľa z tých ľudí, s ktorými som sa rozprávala, už stratilo všetku nádej. Cítia, že uviazli bez možnosti riešenia. Nemôžu sa vrátiť domov, nemôžu zostať v detenčnom centre a nechať so sebou manipulovať týmto spôsobom. Vedia, že v Líbyi už nemôžu zotrvať dlhšie, ale nemôžu ísť ani do Európy. Zakaždým, keď sa o to pokúsili, boli vrátení naspäť.

Raz som stretla skupinu ľudí, ktorá prežila stroskotanie lode. Hovorila som s mužom, ktorý práve prišiel o brata. „Prosím vás, prehovorte stráže, aby mi dovolili zavolať mojej mame,“ naliehal. „Som si istý, že si mama myslí, že som zomrel tiež. Musím jej dať vedieť, že žijem.“

Svedectvá žijú

Behom mesiacov, kedy som pracovala v Líbyi, som stále premýšľala o jednom: Čo ľuďom chýba, aby pochopili, čo sa v tejto zemi skutočne deje? Sú nám naozaj trpiaci ľudia tak veľmi cudzí? Zdá sa nám Líbya tak ďaleko, že si myslíme, že nás nemusí zaujímať?

Už nejaký čas počúvam, že sú ľudia unavení dianím a príbehmi z Líbye. Niektorí dokonca hovoria o „únave zo súcitu“. Túto únavu však nenájdete u Lekárov bez hraníc, už roky chodiacich do týchto centier a do komunít na okraji metropoly Tripolis, aby tam zabezpečili aspoň nejakú starostlivosť. Každý deň sú svedkami utrpenia migrantov a utečencov spôsobené bezprávím, vykorisťovaním, nedostatkom ochrany a obmedzeným prístupom ku základnej zdravotnej starostlivosti.

V jeden veľmi náročný pracovný deň bola moja kolegyňa veľmi dojatá a nemohla zadržať slzy. Hovorí: „Na toto si človek jednoducho nikdy nezvykne.“ A ani by sme si zvyknúť nemali.

Zdroj: https://www.doctorswithoutborders.org/what-we-do/news-stories/story/libya-what-person-would-force-another-live