„Prelomiť cyklus nezdravých vzťahov, začať si vážiť samú seba aj so všetkými negatívami, to bola moja cesta nielen posledný rok, ale bude do konca života,“ hovorí Barbora Grič. 

Barbora sa narodila v Bojniciach a vyštudovala filmovú scenáristiku a žurnalistiku. Dnes sa venuje reklamnému copywritingu, ale blízke je jej aj multimediálne umenie. V rozhovore nám prezradila, ako vznikala jej kniha Takto láska nemá vyzerať.

Názov vašej pripravovanej knihy je Takto láska nemá vyzerať. Kedy a prečo ste sa rozhodli, že napíšete knihu?

Keď som sa rozhodla chodiť na terapie, bolo to primárne pre moje úzkosti. Postupne, ako sme prechádzali mojím detstvom, začala som si viesť denník, aby som dala mojim myšlienkam zmysel. Pár mesiacov na to som išla na odporúčanie kamošky na literárny workshop k Soni Borušovičovej a ten ma inšpiroval, aby som svoje myšlienky viac zbeletrizovala a rozpísala. So Soňou sme sa pravidelne stretávali a dávali mojej knihe formu.

Ako by ste charakterizovali vašu knihu? Čo v nej čitatelia nájdu?

Je to príbeh, ktorý sa písal asi od môjho narodenia a vlastne ešte aj pred ním. Je to taká analógia rodinných vzťahov. Medzi mnou a mojou mamou. Ktorá sa vždy nesprávala tak akoby mala, ale robila tak, ako to najlepšie vedela. Medzi mnou a otcom, ktorý trpel alkoholizmom a silno to zasiahlo nás ako rodinu, ale aj naše rodinné vzťahy. Medzi mamou a otcom. Medzi mnou a mojou vtedajšou najlepšou kamarátkou. Medzi mnou a mojím bývalým manželom. Medzi mnou a sestrami. Každý vzťah v mojom živote mal svoj vývin, svoje svetlé aj tmavé stránky. V knihe nejde o obviňovanie alebo hľadanie vinníka. Aj ja som veľa pochybila a musela emočne vyzrieť.

Pre koho je kniha určená?

Pre ľudí, ktorí vyrastali v rodine, kde vládla závislosť. V rodine, kde sa nekomunikovalo. Pre ľudí, ktorí sú vnímaví, trpia úzkosťami alebo hľadajú odpovede na svoje najbližšie vzťahy.

Píšete o emočne nezrelých ľuďoch. Ako by ste charakterizovali emočne nezrelého človeka? Kto bol taký vo vašom okolí?

Pre mňa to boli bohužiaľ veľakrát moji najbližší a tým pádom aj ja sama, lebo som nič iné nepoznala. U nás bola pomerne častá tzv. tichá domácnosť, kedy sme sa týždne nerozprávali. Jeden druhému sme sa nevedeli ospravedlniť. Pasívna agresia, obviňovanie, nerešpektovanie iných názorov, priznanie chyby atď. Je to také vákuum, v ktorom môže dieťa vyrastať. Materiálne vedia rodičia zabezpečiť čo treba, mne napríklad nič nechýbalo, ale na emočnú stránku sa zabúda. Keď to dieťa nedostane, neskôr v týchto vzorcoch funguje aj v dospelosti.

Cítila som, že mi niečo chýba, ale nevedela som to charakterizovať. Čiže emočne nezrelým človekom som bola aj ja.

Ako sa vaše skúsenosti v detstve prejavili vo vašom dospelom živote a vo vašom písaní?

Keďže sa u nás nekomunikovalo ako malo, nevedela som pomenovať svoje potreby, vysvetliť vlastné emócie. Musela som sa to naučiť. Preto som mala veľa nezdravých až toxických vzťahov. Musela som padnúť až na dno, aby som začala riešiť svoje úzkosti, byť chvíľu sama, začať chodiť na terapie a stanoviť si, čo potrebujem od vzťahov a hlavne sama od seba.

Píšem už od strednej, začala som s básňami, ktoré nájdete aj v knihe, neskôr na vysokej som pokračovala s poviedkami. Ale vždy to boli vymyslené postavy a príbehy. Táto kniha je osobnejšia. Je to vystúpenie z komfortnej zóny.

Čo bolo pri písaní knihy to najťažšie?

Nájsť v balans v tom, čo by mohlo ublížiť mojej mame a ďalším ľuďom, ktorých v knihe spomínam. Knihu som s ňou konzultovala a ako píšem v kampani, cez rozprávanie o knihe sme si k sebe našli cestu. Vďaka terapiám som sa viac otvorila a začala som transparentnejšie komunikovať.

Knihu Takto láska nemá vyzerať si môžete predobjednať a podporiť na platforme Donio

V knihe sa nachádzajú vaše ilustrácie. Myslíte si, že vaša láska ku kresleniu napomohla pri vašom procese vyrovnania sa s minulosťou?

Terapeut mi vždy hovorí, že umelci myslia a premýšľajú v obrazoch. Myslím, že odmala som mala potrebu vyjadriť sa, akoby som kreslením najbližších potvrdzovala ich existenciu. Možno som sa bála, že tam raz nebudú. Bola som úzkostlivé dieťa a určite tomu nepomáhalo, že otec veľakrát zmizol a nevedeli sme, kde je a či je v poriadku. To dieťa poznačí.

Len neviem, či kresby, ktoré sa nachádzajú v knihe, sa dajú nazvať ilustráciami. Haha. Sú to moje detské kresby. Rodinu som začala kresliť keď som mala šesť rokov a pokračovala som približne do pätnástich. Pre tieto kresby sme sa rozhodli skôr pre ich autentickosť.

Máte nejaký konkrétny príklad, ako sa na vašich detských kresbách odrážala vaša situácia v rodine?

Nie som odborník, sú to len také laické postrehy. Napríklad prvé kresby boli veľmi farebné a volila som extrovertné farby. Neskôr, keď som začala chodiť do školy a cítila som sa trochu stratená, volila som pochmúrnejšie farby. Takisto, keď najstaršia sestra odišla do zahraničia začala som ju kresliť v tmavých farbách, vnímala som jej absenciu.

V mojom živote bol odmala veľmi dôležitý vzťah s mojou strednou sestrou, s ktorou som vyrastala. Ju som vždy kreslila druhú, teda hneď po mne. Nie otca alebo mamu, ale ju. Ona bola moja opora a najlepšia kamarátka a je to tak dodnes. 

Aké sú vaše odporúčania pre ľudí, ktorí majú podobné skúsenosti alebo bojujú s podobnými problémami a mali skúsenosti s emočne nezrelými ľuďmi?

Nedoriešené traumy a problémy neodídu samé. Ani ignorácia nepomôže, ono sa to vždy niekde prejaví. Ako keď sa snažíte schovať vzduchovú bublinu. Preto, ak telo signalizuje, že niečo nie je v poriadku, tak to treba riešiť. Nájsť si terapeuta/ku a nevzdať sa, ak si hneď nesadnete. Treba hľadať ďalej. Nie je to ľahký proces, ale ak človek naozaj chce, zmena príde. Iných nezmeníme, ale svoj postoj áno.

Ako sa vaše pohľady na seba samú a vaše detstvo zmenili po tom, čo ste dokončili písanie knihy?

Uvedomila som si, že hnevať sa je to najjednoduchšie. Ale hľadať príčiny, otvorene, ale citlivo komunikovať a nakoniec odpustiť je to najlepšie čo malej Barbore môžem sprostredkovať.

Keby ste dnes mali odpovedať na otázku v názve knihy – Ako má podľa vás láska vyzerať?

Asi u každého by bola odpoveď trochu iná. Pre mňa láska znamená otvorenú komunikáciu, dôveru, nadhľad, bezpečie a prijatie.

Čo by ste poradili ženám, ktoré túžia napísať knihu?

Číslo na Soňu Borušovičovú (úsmev).

Zdroj foto: Marek Orihel