Najväčšie koloniálne mocnosti v dejinách

Počiatky moderného kolonializmu sa spájajú s prvými objaviteľskými cestami najznámejších európskych moreplavcov. Ich výsledkom boli nové obchodné cesty, po ktorých na starý kontinent prúdili nové plodiny a suroviny prinášajúce obrovskú prosperitu. S tým sa preskupili vojenské aj ekonomické sily a započala nová éra mocenského usporiadania sveta. Jeho časť začali ovládať nové koloniálne mocnosti, ktoré súperili o moc až do 20. storočia.

S menšími objaviteľskými cestami začali ako prví Portugalci. Ich lode sa už v 1. polovici 15. storočia plavili k brehom severnej a západnej Afriky. V nasledujúcich desaťročiach sa vyprofilovali na mocnosť, ktorá mala značný vplyv v Afrike aj v Amerike. Niekoľko misií prebehlo aj v Ázii, odkiaľ priniesli do Európy nové látky, rastliny aj koreniny. Spolu s plodinami privezenými z Južnej Ameriky to prispelo k revolúcii v európskych jedálničkoch. Najvýznamnejšou portugalskou kolóniou sa stala Brazília. Zo súčasných afrických štátov mala pre portugalské hospodárstvo význam najmä Angola. Poslednou kolóniou južanskej krajiny bolo až do roku 1999 ázijské Macao.

Najväčším konkurentom Portugalska bolo v čase jeho najväčšieho vplyvu Španielsko. Koloniálna éra väčšej z krajín na Pyrenejskom polostrove začala po objaviteľských plavbách, ktoré viedol Krištof Kolumbus. Vo väčšom rozmachu bránili Španielom záujmy ich menšieho suseda. V roku 1494 s ním v meste Tordesillas uzatvorili zmluvu o rozdelení sféry vplyvu. Portugalsku pripadli územia pod poludníkom, Španielom tie nad ním. Ovládať začali takmer celú Strednú Ameriku a sever Južnej Ameriky. Španielska kolonizácia je dodnes vnímaná negatívne, nakoľko jej výsledkom bola likvidácia niekoľkých domorodých civilizácií. Obchod zo zlatom získaným v pôvodných inkských a aztéckych lokalitách urobil zo Španielska svetovú supermocnosť, ktorá sa držala na vrchole do polovice 17. storočia.

K strate dominancie Španielska prispel nástup nových mocností. Už v 16. storočí sa do popredia tlačilo Anglicko, ktoré sa snažilo nájsť novú cestu do Indie. Podobne ako Kolumbus, aj John Cabot v službách anglickej koruny sa omylom ocitol v Amerike. Obsadením územia na ostrove Newfoundland sa začala éra kolonizovania severoamerických území nad sférou španielskeho vplyvu. Briti sa sna o Indii nevzdali a postupne si ju dokázali podmaniť, čo malo na rozmach Britského impéria zásadný vplyv. Impérium sa časom rozrástlo na najväčšiu koloniálnu ríšu v dejinách, ktorá zaberala zhruba štvrtinu suchozemského územia na planéte.

Britom stálo do začiatku 19. storočia v ceste za rozširovaním ríše po celom svete najmä Francúzsko. Rivalita medzi nimi prebiehala v Severnej Amerike, v Afrike aj v Ázii. Po páde Napoleona sa Britskému impériu podarilo získať viaceré významné ostrovy ako Maurícius, Svätá Lucia či Trinidad a Tobago. Mocenské zámery Francúzov sa následne sústredili v Indočíne a na území pevninskej Afriky, kde kontrolovali politické aj hospodárske dianie do začiatku 2. polovice 20. storočia.

Holandsko

Koloniálne nároky mali aj ďalšie krajiny, no tým sa nepodarilo získať väčšie územia ani ovládnuť regionálny či globálny obchod. Vplyv Nemeckého cisárstva sa v 19. storočí dostal na Palau, Nauru, do Namíbie, Rwandy či Tanzánie. Taliani v priebehu 19. a 20. storočia získali Eritreu, Etiópiu a Somálsko. Malé koloniálne zisky si vojenskou alebo ekonomickou silou vydobylo aj Belgicko a Japonsko.