Zo života žien: Cecília

Je víkend! Každý normálny človek ešte sladko spí v posteli a dobieha spánkové resty z celého týždňa. Prípadne si nadspáva aj do zásoby. Jeden nikdy nevie, kedy sa to môže hodiť. Dnes som to po dlhej dobe zvládla aj ja. Osem hodín a ja ešte v kráľovstve perín – bez najmenších výčitiek. Dokonca si sama sebe trošku závidím. Dokonalá sobota!

Moju posteľnú idylku prerušil telefón. Hoci milujem moje zvonenie od Lucie
Bílej, kde spieva: „Už nechci řvát, chci radši spívat“, nemusí tak „řváť“ hneď ráno.
Prečo som si ho vôbec dávala do spálne? A prečo si nevypla zvuk? Začiatočnícka
chyba! Určite to bude niečo dôležité, keď ma už ráno Lucie budí.
Na druhej strane Claudia! Spoluhráčka z basketbalu.

„Ahoj Oli, sorry, že volám takto zavčasu, ale toto Ti musím hneď povedať. Už to dlhšie nevydržím. Máš chvíľočku?“
Zvonenie mi podvedome vnuklo ďalší krok: „A dobrý kafe pít…“
„Ahoj. Teraz už mám. Len si popri Tebe urobím kávu, nech som schopná ťa vnímať. Tak čo sa deje?“
„Moja mama! Babka Cilka.“

Pri zmienke o nej sa mi okamžite vybavili spomienky na jej legendárne pečené buchty, ktoré sa rozplývali na jazyku. Ešte teraz, keď na ne myslím, začínam byť brutálne hladná. Kým sa kávovar zohrieval, hrabala som v kuchyni niečo, čo by mi ich aspoň trochu nahradilo. Ale, smola. Tak som sa vrátila k telefonátu:

„A čo je s ňou?“
„Vieš, aká bola. Pamätáš si to?“
„Na ňu sa nedá zabudnúť.“

Babka Cilka bola kapitola sama o sebe

Ku každému mala nejakú pripomienku. Jeden bol hlúpy, druhý primúdry. Tretí namyslený a ďalší zase „sivá myška“. Ani Claudia neunikla kritike. Nech robila, čo robila, vždy zle robila. Aj keď nič nerobila. A ešte si tie reči brala až príliš k srdcu. Ale teraz to vyzeralo na niečo veľké:

„Čo zase vyviedla?“
„Odpadneš. Babka Cilka má frajera!“ vychŕlila Claudia zo seba.
„Čože má?!“
„V jej veku si našla chlapa!“
„Si si istá?“
„Absolútne. Dnes ideme k nej na obed, aby sme sa s ním zoznámili.“

„No toto!“ Pocity Claudie ma zaujímali čoraz viac. „Ako to celé vnímaš ty?“
„Zmätene. Chcem, aby bola šťastná, ale nedokážem si ju predstaviť s nejakým chlapom. Hlavne pri jej povahe.“
„A vieš o ňom niečo viac?“ vyzvedala som ďalej.
„Volá sa Cyril. Je to vdovec a býva niekde neďaleko nej. Vraj sa poznali z videnia. Ja si ho teda vôbec nepamätám, hoci by som mohla.“
„Asi to nebola Tvoja cieľová kategória.“ podpichla som
„V živote som nepočula moju mamu o niekom tak pekne hovoriť. On je pre ňu chodiaca dokonalosť. Chlap bez chybičky. Akože vážne?“
„Určite ho zlákala na tie svoje buchty.“
„Vraj chodia spolu na prechádzky. Aj na hríboch boli. Ona, čo frfle, keď má ísť peši čo i len do potravín!“

Prečítajte si aj: Zo života žien

Zvedavosť ma úplne prebrala a káva konečne začínala zaberať.
„Takže, aký máš plán na stretnutie s tvojím budúcim nevlastným otcom?“
opýtala som sa Claudie.
„Úprimne? Nemám ani poňatia,“ priznala sa bezradne.
„Myslíš, že je to medzi nimi vážne?“
„Vážne? Nestraš ma! Teraz mám z toho ešte väčší stres. Bože! Čo ak plánujú dovolenku, alebo spoločné bývanie? Alebo ešte horšie… svadbu?!“
„Nepredbiehaj! Sú stará škola, všetko má svoj čas. Predstavovať si svadobné šaty pre babku Cilku ešte nemusíme.“
„Dobre teda, idem sa na to psychicky pripraviť. Drž mi palce!“ povedala Claudia a zložila.

Konečne som si v pokoji vychutnala kávu. V hlave mi však stále vŕtala myšlienka na babku Cilku a jej nový románik. „Život vie byť fakt vtipný,“ povedala som si sama pre seba a usmiala sa.
Niekedy sa zdá, že ľudia sa nemenia. A potom príde niekto ako babka Cilka a všetko je hore nohami. Láska asi fakt kvitne v každom veku a život je príliš krátky na to, aby sme ho brali vážne!

A  čo idem robiť ja? No jasné, zamiesim si cesto na buchty a nechám sa inšpirovať babkou Cilkou.