Zmenila svoj život tak, aby sa dokázala venovať rodine, deťom a robiť prácu, ktorá ju bude napĺňať. Jej škôlka je pre deti druhým domovom, láskyplnou oázou s ohľaduplným prístupom. Veronika Kodymová nám prezradila, ktorú vlastnosť je najdôležitejšie rozvíjať u detí a v čom je jej škôlka iná. 

Aký je váš denný režim?

Denný režim je veľmi rôzny. Raz som s deťmi, inokedy zariaďujem korešpondenciu s rodičmi. Keď nám netečie voda, zháňam opravára, občas som opravárom sama. Čiže vlastne tak, ako v iných škôlkach – máte školníka, riaditeľku, upratovačku, niekoho, kto robí PR, ale tu robím takmer všetko ja. Našťastie mám skvelú rodinu, a k tomu už veľa rokov stály kolektív kolegýň, a títo všetci mi s mnohými vecami pomáhajú. Veľmi sa teším, že máme stabilný kolektív lektoriek, a takú úžasnú rodinu, bez toho si to už neviem predstaviť.

Sídlite v krásnej historickej viac ako štyristo ročnej budove zasadenej v obrovskej záhrade. K tomu obhospodarujete kopec zveri.

Áno, máme psy, kozy, morčatá, králiky, škrečky, žaby, myšky, jašteričky, agamy, trnorepy, užovky, doma máme aj krokodíly (smiech). Ozaj všetko možné.

Kto sa u vás o to všetko stará a kŕmi?

O niektoré zvieratá v škôlke sa starám na 95 % ja, o ďalšie sa stará manžel, deti a tiež moje kolegynky.

Môžete vôbec odísť na dovolenku?

Môžeme, lebo mám okolo seba fajn ľudí, ktorí mi pomáhajú zabezpečiť bezproblémový chod škôlky a jej obyvateľov.

Aký je váš príbeh?

Moja pôvodná profesia je úplne iná. Vyučila som sa ako kuchárka, servírka a moja práca ma veľmi bavila, ale zistila som, že nie všetci majitelia reštaurácií majú akékoľvek gastronomické vzdelanie. Vysvetľovať im stále dokola, čo treba k prevádzkovaniu reštaurácie, nebolo nič pre mňa. Našťastie som dostala ponuku ísť znova do školy, a keďže už na učilište som išla s tým, že chcem mať maturitu, ponuku som prijala. Odmalička ma fascinovali zvieratá a vždy bolo mojím snom pracovať v ZOO, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa mi tento sen splní.

Krátko pred maturitou sa mi stala neuveriteľná vec. Moja kamarátka bola v tom čase sekretárkou riaditeľa, a ten sa jej jedného dňa spýtal, že ako sa volá jej kamoška so zmyslom pre humor? Tú zamestnajme. A tak sa mi vďaka zmyslu pre humor splnil môj detský sen a stala som sa pracovníčkou ZOO.

Potom sa mi narodili deti a vedela som, že vrátiť sa do ZOO by znamenalo byť veľmi málo s mojimi deťmi. Mala som obrovskú potrebu byť čo najviac s nimi. Moja dcéra má zdravotný handicap a kvôli nemu som bola pre akéhokoľvek zamestnávateľa nezamestnateľná. Človek, ktorý ide s dieťaťom každý rok na operáciu a nevie, či bude v nemocnici týždne alebo mesiace, nemá veľkú šancu sa zamestnať. Potom som zisťovala možnosti štátnej podpory, no nepochodila som.

Mohla som brať príspevok od štátu, keby sa moje dieťa nevedelo obliecť, najesť či umyť si zuby. Odpovedala som však úradníkom pravdivo a neuspela som. Príliš veľa som moju dcéru naučila (smiech). A tak som si musela sama zriadiť pracovné miesto, keďže byť nezamestnaná bolo pre mňa morálne neprijateľné.

Aktuálne ste pedagóg, organizátor, pani riaditeľka a zároveň majiteľka detského klubu a zoo škôlky Kodymka.

Áno, aj to sú moje role. Uvažovala som vtedy ďalej, čo by som mohla popri mojej dcérke robiť a dostala som nápad. Prišlo mi ako skvelý krok nadviazať na históriu a prácu Filipa Stanislava Kodyma (manželovho prapradedka, po ktorom sa naša usadlosť menuje), ktorý už v roku 1881 u nás na Kodymke organizoval niečo ako detské tábory.

Deti z Prahy sa tam chodili učiť o prírode, čo je 26 rokov predtým, než s rovnakou myšlienkou prišli skauti. Okrem iného, F.S. Kodym podporoval so svojim kamarátom Vojtom Náprstkom aj vznik materských škôl, takže prepojenie aktivít, ktoré dnes na Kodymke existujú, by ho asi veľmi potešilo.

Na konci materskej dovolenky som si skúsila prácu dobrovoľného asistenta pedagóga v ZŠ. Potom som chvíľu pracovala v súkromnej škôlke. Došlo mi, že práca s deťmi mi dáva zmysel, a že by som sa mohla pustiť týmto smerom. Keďže som pracovala na živnostenský list, po ukončení prevádzky škôlky, kde som pracovala, mi bolo jasné, čo budem robiť…

Ako ste postupovali ďalej?

Faktom bolo, že ma táto práca veľmi bavila a spĺňala všetky atribúty. Mohla som skĺbiť rodinu a prácu. Tak som sa prihlásila do školy a začali sme postupne rozbiehať škôlku a tiež prímestské tábory. Bol to ideálny model – dokázala som zladiť rodinu, deti a prácu. Vymýšľala som všetkým spoločné aktivity. Ak sa nad tým zamyslím – keby sa mi narodilo zdravé dieťa, keby ma tie moje deti tak „nepohltili“, tak by som dnes nerobila to, čo robím. Uvedomila som si ale, že chcem zmeniť svoj život tak, aby som mohla byť s deťmi a zároveň pracovať. 

Dala som si dokopy všetky fakty, prihlásila sa do školy a začala som postupne rozbiehať škôlku.

Kde beriete inšpiráciu? Aké prvky využívate pri učení?

Máme prvky z waldorfského sveta, montessori, z každého niečo. Som človek, ktorý nemá rád extrémy akéhokoľvek typu. Z waldorfu si berieme inšpiráciu – učíme deti, aby si vážili prírodu. Úctu k prírode, aby si vážili veci, skúšali pestovať, zasadiť si trávu, zemiaky. Aby videli, ako rastú paradajky. Sme veľa vonku a poukazujeme na to, že svet nie je guľatý a hebký.

Z montessori máme praktické prvky. Nepracujeme s montessori pomôckami podľa návodov. Je pekné, keď sa deti naučia, že veci sú určené k nejakému konkrétnemu účelu ale v momente, keď mi deti povedia, že majú s pomôckami iný plán ako je predpísaný pracovný postup, a vysvetlia mi logicky, aký majú plán, pravdaže ich môžu použiť na iný účel. Je veľmi dôležité, aby si deti rozvíjali kreativitu.

Ktorú vlastnosť je najdôležitejšie rozvíjať v dnešnom svete u detí?

Jednoznačne sociálnu inteligenciu a celistvý rozvoj dieťaťa, čo dnes neznie úplne trendy… Určite sa nedá rozvíjať iba to, v čom je dieťa nadané. Pokiaľ sa sústredíme iba na oblasť, v ktorej je dieťa nadané, môžeme mať doma génia, ale nedohovorí sa so susedmi a nebude si schopný zaviazať šnúrky.

Deti, ktoré majú rozvinutú sociálnu inteligenciu, dokážu uspieť v akomkoľvek kolektíve.

Budú vedieť, kde, s kým, a dokážu nadväzovať vzťahy. Sociálna stránka je tá najdôležitejšia. K čomu je nám dokonalosť, pokiaľ žijeme v bubline. Najdôležitejšie je vedieť si poradiť a spolupracovať s ďalšími.

V čom je vaša škôlka iná?

Naša škôlka je iná v tom, že sa tu deti stretávajú s najrozličnejšími zvieratami. Tieto zvieratá využívame k rôznym činnostiam s deťmi. Zvieratká nám pomáhajú pri adaptácii nových detí. Deti zvieratá fascinujú už od narodenia. Prvé zvuky, ktoré deti robia, sú práve napodobňovaním zvierat. Napodobňujú ich pohyby a dokážu sa baviť tým, že pozorujú akvárium, mačku či psa už ako malé batoľatá.

Zvieratá, resp. naši psi, sú často veľmi dobrí spoločníci pre deti, ktoré majú problém s nadväzovaním nových kontaktov z rozličných dôvodov. Často sú to deti, ktoré majú problémy v rodine, hanbia sa, nevedia po česky, alebo majú oneskorený vývin reči alebo sa iba na začiatku nevedia začleniť do kolektívu.

Cez psa je to všetko jednoduchšie. Často najprv začnú komunikovať so psíkom, a cez hru s ním sa postupne začleňujú do kolektívu detí. Cez naše zvieratá precvičujeme s deťmi motoriku rúk, pozornosť, ale tiež učíme deti, ako sa správať k zvieratám, ako sa o ne starať a pod. Život so zvieratami dokáže pomôcť s rozvojom sociálnej inteligencie. Pozorujeme zvieratá a rozprávame sa o tom, čo robia, prečo to robia a prirovnávame to k životu detí.

Napríklad, keď deti pozorujú šťuchajúce sa kozy, často sa pýtajú, prečo to robia. Odpovedám im otázkou. Máš doma brata? Bijete sa niekedy? Prečo to robíte? A po tejto otázke sa ma už ďalej nepýtajú. Sami si v duchu odpovedia. Ukazujeme deťom, ako sa zvieracie maminky starajú o svoje mláďatká. Deti vidia, že keď je zvieratku zle, musíme sa o neho postarať, ako to robí ich maminka.

Vidia, že keď králik spí a zľakne sa, môže byť najprv protivný presne tak, ako to majú niektorí ľudia. Niekedy sa stane, že psi deťom nechcú požičať novú hračku. V tej chvíli nenútime psa, aby okamžite hračku požičal dieťaťu, ale využijeme to a rozprávame sa o tom, či sa deti chcú vždy podeliť o svoju hračky so svojimi súrodencami. A zrazu deti situáciu pochopia a počkajú, až im pes novú loptičku prinesie. A on ju vždy prinesie!

Čo všetko u vás deti zažijú za jeden týždeň?

Množstvo rôznych aktivít. Maximum času trávime vonku, v prírode, modelujeme pravidelne predmety z keramiky, hrajeme na flaute, pestujeme rôzne plodiny, hrajeme divadielko, chodíme plávať, cvičíme jogu, učíme sa hravou formou angličtinu, spievame, tancujeme, a všetko, čo do detského sveta patrí. Cieľom je, aby deti získali pocit, že nie sú v inštitúcii, ale u dobrej tety na rodinnej návšteve. Podstatné je, aby u nás mali pocit druhého domova.

Keď je niekomu smutno alebo má nejaké trápenie, vždy si povieme, čo ho trápi, prečo je smutný. V bežnej škôlke sa vám to nestane, tam na to, bohužiaľ, nikto nemá čas. Učiteľky sú zviazané učebnými osnovami a tiež vysokým počtom detí v triede, a tak nemajú čas pýtať sa detí, prečo plačú, ako sa cítia, z čoho majú radosť a pod. Majú to veľmi ťažké ony i citlivejšie deti. Toho sme u nás ušetrení. Pre nás je dôležité sa s deťmi porozprávať, pofúkať im kolená, či si ich pritúliť, keď na nich príde niekedy smútok.

Čo predstavuje pre dnešné deti najväčšiu hrozbu?

Najväčšie zlo sú elektronické média a neustále organizovanie voľného času. Je to tým, že je všeobecne menej času, na deti je väčší tlak, viac sa od nich očakáva a ten voľný čas, ktorý rodičia organizujú deťom je zameraný na výkon. Keď si zrátame čas, ktorý im v ten deň ostane, nemajú sa čas hrať. Stále im niekto hovorí, čo a ako majú robiť. Nevedia sa hrať základné detské hry. Napríklad na schovávačku.

Mimo škôlky pracujem aj s väčšími deťmi. Pripravujem pre ne krúžky a cez prázdniny organizujeme aj tábory. A tak už niekoľko rokov sledujem, ako sa deti menia. Deti dnes nemajú priestor na to len tak sa voľne hrať. Vymýšľať hry a komunikovať. Majú nedostatok spoločnej interakcie. I pri voľnočasových aktivitách bývajú pod tlakom z toho, že musia odviesť čo najlepší výkon, dávať pozor, robiť iba to, čo sa im povie, že majú robiť a ako to majú robiť. Pri voľnočasových aktivitách síce môžu rodičov potešiť výkonom, ale často nemajú priestor pre rozvoj kreativity pre rôzne sociálne interakcie s rovesníkmi. Skrátka, nenaučia sa hrať, vymýšľať hry a naväzovať pri hre priateľstvá.

Trauma pre mňa bola, keď som priviedla deti vo veku 6 – 12 rokov na lúku a povedala im, že majú polhodinu na to, aby sa zahrali. A oni čakali na pokyn, čo majú robiť. To bolo veľmi smutné. A keďže to bolo v čase, kedy malé deti ešte nemali mobily, tablety, atď. Myslím, že rovnako veľké zlo, ako sú elektronické médiá, je nešťastný spôsob trávenia voľného času.

Ako trávite voľný čas vy?

Zorganizujeme grilovačku s deťmi, trávime čas spolu s priateľmi a veľa sa rozprávame. To mám asi najradšej. V tejto chvíli si užívame spoločensko – gastronomické zážitky a tiež cestovanie. Baví nás spoločne grilovať, veľa sa rozprávať a tiež objavovať svet všetkými zmyslami. Objavujeme spolu nové miesta, chute, vône. Deti baví fotenie, plávanie, zvery, humor a hudba. Bety hraje na flaute a Dalibor na flaute a trombóne. Obaja majú svojho psa, ktorý zodpovedá ich temperamentu a povahe. Dalibor má bystrú, hravú a zábavnú borderkóliu a Betkin pes je veselý, roztomilý Coton de Tulear. Moje deti tiež zbožňujú dobrých rozprávačov aj čierny humor.

Problém s komunikáciou nie je len o médiach, ale aj o tom, ako deti spolu trávia voľný čas.

Ktorú činnosť by ste najradšej vypustili a čomu by ste sa chceli venovať viac ako doteraz?

Zrušila by som celú administratívu, bez nej to, žiaľ, nejde. Nikdy som nechcela nič viesť, riadiť, ani podnikať, no život to priniesol.

A čo plány do budúcna?

Nechcem sa rozširovať, vybudovala som si škôlku, aby som mala prácu. Už som dostala viacero ponúk na afiliálky. Nie, ďakujem, som spokojná s tým, čo mám.

Čo podľa vás v dnešnom svete nie je bežné?