Michaela Stehlíková pracovala ako hokejová rozhodkyňa na profesionálnej úrovni 20 rokov. Pískala po celom svete, v Afrike, Amerike, Fínsku, ale aj na olympiáde v Soči. Šport má hlbokozakorenený v srdci, preto aj po ukončení kariéry si našla záľubu v behu do kopcov, kde vyhráva medialy.
Aké je vaše pracovné zameranie?
Aktuálne pôsobím ako pedagogická asistentka na základnej škole. Som takzvanou “predĺženou rukou”/sparingpartnerom učiteľov, ktorým pomáham najmä pri práci so žiakmi so špeciálnymi potrebami, no zároveň som nápomocná a užitočná všetkým deťom bez rozdielu.
Považujete sa za akčnú ženu?
Keď sa za seba obzriem a vidím činnosti a rozhodnutia, ktoré som v živote urobila, myslím, že áno. :)
Po túžbe dať sama sebe zážitkový darček k 30-tim narodeninám som začala snívať o otužovaní. Moja silná túžba spojiť túto užitočnú činnosť vyústila do založenia otužileckého klubu Tekovskie medvede, ktorých základňou je Jazierko v Tlmačoch.
Počas 20-tich rokov pískania ľadového hokeja som sa vďaka fyzickej “údržbe” môjho tela začala postupne venovať aj behom do vrchov, kde som, na moje veľké prekvapenie, začala domov nosiť aj medaily. Hranice svojich schopností som objavovala aj na ultrabehoch s mojím milovaným manželom. Ako “predsvadobný” ultrabeh sme spolu zabehli 145 km Štefánik trail od Mohyly M. R. Štefánika až do Bratislavy.
V roku 2014 som okúsila príchuť olympiády, ako hokejová rozhodkyňa rozhodujúca ženské hokejové zápasy na zimnej olympiáde v Soči.
Odmalička je mojou vášňou pohyb/šport. Po 20-tich rokoch pískania hokeja som sa začala učiť pre mňa úplne nový šport – lyžovanie, ktoré sa stalo tiež mojou veľkou vášňou.
Vďaka dištančnému vzdelávaniu počas Covidu, a teda homeofficu, som spolu s manželom založila na Facebooku podpornú skupinu pre pedagogických asistentov, ktorú dnes tvorí viac než 17-tisíc členov. Vďaka praxi pedagogickej asistentky som po takmer 7 rokoch práce v tejto brandži nadobudla vnútorný pocit, že sa chcem posúvať a odovzdávať svoje skúsenosti, a preto som si spravila akreditovaný kurz lektorky. Zrazu prišla príležitosť prednášať na online webinároch a lektorovať živé workshopy.
Ako ste sa dostali k hokeju?
V mojej rodine bol pohyb vždy prirodzenou súčasťou. Aj preto deti, ktoré vyrastajú v tomto duchu, im láska k športu môže vydržať celý život a stane sa tak ich životným štýlom a nie bezcielnym a dočasným sebatrýznením. Odmalička je pre mňa prirodzené, že víkendy patria športovaniu a nie upratovaniu, hoci nežijem v neporiadku a mám navarené (smiech).
Hneď, ako som bola ako dieťa fyzicky schopná, otec ma aj s bratom brával na saniach na zimák. Dodnes si pamätám pocit ako veľmi som sa na každé verejné korčuľovanie tešila. Vôňu ľadu a položenej gumy pri mantineli cítim pri predstave okamžite.
V mojej krvi koluje aj láska pre tanec. Počas siedmich rokov na ZUŠ Levice som sa dvakrát pokúšala dostať na tanečné konzervatórium (BA, BB). S odstupom času, že ma nezobrali, vnímam ako šťastie. Vášeň k umeniu, hudbe a tancu vo mne rezonujú stále.
V 12-tich rokoch som začala robiť pomocné funkcie počas zápasov (časomiera, hlásateľka, zapisovateľka, trestomeračka). V 14-tich som začala pískať žiacke súťaže. Keď som mala 18, pískala som celoslovenské súťaže. O rok neskôr som získala medzinárodnú licenciu, vďaka ktorej som začala cestovať po celom svete.
Hrávali ste aj hokej?
Nie, nikdy som ho nehrala. Aj preto mi možno dlhšie trvalo, než som pochopila zakázané uvoľnenie či správne posúdila ofsajd a ľudia (hráči, diváci, tréneri) mi toto, samozrejme, neodpúšťali. Chcú z vás mať okamžite hotového rozhodcu, takého, ktorý sa nemýli. Taký ale neexistuje.
Veľmi ma upokojilo, keď jeden z mojich supervízorov poznamenal: “Vieš, ktorý rozhodca je najlepší? …ten, ktorý robí čo NAJMENEJ CHÝB.” Chýb spraví rozhodca v zápase niekoľko. Bývajú “kozmetické” (drobné, ktoré si divák možno ani nevšimne), no dôležité je, aby neboli aj fatálne, tie dokážu veľmi negatívne ovplyvniť vývoj zápasu. Napríklad gól z nesprávne posúdeného ofsajdu.
Spomenuli ste, že máte licenciu a cestovali ste po celom svete, kde všade ste boli ako hokejová rozhodkyňa?
Veľmi nevšednou a zároveň prvou destináciou, ktorú som navštívila bola Juhoafrická republika (2005). V Kapskom Meste sa hrala 3. divízia MS žien. Bol to vtedy najnižší level ženských majstrovstiev sveta a môj prvý zážitok, kedy som letela lietadlom a do tak exotickej krajiny, v ktorej sa hrá ešte aj hokej.
Hodnotenia mojich výkonov od svetových supervízorov ma posúvali vyššie, vďaka čomu som si zapískala niekoľkokrát v Amerike, Kanade, Fínsku, Anglicku, Maďarsku, Slovinsku, Nemecku, Turecku (svetová zimná univerziáda 2011, kde som pískala finále), v Soči (ZOH, 2014).
Robili ste rozhodkyňu aj pri zápasoch, kde hrá mužský tím alebo len ženský?
Na Slovensku to boli prevažne mužské tímy (2. liga mužov), resp. žiacke, dorastenecké, juniorské, no zapískala som si aj našu ženskú hokejovú ligu. Mimo Slovenska som rozhodovala výlučne ženské zápasy.
Stretli ste sa s nejakými predsudkami ako žena v športe, ktorý je stále vnímaný ako mužský šport?
Ak ste rozhodcom, ktorý robí čo najmenej chýb, okolie nerieši, či ste žena. Ale ak spravíte chybu ako žena, vedia vám to prítomní niekoľkonásobne “spočítať”. Vydobyť si rešpekt ako žena na mužskom zápase, tkvel najmä v mojej v technike a rýchlosti korčuľovania. Ak rozhodca na prvý pohľad nevyzerá seriózne (je mu napr. veľký dres, necíti sa komfortne na korčuliach alebo nie je dobrý korčuliar), znižuje to jeho kvalitu. Samozrejme ani toto ešte nehovorí o tom, že zápas odpískate zle. Okolie vás však ihneď posúdi (odsúdi) či vám chyby odpustí, odpustí menej alebo vôbec.
Ako žena – rozhodkyňa som vnímala, že do zápasu musím dať ešte viac než moji mužskí kolegovia. Stretla som sa, samozrejme, aj s názorom ešte z čias opíc, že patrím do kuchyne. Tak som na zápas trénerovi, ktorý mi to šplechol, neskôr doniesla varechu. Obaja sme sa na tom zasmiali, no neviem či moje gesto pochopil. (smiech)
Byť v hokeji nad vecou a nebrať veci osobne je pre ženu – rozhodkyňu ešte väčšia výzva než v bežnom živote.
V čom konkrétne je pre ženu ťažšie ako pre mužov uplatniť sa vo vrcholovom športe? Či už na strane športovkyne alebo rozhodkyne.
Ak ste profi športovkyňa, pravdepodobne máte na to vytvorené podmienky aj svoj podporný tím.
Ak ste profi športovkyňa a máte deti, pravdepodobne máte svoj tím snažiac sa o vytvorenie tých najlepších podmienok. No aj tak vás môže ovplyvňovať fakt, že ste mamou, ktorej myseľ zamestnáva aj niečo iné než len tréning a svoje výkony. Možno pre niektoré matky – vrcholové športovkyne to môže byť ešte väčšou hnacou silou a ich výkony sú ešte kvalitnejšie.
Ak ste profi športovkyňa so silnou a bolestivou menštruáciou, tiež to môže byť úskalím, ktoré môže ovplyvňovať váš výkon, resp. aktuálnu formu. Vždy, keď som pískala počas menštruácie, nohy si robili na ľade čo chceli a častokrát dochádzalo u mňa k stretu s pukom či hráčom. Bolo pre mňa náročnejšie koordinovať svoje telo/pohyby a včas reagovať na rýchlo meniaci sa vývoj hry na ľade a prispôsobovať sa tak hráčom (nezavadzať im).
Čo by ste odkázali mladým ženám, dievčatám, ktoré by chceli ísť podobnou cestou ako ste išli vy, uplatniť sa v tomto, žiaľ, stále mužskom svete?
Ak by sa fakt odhodlali ísť cestou ako ja, tak by som si povedala: “Tie baby majú fakt guráž!” (úsmev)
Je dôležité budovať u seba odolnosť voči záťažovým situáciám. Ak vám budú nadávať, možno sa aj rozplačete. Tiež som plakávala. Môžete si povedať, že toto pre vás nie je alebo to hodíte za hlavu a pretrpíte to, lebo veď máte motiváciu. Tú svoju. Tak veľmi som milovala proces rozhodovania, že som veľkoryso ospravedlňovala obrovskú dehumanizáciu a ponižovanie, ktoré som ako rozhodkyňa zažívala. Zabudnúť som na to, ale nikdy nezabudla. Neraz sa ma kolegovia rozhodcovia obdivne pýtali ako ten nápor, tlak a nadávky môžem ako žena vydržať. Byť rozhodkyňou, najmä rozhodkyňou na Slovensku, je ťažký chlieb. Zvážte si to (úsmev).
Čo by ste odkázali mužom, prečo my ženy, máme tiež miesto v športe rovnako ako oni?
Bola som veľmi poctená, keď moji kolegovia – rozhodcovia oceňovali našu vzájomnú spoluprácu. Podľa slov niektorých z nich sa im pískalo so mnou lepšie než s mužskými kolegami. Aj toto vnímam ako dôkaz toho, že žena – rozhodkyňa môže byť rovnako kvalitná a byť spoľahlivým sparingom ako jej mužskí kolegovia.
Zároveň pozorujem, že muži, ktorí sú presvedčení, že žena patrí do kuchyne, takých môj odkaz “nepresvedčí” a mojím cieľom, ani nie je niekoho presviedčať o opaku. Som rada za tých, ktorým vôbec nie je treba toto vysvetľovať, lebo už len predstava, že mám nejakému mužovi objasňovať čo robím v mužskom športe, vzbudzuje vo mne podozrenie, aký má vôbec uhol pohľadu na ženy vôbec.
Zdroj foto: osobný archív Michaely Stehlíkovej
