Dana Bischof Závadová sa živí písaním. Ako redaktorka pracovala pre rôzne lifestylové magazíny, reklamné a PR agentúry. Poviedky, poéziu a literárnu kritiku publikovala časopisecky, knižne debutovala prózou Tretí deň nedeľa (1999). Nedávno jej vyšla kniha Šťastie iných. Je vydatá, žije v Rakúsku a veľa cestuje.
Kedy ste napísali svoj prvý príbeh a o čom bol?
Úplne prvý príbeh som napísala v detstve, mám to dokonca odložené. Vznikla z toho útla knižka, ktorú som si aj sama ilustrovala. Je o dvoch zajacoch. Volá sa príznačne O zajačikovi a zajačičke a začína sa slovami: „Stretli sa dvaja zajaci a povedali si: Ožeňme sa.“ Mne sa v tom čase veľmi páčila nejaká detská knižka o zajacovi, ktorý mal ísť do školy a môj otec doma práve choval zajace, takže toto zviera bolo v mojom živote horúcou témou.
Aká je vaša najobľúbenejšia kniha?
Čítam psychologické knihy, pozerám psychologické drámy. Všetko ostatné je pre mňa stratou času – nečítam ani kriminálky, ani sci-fi, ani ženskú literatúru. Dve najobľúbenejšie knihy, ktoré som čítala už dokonca viackrát sú od Viktora Frankla – Napriek všetkému povedať životu áno a Americká tragédia od Theodore Dreisera. Nič ma nezaujíma viac ako myslenie postáv. Ich vnútorný svet.
Aké tri knihy by ste odporučili každému si prečítať?
Nikomu nič neodporúčam. Žánrov je veľmi veľa, každého oslovuje niečo iné. Moja mama dokonca niekedy hovorí, že nikto nemá také názory ani pohľad na život ako ja, tiež nepoznám podobného človeka, ktorý sa tak vyžíva v detailoch a v atmosfére. My s mužom veľa cestujeme a ja si pamätám skoro všetky detaily, napríklad, kde sme čo jedli na raňajky, alebo aké bolo počasie, keď sme boli vo Francúzsku na túre. Prežívam to akoby znova, keď na to spomínam. Zatiaľ som sa však nestretla s tým, žeby niekto mal podobnú úchylku, a teda, keďže sme všetci iní, čítame iné knihy a tak je to dobre. Tie pravé knihy si vás aj tak nájdu.
Máte nejaké rituály alebo rutiny pri písaní?
Román, ktorý vyšiel v Slovarte tento rok – Šťastie iných, som písala počas pandémie a keby ma môj manžel do toho vyslovene „nedokopal“, určite by tu kniha nebola. Mám svoju pracovňu, dostala som ju pred pár rokmi ako vianočný darček, takže píšem výlučne tam, vo večerných hodinách a so šálkou čaju.
Ktorí autori, prípadne knihy ovplyvnili váš štýl písania?
Nikto, mám svoj.
Ako zvládate kritiku vašich diel, ak ste sa už s nejakou na vaše písanie stretli?
Kritiku som mávala ako redaktorka, robievala som rozhovory ako na bežiacom páse – buď tí anonymní čitatelia kritizovali respondenta alebo moje otázky. To som dobre neznášala. Veľakrát som si povedala, že už končím, nechcem písať, nestojí mi to za to. Našťastie, ohlasy na prózu mám pozitívne.
Prečítajte si: Mária Kováč Špilárová: Móda je sloboda, tak si dovoľme byť unikátni
Čo pokladáte za svoj doposiaľ najväčší úspech vo vašej spisovateľskej kariére?
Formulovala by som to tak, že som vo svojom živote náhodou napísala dve knihy, nebola to pre mňa žiadna veľká túžba a už vôbec nemôžem hovoriť o spisovateľskej kariére. Ale keď už sa pýtate, knihu Šťastie iných považujem za úspech, bola to úžasná spolupráca s redaktorkou Zuzkou Šeršeňovou a ilustrátorkou Lenkou Šturmankinovou. Hviezdy mi museli byť naklonené, pretože pri tejto spolupráci nevznikla ani len „výmena názorov“.
Akú radu by ste dali začínajúcim spisovateľom?
Neviem, čo treba radiť ľuďom, ktorí chcú písať. Už asi píšu, snažia sa, potia sa. Že nech to len dopíšu, ešte trikrát budú knihu prepisovať (smiech). Na začiatku musí byť otázka – Čo tým chce autor povedať. Kým nemám odpoveď, nezačnem písať. Mne pomohlo štúdium scenáristiky na VŠMU. Po rokoch som si spomenula na výroky nášho profesora Jozefa Paštéku, ktorý nám dával aj praktické rady. „Vy musíte o tých postavách vedieť všetko.“ Mali sme si vziať zošit a všetko si o nich zapisovať. Nepomýliť sa. (Ľahko sa pomýlite). Vytvoríte si akoby rodokmeň – kto s kým čo má a začnete s tými postavami žiť. Tiež som si dávala veľký pozor na to, aby bolo logické, ako konajú. Kniha je plná prirovnaní – zapisovala som si aj tie, aby sa mi v texte neopakovali. No ale čo je z môjho pohľadu kľúčové, je vymyslieť záver príbehu.
Spomenuli ste, že ste písali rozhovory, pre aký magazín, časopis, denník… ste písali? Rozhovory, s ktorými konkrétnymi respondentmi sa vám vryli do pamäte, o čom tieto rozhovory boli?
Pre časopis Miau som písala veľké profilové rozhovory. Pamätám si všetkých svojich respondentov. Nezabudnem na Henricha Krejču, ktorého som spovedala v roku 2006 a práve on mi tento rok krstil knihu. Milo ma šokovalo, že na ten rozhovor nezabudol, vraj každá otázka bola príbehom. Hlboký človek je aj spisovateľ Daniel Hevier – rozprávala by som sa s ním ešte aj tri dni a stále by bolo o čom. Alebo režiséri Juraj Nvota či Marie Poledňáková. Neskôr som písala pre online Pravda.sk – bavilo ma, že už netreba zalamovať, skracovať rozhovory a na nič čakať, ale písala som často aj zdravotné témy a rozhovory s lekármi – v tomto prípade určite vypichnem pediatričku Annu Popracovú, ktorá asi po minúte nahrávania chcela, aby som zastavila diktafón. Zľakla som a ona hovorí: „Viete, aké pesimistické sú vaše otázky?“ Našťastie, dopadlo to dobre a my sme sa prednedávnom po rokoch stretli na káve.
Prečítajte si: Hokejová rozhodkyňa: Stretla som sa s názormi, že patrím do kuchyne a nie na ľad
Odkiaľ a kedy vám prišla inšpirácia na vašu knihu Šťastie iných?
V notebooku mám asi tri rozpísané texty, ktoré som nikdy nedopísala a už ani nedopíšem. Mala som napríklad kamaráta z Japonska, tú tému som mala ako na podnose, dodnes ľutujem, že som si v tom čase nezapisovala všetky jeho výroky a detailné poznámky z toho, čo sme zažívali, o čom sme sa rozprávali. Zoznámili sme sa na novinárskej ceste v Chorvátsku, neskôr mi napísal, že do bedekra opisuje slovenské Vianoce – či by som mu s tým nepomohla. Pomohla som mu, následne sme sa stretli v Bratislave a začali sme spolu cestovať. Lenže toto už nikdy nenapíšem, pretože už roky nie sme v kontakte, väčšina spomienok je v kýbli. Nájsť tému, to je to najťažšie zo všetkého. To len môj muž si myslí, že písať sa dá prakticky o hocičom. Teraz som si chcela posvietiť na závisť, lebo sama ju v živote často pociťujem. Všímam si však, že odchádza v momente, keď zistím, že závidím, no nemám čo. Toto je téma knihy Šťastie iných.
Ako prebiehal proces tvorby, mali ste najprv vymyslený záver knihy, alebo život a povahy postáv?
Každý deň som sa snažila sadnúť si k notebooku a písať. Neviem, či vám to popíšem presne, ale vety mi akoby odniekiaľ prichádzali a ja som ich mala „len“ zapisovať. Konca som sa bála, ale ten sa mi nakoniec podaril. Text som si ešte asi päťkrát po sebe čítala, „česala“ som ho a opravovala. Keď sa pýtate na povahu postáv, nie je tam vyslovene zlý človek. Len Anna, ktorú považujem za hlavnú hrdinku, je trochu nešťastná a šibnutá.
Môžeme vo vašej knihe nájsť aj vás? Mám na mysli či sa niektorá z postáv podobá v určitých povahových črtách aj na vás samotnú?
Inšpirujete sa všetkým, s čím sa stretávate, ale nikdy v živote neopíšete seba.
Máte rozpísané už aj niečo ďalšie, ďalšiu knihu?
Chystám sa písať. Mám kamarátku, ktorá žije veľmi zvláštny, povedzme netradičným život mimo Slovenska a s jej pomocou by som chcela o tom napísať, pravdaže, zmeniť všetko, čo sa len zmeniť dá (smiech).
Kde hľadáte inšpirácie na vaše príbehy?
Som slabá vo vymýšľaní. Prakticky neviem klamať, ani v detstve mi nenapadlo, žeby som si mohla niečo vymyslieť. Ale načo si vymýšľať, keď život píše najlepšie príbehy? Podklad je vždy niečo, čo existuje. Potom už stačí zmeniť mená, prostredie, môžete tie postavy aj presídliť do inej krajiny, ako sa to podarilo mne, môžete im dať iné povahové vlastnosti. Máte voľnú ruku. Inšpirácie vždy ťaháte zo života, ja tomu hovorím, že tie témy prichádzajú ku mne. Alebo môžete to vyjadriť ešte kvetnatejšie a povedať, že si ich priťahujete.
Spomenuli ste, že veľa cestujete, aké destinácie máte najradšej? Podľa čoho si vyberáte kam budete cestovať?
Keď som bola single, občas som bola odkázaná aj na sólo cestovanie, ale na týchto cestách som sa cítila osamelo. Neskôr som cestovala so spomínaným Japoncom, potom som stretla môjho muža. Ten mi asi na druhom stretnutí povedal, že nerád cestuje – myslela som si, že náš vzťah nemôže prežiť, ale osud to, našťastie, zariadil inak. Na našej prvej ceste do Slovinska a Talianska sa v ňom niečo zlomilo a už sa nedá zastaviť (smiech). Mne málo stačí. Raz som bola na jednej výstave, stretla som tam kamarátku, ktorá mi nadšene opisovala, aký pekný týždeň prežila na hosteli v Portugalsku – ja som si na druhý deň kúpila letenku do Lisabonu a rezervovala izbu práve v tomto hosteli. Toľko k mojim inšpiráciám. Myslím si, že môj muž to má veľmi podobne, u nás je to také detinské. Raz prišiel z práce a hovorí mi: Pýtal som sa kolegu, bol aj na Korzike aj na Korfu a povedal, že Korzika je zaujímavejšia, tak ideme tam. Ja som bola bez neho už v Austrálii a v Afrike, ale spolu sa orientujeme skôr na západnú Európu.
Prečo ste sa rozhodli žiť v Rakúsku?
Môj manžel je Rakúšan. Začiatky nášho vzťahu boli veľmi turbulentné, dokonca sme boli polroka aj rozídení. Nevedeli sme si predstaviť, ako by sme naše životy zosúladili, čo by som v Rakúsku robila, ako by sme fungovali. Zasa spomeniem ten osud (som fatalista), on tak krásne za vás všetko zariadi, z ničoho si netreba robiť ťažkú hlavu, pretože všetko bude len tak, ako to má byť.
Ako často chodíte na Slovensko? Zvyknete cestovať aj po Slovensku, spoznávať aj našu krajinu?
Bývame hodinu od Bratislavy, mám tam rodinu a kamarátov, čiže v Bratislave som pomerne často. Môjmu mužovi sa na Slovensku páčia najmä termálne kúpaliská a hory. Oslovili ho aj myjavské kopanice, odkiaľ pochádzali moji starí rodičia.
