Kristína Gyepešová sa venuje netradičnej záľube. Hltá oheň, vystupuje s obrovským pytónom a kráča po rozbitom skle. V rozhovore nám prezradila:
- ako sa dostala k fakírčine a kto ju naučil triky,
- z čoho pozostávajú jej vystúpenia a čo pri nich používa,
- aké bývajú reakcie publika,
- k akému zraneniu prišla počas nácviku,
- aký má vzťah k hadom.
Ste fakírka. Ako ste sa dostali k takejto atypickej profesii? Čo na to vaše okolie?
Tak k fakírčine ako takej som sa dostala cez historický šerm, ale ani v živote ma nenapadlo, že ma to bude tých dlhých 15 rokov živiť, keďže som chcela byť najprv muzikálová herečka.
A okolie? Bolo to pre všetkých také nové, ale vnímať mňa ako fakírku začali až cez média. Inak som bola taká normálna baba v čiernom.
Kto vás všetky tie triky naučil?
Ono to bolo tak všeliako, tie najnebezpečnejšie triky ma naučil môj prvý učiteľ aj môj prvý manžel, ktorý bol tiež fakír. A tie menej nebezpečné, ale o to nie menej náročné, som sa učila ešte z VHS kaziet. A potom tak po workshopoch, a neskôr z internetu.
Z čoho pozostávajú vaše vystúpenia, čo zvyknete predvádzať? Aké pomôcky pri tom používate?
Základ je oheň a svetlo. Mám kombinácie týchto elementov veľmi rada, lebo tam, kde nemôže oheň, môže svetelný efekt. Moje náčinie je teda v týchto variantách. Sú to náčinia pod názvami ako poi, diabolo, palice, laná, vejáre a, samozrejme, sklo.
Aké bývajú reakcie publika?
Tým, že nie sú veľmi zvyknutí vidieť ženu fakírku, tak to začína údivom a záujmom, a podľa typu akcie aj k tým menej príjemným poklonám. Ale poväčšine mám dlhý a srdečný potlesk publika.
Stalo sa vám, že ste mali pri nácviku alebo počas vystúpenia nejakú nehodu alebo úraz?
Raz som mala a bolo to hneď na začiatku učenia sa a nácviku kedy mi pri hltaní ohňa výpary z tekutiny podpálili tvár. Našťastie to bola chvíľka a hneď sa to uhasilo, ale stres a strach som musela hneď prekonať.
Ženy majú z hadov väčšinou strach, u vás je to domáci miláčik. Koľko váš pytón váži, odkiaľ ho máte a kde ho chováte?
Luňáčika mám od jeho jedného mesiaca, kedy bol asi 30-centimetrovým háďatkom. Kúpila som ho vo Zvolene a teraz má 14 rokov a skoro 40 kilogramov. Poznám všetky jeho nálady. Neviem si predstaviť, že by nebol, aj keď podľa hadích rokov už je za trištvrtinou.
Je nejaké zviera, ktorého sa bojíte?
Ja sa bojím tarantúl a všetkého lietajúceho veľkého hmyzu ako sú osy, šváby a ovady.
Kde najradšej vystupujete?
Prešla som si malými aj veľkými produkciami, televíznymi aj súkromnými. Každé má svoje čaro a každé vám dá niečo a inú energiu. Tiež to viem porovnať s divadlom a detskými divákmi. Je to stále to, čo milujem, a čo mi dáva zmysel života.
Ako ste zvládli koronakrízu, keď ste nemohli organizovať vystúpenia?
Keďže som mama, tak som sa venovala synčekovi a písaniu knižky, ktorá mi teraz vyjde. Pokrstím ju 31. júla v Považskej Bystrici. Zahráme deťom aj bábkové predstavenie tohoto istého titulu. Už sa na to veľmi teším. Ono celá kríza mi veľmi veľa vzala, ale aj veľa dala, a nemať pri sebe rodinu, tak to asi nezvládnem. Myslím, že to tak cítilo veľa ľudí.
Aké máte plány do budúcnosti?
Plány? Priznám sa, že sa v tejto dobe bojím plánovať, lebo nič nie je isté. Ale s divadlom KBB, v ktorom hrám s mamou a kolegami, máme veľa plánov a projektov. To by bolo na ďalší rozhovor.
Aký je váš najväčší sen?
Mojím snom bolo zahrať si v muzikáli a ešte stále ten sen mám. Viac menej sa mi skoro všetky sny postupne plnia a jediné, čo si najviac želám, aby sme všetci boli zdraví. Prešla som si rakovinou a nič nie je horšie, ako byť chorý.
Skúste nám dať tri rady pre ženy, ktoré by chceli nabrať odvahu a ísť za svojím snom.
Hlavne neprestávať snívať a veriť si a hlavne veriť v svoje schopnosti a vedomosti. Odvaha, pokora a nadhľad.
Foto na titulke: Martin Cintula
