Existuje mnoho svätých relikvií spojených so životom Ježiša Krista. Mnohé boli objavené pred storočiami a vystavené. Niektoré nie sú vystavené, ale stále sú dobre známe. Vychutnajte si tento fascinujúci zoznam relikvií.
10. Sudárium z Ovieda
Sudarium of Oviedo je krvou zafarbená látka s rozmermi 84 cm × 53 cm (33 palcov × 21 palcov), ktorá bola vytvorená v Cámara Santa v katedrále San Salvador, Oviedo, Španielsko. Sudarium (lat. „potkanina“) sa tvrdí, že je to látka omotaná okolo hlavy Ježiša Krista po jeho smrti, ako sa uvádza v Jánovom evanjeliu (20:6–7): „Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“
Sudárium je znečistené a pokrčené, s tmavými škvrnami, ktoré sú symetricky usporiadané, ale netvoria obraz ako pri Turínskom plátne. Zástancovia pravosti relikvie, ako napríklad vatikánsky archivár Giulio Ricci, tvrdia, že obe látky zakrývali toho istého muža.
9. Bezšvové rúcho Krista
Hovorí sa, že svätú tuniku Krista nosil Ježiš počas alebo krátko pred svojím ukrižovaním. Uchováva sa v katedrále v Trieri v Nemecku. V Jánovom evanjeliu vojaci losovali o to, kto dostane tuniku, pretože bola utkaná z jedného kusu. Odtiaľ pochádza názov Bezšvové rúcho.
„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. 24 Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Aby sa splnilo Písmo: „Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós.“ (Ján 19:23-24).
Podľa legendy ho objavila sv. Helena, matka Konštantína Veľkého, vo Svätej zemi v roku 327 alebo 328 spolu s niekoľkými ďalšími relikviami, vrátane pravého kríža. Podľa rôznych verzií príbehu ho buď odkázala, alebo poslala do mesta Trier, kde Konštantín žil niekoľko rokov, kým sa stal cisárom. V r. 1196 arcibiskup Johann I. z Trevíru posvätil oltár, v ktorom sa nachádzalo bezšvové rúcho. Rôzne pokusy o zachovanie a obnovu v priebehu storočí sťažili určenie, či skutočne pochádza z Ježišovej doby. Vedecké skúmanie vzorky nebolo vykonané.
8. Svätá kopija
Svätá kopija (tiež známa ako Kopija osudu, Svätá kopija, Longinova kopija, Longinova kopija alebo Kristova kopija) je meno pre kopiju, ktorá prebodla Ježišov bok, keď visel na kríži v Jánovom rozprávaní o ukrižovaní. Kopija (grécky: λογχη, longche) sa spomína iba v Jánovom evanjeliu (19:31–37) a nie v žiadnom zo synoptických evanjelií.
Evanjelium uvádza, že Rimania plánovali zlomiť Ježišovi nohy, čo je prax známa ako crurifragium, čo bola metóda na urýchlenie smrti počas ukrižovania. Tesne predtým, ako to urobili, si uvedomili, že Ježiš je už mŕtvy a že nie je dôvod lámať mu nohy. Aby sa uistil, že je mŕtvy, rímsky vojak (pomenovaný v mimobiblickej tradícii ako Longinus) ho bodol do boku. „No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ – Ján 19:33,34
7. Koruna z tŕňov
Apoštol Matúš hovorí, že v noci medzi Zeleným štvrtkom a Veľkým piatkom sa rímski vojaci vysmievali Kristovi: „Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ (Mt 27, 29). Koruna je kruh z palíc zviazaných dohromady a držaný zlatými vláknami. Na tento pletený kruh, ktorý meria v priemere 21 centimetrov, boli pripevnené tŕne.
Tŕne si v priebehu storočí rozdelili byzantskí cisári a francúzski králi. Je ich sedemdesiat, všetky rovnakého typu, ktoré boli potvrdené ako pôvodné tŕne. Medzi relikvie utrpenia prezentované v Notre-Dame v Paríži patrí kúsok kríža, ktorý bol uložený v Ríme a odovzdaný svätou Helenou, matkou cisára Konštantína, klinec umučenia a Svätá tŕňová koruna. Z týchto relikvií je tŕňová koruna bezpochyby najvzácnejšia a najuctievanejšia. Napriek početným štúdiám a historickým a vedeckým výskumom nie je možné overiť jej pravosť.
6. Pravý kríž
V kresťanskej tradícii sa Pravý kríž vzťahuje na skutočný kríž použitý pri ukrižovaní Ježiša. Dnes sa mnohé fragmenty dreva považujú za relikvie pravého kríža, no vo väčšine prípadov je ťažké určiť ich pravosť. Šírenie príbehu o objav Pravého kríža vo štvrtom storočí bol čiastočne spôsobený jeho zahrnutím v roku 1260 do veľmi populárnej knihy Jacopa de Voragine Zlatá legenda, ktorá obsahovala aj ďalšie príbehy ako Svätý Juraj a drak.
Prečítajte si: Hon na legendárne poklady – od Thorovho kladiva po Svätý grál
Kúsky údajného pravého kríža vrátane polovice tabuľky s nápisom INRI sú zachované v starovekej bazilike Santa Croce in Gerusalemme v Ríme. Ďalšia časť je v Chráme svätého hrobu v Jeruzaleme. Veľmi malé kúsky alebo častice Pravého kríža sú údajne zachované v stovkách ďalších kostolov v Európe a vo vnútri krížov. Ich pravosť nie je všeobecne prijímaná kresťanmi a mnohí kresťania spochybňujú presnosť správ o objavení pravého kríža.
5. Turínske plátno
Turínsky plátno Turínske plátno je najznámejšou relikviou Ježiša a jedným z, ak nie najštudovanejším artefaktom v histórii ľudstva. Veriaci tvrdia, že rubáš je látka umiestnená na tele Ježiša Krista v čase jeho pohrebu a že obraz tváre je Svätá Ježišova tvár. Kritici tvrdia, že artefakt vznikol o viac ako tisícročie po ukrižovaní Ježiša.
Obidve strany argumentujúcich používajú vedecké a historické dokumenty, aby sa vyjadrili. Nápadný negatívny obraz bol prvýkrát spozorovaný večer 28. mája 1898 na reverznej fotografickej platni amatérskeho fotografa Seconda Pia, ktorý ho odfotografoval počas jeho vystavenia v turínskej katedrále. Katolícka cirkev tento rubáš formálne neschválila ani neodmietla, ale v roku 1958 pápež Pius XII. schválil tento obraz v spojení s rímskokatolíckou oddanosťou Svätej Ježišovej tvári.
4. Železná koruna Lombardie
Železná koruna Lombardie je relikviárom a zároveň jednou z najstarších kráľovských insígnií v Európe. Koruna sa stala jedným zo symbolov Longobardského kráľovstva a neskôr stredovekého Talianskeho kráľovstva. Uchováva sa v katedrále v Monze na predmestí Milána. Železná koruna sa nazýva preto, lebo je v ňom úzky pásik železa, ktorý je dlhý asi jeden centimeter. Hovorí sa o ňom, že je vybitý z jedného z klincov použitých pri ukrižovaní.
Vonkajší krúžok koruny pozostáva zo šiestich segmentov z tepaného zlata, čiastočne smaltovaných, spojených pántami a s vystupujúcimi drahokamami v podobe krížov a kvetov. Jeho malá veľkosť a kĺbová konštrukcia niektorým naznačovali, že to bol pôvodne veľký náramok, u iných bola malá veľkosť súčasnej koruny spôsobená prestavbou po strate dvoch častí, ako je opísané v historických dokumentoch.
3. Veronikina šatka
O Veronikinej šatke, ktorou podľa legendy utierala pot z Ježišovho čela, keď niesol kríž, sa tiež hovorí, že nesie podobu Kristovej tváre. Dnes niekoľko obrazov tvrdí, že sú Veronikinou šatkou. V Bazilike svätého Petra v Ríme je uložený obraz, ktorý sa vydáva za rovnakú Veroniku, aká bola uctievaná v stredoveku.
V modernej dobe je zaznamenaných veľmi málo kontrol a neexistujú žiadne podrobné fotografie. Najpodrobnejšia zaznamenaná inšpekcia 20. storočia sa uskutočnila v roku 1907, keď jezuitskému historikovi umenia Josephovi Wilpertovi dovolili odstrániť dve sklenené dosky, aby si mohol prezrieť obraz.
2. Mandylion
Obraz Edessy, známy ako Mandylion, bol údajne poslaný samotným Ježišom kráľovi Abgarovi V. z Edessy. Kráľ ho prosil, aby ho vyliečil z malomocenstva, Ježiš však poslal len list s vlastnou podobizňou, kde odmietol pozvanie, ale sľúbil, že ho navštívi jeho učeník. Príbeh tohto obrazu je produktom stáročí vývoja, počas ktorého sa obraz stratil a niekoľkokrát sa znova objavil. Dnes sa za Mandylion vyhlasujú dva obrazy, jeden je Svätá tvár z Janova, ktorý sa nachádza v Kostole svätého Bartolomeja Arménskeho v Janove, druhý je Svätá tvár San Silvestro, uchovávaný v kostole San Silvestro v Ríme, teraz v kaplnke Matilda vo Vatikánskom paláci.
1. Svätý grál
Svätý grál je posvätný predmet vyskytujúci sa v literatúre a určitých kresťanských tradíciách, najčastejšie sa stotožňuje s miskou, tanierom alebo pohárom, ktoré používal Ježiš pri Poslednej večeri a o ktorých sa hovorí, že má zázračnú moc. Spojenie Jozefa z Arimatey s legendou o gráli pochádza z knihy Joseph d’Arimathie od Roberta de Borona (koniec 12. storočia), v ktorej Jozef prijíma grál zo zjavenia Ježiša a posiela ho so svojimi nasledovníkmi do Veľkej Británie. Na základe toho neskorší pisatelia rozprávali o tom, ako Jozef použil grál na zachytenie Kristovej krvi, keď ho pochovával.
Hľadanie Svätého grálu tvorí dôležitú časť artušovského cyklu, objavuje sa ako prvé v dielach Chrétiena de Troyes. Vývoj legendy o gráli podrobne sledovali kultúrni historici. Ide o legendu, ktorá sa prvýkrát spojila vo forme písaných romancí. Pravý grál je údajne uložený v katedrále v španielskej Valencii.
Nie všetky relikvivie sa považujú za „prvotriedne“. V rímskokatolíckej tradícii je relikvia prvej triedy časť tela svätca alebo v tomto prípade akýkoľvek predmet použitý pri ukrižovaní, ktorý niesol Kristovu krv; relikvia druhej triedy je čokoľvek, o čom je známe, že sa toho dotkol alebo použil nejaký svätec; relikvia tretej triedy je zbožný predmet dotýkajúci sa relikvie prvej triedy a zvyčajne formálne požehnaný ako sviatosť.