Dnes bol fakt v práci masaker. Zničená som sa pomaly doplazila domov. Z posledných síl som otvorila dvere. Smeti, ktoré boli za nimi, od rána ticho a „voňavo“ čupeli, čakali asi iba na mňa.
Snáď sa deti neurazia, keď si túto zábavnú úlohu užijem ja namiesto nich. Určite to chceli urobiť, ale nestihli. Nečakane. Zobrala som tú „aromatickú zbierku“ nášho víkendu v modrom priesvitnom vrecku a s frflaním kráčala dolu schodmi. Nie, výťah nepoužijem! Aspoň smerom dole nie. Akože som nejaká športovkyňa.
Už som bola skoro dole, keď sa mi zdal ten náklad o niečo ľahší. Dúfala som, že neopúšťa svoj ochranný „protizápachový“ obal. Smola. Presne to robil. Zjavne mali smeti pocit, že už sú tam pridlho. Môj názor ich vôbec nezaujímal. Dokonca sa snažili zachovať si odstup a rešpektovať osobný priestor pri svojom dopade na zem.
Už som sa nevládala ani rozčúliť. Hľadela som na tú spúšť okolo. Spontánne mi z úst, nie celkom potichu, vybehlo slovo nehodné dámy. Poobzerala som sa okolo, či ma náhodou niekto nepočul. Alebo či nevidí tú katastrofu. Bez šance! Oproti mne suseda Beáta. Začala sa na mne strašne smiať.
„Ahoj Oli. Nepotrebuješ trochu pomôcť?“
„Čo myslíš? Dnes som chcela zaskočiť za upratovačku. Len som si zabudla metlu.“
Z tašky vytiahla veľkú pokrčenú igelitku a podala mi ju ako záchranné koleso topiacemu.
„Nech sa páči. Snáď Ťa zachráni.“
Pohľadom som jej poďakovala za pochopenie a snažila sa nadviazať rozhovor, ktorým by som odvrátila pozornosť od smetiarskej drámy.
„Kam si sa vybrala, Bea?“
„Do potravín. Varím guláš, ale Braňo zožral všetok chlieb. A samozrejme, zabudol ma o tom informovať. Hoci lepšia možnosť by bola, keby ho rovno kúpil. Ale taký vysoký level ešte nedosiahol.“
„Ó, Beátka, ty si aká šikovná gazdinka. Pekne sa ty o neho staráš.“
„No ja áno, ale mohol by aj on priložiť ruku k dielu. Väčšinou to ja kúpim, on to zje. Spravodlivé? Aspoň podľa neho. Nepotrebuješ niečo aj ty?“
„Nie, nie. Ja sa tu trochu pozabávam s touto kopou.“
„Tak príjemnú zábavu. Ja teda bežím.“
S úsmevom sa táto mladá žena otočila a rýchlym krokom sa pobrala smerom k potravinám. Napriek tomu, že bola iba v teplákoch a tričku, pôsobila veľmi žensky.
Ostala po nej len krásna vôňa sladkého parfumu. No ani tá nedokázala prebiť ozón predo mnou.
Keď som sa konečne vrátila domov, čakalo na mňa ďalšie prekvapenie. Obrovská kopa bielizne. Chvíľu som na ňu pozerala, či sama nezmizne. Dnes by to mohla pre mňa urobiť. Neurobila. Tak ju za trest budem úplne ignorovať.
Radšej som zvolila lepšie riešenie. Horúcu sprchu. A po nej rovno v pyžame pred chladničku. Otvorila som ju a … no, bola obrovská chyba Beáte povedať, že z potravín nič nepotrebujem. Dnes som sa už pred ňou strápnila až dosť. Nebudem jej volať. A ja tam tiež už nepobežím. Zásoby ponúkali dve záchranné možnosti. Mrazené pirohy alebo cestoviny. Keďže milujem taliansku kuchyňu, výber bol rýchly a jednoznačný.
Omáčka zo zvyškov vydolovaných z chladničky a špagety. Super večera. Aj keď taký guláš by veru nebol zlý. No tak ho môžem urobiť cez víkend. Fakt dobrý nápad. Posilnenej talianskou večerou a talianskou skladbou v rádiu sa mi vrátila nálada. Dokonca aj chuť zbaviť sa tej hory bielizne. Nedalo sa pred ňou ujsť, tak som sa do nej spievajúc pustila.
Už som pomaly končila, keď ktosi zvoní pri dverách. Beáta. V rukách drží hrniec s rozvoniavajúcim gulášom a z vrecka jej trčí obrovská čokoláda.
„Máš chvíľku?“ zúfalo sa spýtala.
„Áno, samozrejme. Poď ďalej. Čo sa deje?“
„Ani neviem, či sa mám smiať alebo zúriť! Som taká vyvedená z miery.“
„Prečo?“ zvedavo som čakala na odpoveď.
„V tých prekliatych potravinách bolo toľko ľudí, že som tam strávila svoju mladosť. Kým som prišla domov, guláš prihorel. Preliala som ho do iného hrnca, dala chladiť na balkón a ten prihorený napustila vodou. Byt smrdel ako udiareň, takže som vbehla do sprchy.“
„Veď si to všetko zachránila!“ povzbudila som ju.
„No veru zachránila… Vrátil sa Braňo, nabral si na tanier a začal jesť. Čudne na mňa pozrel a poznamenal, že hoci varím dobre, tento guláš je akýsi zvláštny, Či som tam pridala niečo špeciálne?“
„Aha, tak to dobre dopadlo!“
„No, a potom som šla na balkón pre hrniec, aby som si nabrala aj ja. Braňo na mňa vypleštil oči. Vraj, keď je guláš na balkóne, čo je na sporáku?“
V tejto chvíli som to celé pochopila aj ja.
„Už viem, ako sa volá tá tvoja zvláštna ingrediencia – tmavý šepot spáleného hrnca.“
Beáta sa schuti rozosmiala a pohodlne sa uvelebila v kresle. Otvorila čokoládu, odlomila si kúsok a ponúkla aj mne so slovami:
„Našťastie, túto sladkú radosť netreba tepelne upravovať. S ňou to zvládneme aj bez návodu.“
A tak sme tam sedeli, rozosmiate a spokojné, že nás ani guláš, ani smeti nedokážu zastaviť. Len škoda, že tá čokoláda nebola trošičku väčšia…
Prečítajte si: Príbeh o Andree
