Lucia Baťová: Keď som sa rozhodla vydať knihu, bol to pre mňa finančný aj emočný risk

„Najťažšie a zároveň najlepšie na písaní kníh je pre mňa to, že sa do nich emočne vkladám,“ hovorí mladá autorka dvoch kníh, Lucia Baťová.

V rozhovore nám prezradila:

• ako vznikla myšlienka na napísanie knihy,
• odkiaľ čerpá nápady,
• či sa rozhodla ísť cestou samovydania alebovydavateľstva,
• kedy a ako najradšej píše.
  

Máte za sebou dve vydané knihy – Poučená životom a Povolaná slobodou. Kedy ste sa začali venovať písaniu a čo bolo hlavným impulzom, že ste sa rozhodli, že napíšete knihu?

Už od prvého ročníka na základnej škole som si písala denník a vždy ma bavilo čítať knihy. Bavilo ma dávať svoje myšlienky na papier a ponárať sa do iného sveta. Odjakživa som mala hlavu plnú príbehov a občas som si ich pre seba aj napísala. Koncom základnej školy vo mne skrsla myšlienky napísať knihu a začala som snívať o tom, že budem spisovateľka. Niečo väčšie som prvýkrát napísala, keď som bola deviatačka na základnej škole, bol to zaľúbený príbeh, ale nikdy neuzrel svetlo sveta, lebo som s ním napokon nebolo spokojná. Avšak bol to dobrý začiatok. Knižku Poučená životom som tiež písala len pre seba, s malou nádejou, že možno ju raz niekto vydá, i keď mi to pripadalo nereálne.

O čom sú tieto romány?

Knižky na seba priamo nadväzujú. Dej prvej knihy sa odohráva v Kanade, kam išla hlavná hrdinka Rút po ukončení strednej školy pracovať ako au-pair deťom do rodiny. Urobila tak preto, lebo cítila, že potrebuje zmenu, aby sa vyrovnala s vecami, ktoré nedokázala prijať. Je to príbeh vyrovnania sa s ťažkým osudom, a zároveň snaha zmeniť, čo sa dá. Snaží sa zmieriť sa s minulosťou a odpustiť. Prísť na to, kým je. Tiež sa tam zaľúbi do Matthewa, ktorý má za sebou tiež neľahký osud.

Dej druhej knihy sa odohráva súbežne v Kanade aj na Slovensku. A stretáva v nej dôležitú osobu svojho života, ktorú však doposiaľ nepoznala. V prvej knižke si Rút číta denník, ktorý jej mama nechala z času, kedy s ňou bola tehotná, a v druhej knihe si číta listy, ktoré napísal jej otec.

Ako ste povedali, kniha Poučená životom sa odohráva v zahraničí a hlavná hrdinka v nej čelí viacerým prekážkam. Kde ste čerpali námet?

Námet som čerpala najmä vo svojej predstavivosti. Zároveň si vždy rada vypočujem príbehy ľudí a pozorujem, čo sa okolo mňa deje. Mnoho ľudí si zažilo ťažké veci a nevedia, ako sa s nimi vyrovnať, ako žiť ďalej. Mám pocit, že ľudia si občas myslia, že mladým ľuďom sa také veci nedejú. Avšak opak je pravdou. A práve obdobie po strednej škole je v živote človeka prelomové, kedy sa rozhoduje, ako bude jeho život ďalej vyzerať. Chcela som ľuďom ukázať jeden zo spôsobov ako sa to môže podariť.

Pre akých čitateľov sú vaše knihy určené?

Knižky sú určené najmä pre ženy, od tínedžeriek až po najstaršie vekové kategórie. Ako mi povedalo veľa ľudí, každý si tam nájde niečo pre seba a môže ho to inšpirovať do jeho života. A hoci ich čítali prevažne ženy, mám aj čitateľov mužov, ktorí neboli moji rodinný príslušníci, čiže si to neprečítali z povinnosti (smiech). Niekoľko mužov mi povedalo, že sa im knižky veľmi páčili a obohatili ich.

Aká bola cesta za vydaním knihy? Skúšali ste osloviť vydavateľstvá alebo ste išli cestou samovydania? Prečo ste tak sa rozhodli?

Keď som knižku napísala, poslala som ju na konzultáciu Soni Borušovičovej z Literárneho domu. Vôbec som do toho nešla s cieľom vydania, len nech mi dá spätnú väzbu. Keď sme sa stretli, povedala mi, že knižka Poučená životom je veľmi dobrá, hodná vydania a určite by do toho šla. V tom čase som netušila, čo všetko vydanie knihy obnáša, a ona ma s tým oboznámila. Vydala som si ju ako samovydavateľ, najmä z toho dôvodu, lebo som ju chcela mať podľa svojich predstáv. A bohužiaľ, na Slovensku spisovatelia nezarábajú obrovské peniaze. A hoci som vedela, že pre samovydavateľa to budú spočiatku veľké náklady, išla som do toho aj kvôli peniažkom.

Čo je podľa vás na písaní knihy to najťažšie?

Pre mňa je najťažšie, a zároveň najlepšie to, že sa do nich emočne vkladám. Vciťujem sa do postáv. A keďže opisujem ich vnútorné prežívanie a neľahké osudy, vie ma to emočne vyčerpať, a potom nedokážem písať tak dlho ako by som chcela. A aj keď ma písanie neskutočne baví a napĺňa, občas sa mi do toho nechce a treba mať disciplínu.

Kde zvyknete písať? Máte obľúbené miesto, alebo nejaký rituál (oblúbený nápoj, hudbu, ktorú pri písaní počúvate…)?

Mojim snom vždy bolo písať v kaviarni pri káve a zákusku, ako z filmu, ale nedokázala by som to. Potrebujem ticho a priestor, ktorý poznám, aby ma nič nerozptyľovalo. Takže píšem za svojím písacím stolíkom, vždy mám po ruke kávu alebo čokoládu a zápisník.

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

Veľmi dobrá otázka. Za svoj najväčší úspech považujem vydanie oboch svojich kníh, to že som to dokázala a zvládla prekonať všetky prekážky. Proces vydania knihy nie je ľahký, no veľa mi to dalo. Kariérne aj osobnostne. Predtým by mi nebolo napadlo, koľko dvier mi to v živote otvorí, a kam všade sa vďaka nim dostanem. Napríklad aj to, že so mnou chce niekto robiť rozhovor. Vážim si to. Za ďalší svoj úspech považujem ukončenie vysokej školy, a potom sú tu moje súkromné úspechy, kedy som v niečom prekonala samú seba, vyšla zo svojej komfortnej zóny.

Aké máte okrem písania ešte záľuby?

Zbožňujem jazdenie na koni. Perfektne si pritom vyvetrám hlavu a prídem na iné myšlienky. Prináša mi to pokoj aj adrenalín. Okrem toho sa rada korčuľujem, čítam knihy a šoférujem. Keďže pracujem mysľou, potrebujem ju niekde vypnúť, na to je skvelé nielen šport aktívne robiť, ale tiež pozerať. Preto si rada pozriem šport alebo dobrý film.

Aké máte ďalšie plány? Chystáte sa napísať ešte ďalšiu knihu? Čo je váš najväčší sen?

Akurát som sa presťahovala z mojej rodnej dediny do Bratislavy, kde pracujem vo vydavateľstve. Teraz sa chcem naplno venovať tomuto a popri tom písať knihu. Mám jednu rozpracovanú a pomaly sa jej venujem, ale chce to čas. Určite sa chcem písaniu kníh venovať ďalej, je to moja vášeň a sen, napĺňa ma to. Avšak, musím dodať, že to nie je vždy také ružové, ako sa občas nezainteresovaným ľuďom zdá.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Keď som sa rozhodla vydať prvú knihu, bol to pre mňa risk. Ako finančný, tak aj emočný, keďže nikdy neviete, aká bude spätná väzba. Mala som pocit, že idem s kožou na trh, bála som sa. No som veľmi rada, že napriek strachu som necúvla.

Takže moja prvá rada by bola: mať strach je normálne, ale nech vás to neodradí. Druhá rada je: buďte odvážne! A tretia rada je: buďte autentické, samé sebou, nerobte nič proti sebe!

Foto: Hana Bieliková