Keď roky robíte rozhovory s rôznymi ľuďmi, skôr či neskôr dospejete k poznaniu, že čím menšia „celebrita“ a čím väčšia osobnosť, tým je rozhovor krajší, lepší a tým viac má čitateľom čo povedať. A okrem toho je aj prístup rýdzich osobností k rozhovoru úplne profesionálny, čo sa koordinačnej komunikácie týka a úprimne prirodzený a ľudský, čo sa týka samotných odpovedí. A pravdou je aj to, že na niektoré rozhovory sa novinár doslova teší, pretože vie, že má česť hovoriť s človekom, ktorého si váži a má ho – z pohľadu žurnalistickej profesionality totálne neprofesionálne – rád. Rozhovor by ale nemal byť vyznaním lásky, preto je namieste krotiť city a emócie a konečne dať slovo našej divokej dive Ive Bittovej.

Pani Iva, ako sa vám žije a tvorí v údolí Hudson Valley v štáte New York? Našli a vybudovali ste si šťastný a pokojný domov?

Myslím, že áno. Rodina, príroda a hudba, tak tieto priority akoby sa mi tu nejakým spôsobom napĺňajú. Mám veľa kolegov z hudobnej oblasti, ktorí sú rôznych žánrov a veľmi šikovní, spolupracujem jednoducho na mnohých miestach okolo. S tým, že cestujem aj späť do Európy, pretože ma stále pozývajú a pracujem aj tam. A mám tam aj druhý domov na Morave, takže zatiaľ to funguje. Jediná otázka je: ako dlho budem schopná cestovať, pretože dnešný štýl cestovania je čím ďalej menej dobrodružný… no, je dobrodružný, ale v tom negatívnom skôr a nie je tak príjemný. A môj vek samozrejme keď sa zohľadní, tak uvidíme… je to naozaj otázka času, ako dlho budem schopná.

Váš pobyt v USA, ktorý ste v roku 2007 nazvali „dočasným presťahovaním“, bude vo svojej dočasnosti pokračovať, alebo sa plánujete vrátiť domov, na Moravu?

Ja nikdy netvrdím nič ako definitívum. V počiatku to naozaj nebolo jasné, nechala som čas voľne plynúť. Samozrejme som sa snažila si vytvoriť zázemie a môj mladší syn tiež. Obaja dnes už máme americké občianstvo a držíme si samozrejme aj to české, takže to je výhoda aj pre cestovanie. Je to výhoda aj pre to, aby človek mohol lepšie komunikovať a v tom režime a systéme žiť. Beriem to ako nový druh obohatenia sa po mnohých stránkach.

Takže toto sa udialo za tie roky od roku 2007 a nič nebolo vyložene na silu. Myslím si, že to tak má byť. Otázka je, ako dlho, ako som sa už zmienila. Je to hlavne otázka môjho zdravia a navyše, aby som bola úprimná, je to tiež otázka zdravia mojej mamičky, ktorá sa blíži svojej deväťdesiatke. Žije v Brne, to znamená, že som nachystaná sa premiestniť, kedykoľvek bude treba, a starať sa o ňu. Nie je to teda definitívne, zostať natrvalo v Amerike.

Niekto múdry kedysi povedal, že umenie je to, čo je bytostne prežité…nemôžeme nesúhlasiť a každý, kto mal šťastie zažiť naživo váš koncert vie, o čom je reč. Ste krásne útle žieňa, kde sa vo vás stále berie tá neskutočná energia, ktorú neúnavne vkladáte do svojej muziky?

No tak je to dobrý point. Myslím, že moja energia je to, čo ľudí priťahuje a v podstate čo som schopná ešte stále odovzdávať. A obecenstvo, publikum, ktoré je mi verné už za tých 45 rokov, tú energiu samozrejme stále očakáva, pretože – hrubo povedané – z toho môže mať úžitok. Je to je veľmi pozitívna komunikácia. Je to určite genetická vloha a obaja rodičia disponujú – disponovali, otecko už nežije roky, ale jednoducho dával do hudby neuveriteľne veľa energie a vášne aj emócií.

Mamička je navyše ešte naozaj neuveriteľný organizátor a trpezlivý človek, čo sa týka pedagogiky a organizovania. Je to úplne inšpiratívna bytosť. Získala som dar, talent, o ktorý sa musím starať a nemôžem to zahodiť. Takže je to veľká zodpovednosť! Každodenný režim chcem plánovať tak, aby som bola zdravá a mohla tú energiu nasávať. Život uprostred prírody a pokojný domov je dôležitý, ten vás regeneruje a dobíja po dlhom cestovaní a koncertovaní. Takže som naozaj cielene, alebo inštinktívne, vybrala svoje zázemie na to, aby som mohla fungovať tak, ako to mám rada.

Bez preháňania a nadsadenia si dovolím tvrdiť, že ste zosobnením toho, v čo veríte: v slobodu hlasu a jeho užívania ako nástroja vyjadrujúceho naše najhlbšie potreby a túžby. A je prekrásne, že svojim jedinečným, svojbytným štýlom stále dokážete rozdávať radosť po svete a potvrdzujete to, že hudba nepozná hranice…máte takú skúsenosť, všakže?

Moje získané skúsenosti som začala v poslednej dobe tiež odovzdávať svojim študentom…je to jednoducho taký jazyk. Dôležité je učiť sa byť naozaj maximálne uvoľnený, nezaťažovať sa zbytočne príliš, byť otvorený, úprimný a byť sám sebou. Nemať snahu imitovať, nekopírovať, ale hľadať vlastnú cestu, rozumieť sám sebe… a v tom akoby zotrvať až do tej chvíle, keď nájdete svoj výraz, svoje posolstvo, ktorému uveríte a na ktorom pracujete a zušľachťujete ho vlastne svojou tvorbou. Originalita, individualita je dôležitá, pretože v dnešnej dobe sa veľmi blížime k určitému štýlu uniformity a to nie je cesta, ktorou ja by som chcela ísť a ktorej verím. Myslím si, že človek musí zachovávať svoju identitu naskrz so všetkým, čo k tomu patrí a odovzdávať, ako to on cíti, ako premýšľa a ako je schopný obohacovať svoje okolie.

Netajíte sa tým, že vaša hudba odkojená na ľudovej muzike je inšpirovaná prírodou a vzniká v súznení s ňou. A práve v prírodnom prostredí, v lesoch na severe štátu New York učíte vo svojej vokálnej škole Žingora možno s mottom, alebo filozofiou: „Živé tvorivé hudobné procesy medzi ľuďmi prinášajú silu našej planéte…“ Skúsme popísať našim čitateľkám, čo všetko môžu vaši žiaci – predpokladám, že nielen z Ameriky, ale aj zo sveta – s vami zažiť.

Určite je to medzinárodné, je to otvorené všetkým…ja som od začiatku, čo som začala učiť, prijímala rôzne ponuky a otázky a žiadosti a nekládla žiadne limity. Je na tom zaujímavé pozorovať, ako počas trojdňovej víkendovej školy tu v lese sa zíde určitá skupina ľudí (zakaždým je to iná konštelácia), reakcia je jednoducho okamžitá, študenti relaxujú a akoby omladnú. Nasadím metodiku, o ktorej viem, že cez víkend bude užitočná pre všetkých. Vyhovuje mi obmedzený počet do dvadsiatich ľudí preto, aby som bola schopná vnímať individualitu každého zvlášť.

Takže niekedy sa zaoberáme štúdiom z notového materiálu, zápisu, niekedy sa riadime podľa toho, čo študenti začujú a pamätajú si melódie. Učíme sa improvizovať, snažíme sa získať zdravé sebavedomie, nebáť sa naozaj vystúpiť z našej komfortnej zóny. Naozaj je dôležité nájsť cestu a vrátiť sa do detstva. Nájsť svoju hravosť v sebe. Potom neoddeliteľnou súčasťou, ktorá je dôležitá, je si uvedomovať, že spievame v lese, že rezonujeme s prírodou. Spievame stromom… A čo je dnešná aktuálna otázka, nebrať tej prírode jej silu, skôr naopak sa snažiť ju dávať, pretože vždy sa veľmi bralo a ťažilo z prírody… Myslím si, že je to veľmi pozitívne napríklad len v tom, že niektorí sú z mesta New York, alebo prídu aj z Európy z nejakého väčšieho mesta a potom relaxujú.

Pani Iva, svoju vokálnu školu Žingora prezentujete ako splnenie svojho sna po nekončiacom 45 ročnom celosvetovom turné, takže predpokladám, že vám robí obrovskú radosť… mimochodom – dôležitá jazykovedná otázka: ako vznikol názov Žingora?

No, premýšľala som, bol to jeden z prvých nápadov… na webovej stránke školy uvádzam význam slova podrobne. Ja som mala dielňu vo Valašskom Meziříčí a spievali sme tam a pracovali v drevených kostolíčkoch. Nazrela som do Sušilovej zbierky, pretože keď idem do nejakej lokality, tak Sušil je naozaj neuveriteľná studnica inšpirácie. A tak si napríklad nájdem nápev od Telče, od Vsetína, a v jednom z nich sa spieva „Žingora, padajú oriešky do nášho dvora“.

Nehovorí sa v texte priamo o tom, že je to strom, ale ja som sa snažila bádať a priamo na mieste v tom Valašskom Meziříčí jedna pani mi hovorila, že to je orech. Potom som bádala ďalej a vlastne zistila som, že žingora môže byť tiež vlastne muž, ktorý je jednoducho tak chudý ako žingla. Potom sa mi páčila tá kombinácia „žing“ ako „sing“, spievať a ora – hovoriť, dávalo mi to jednoducho zmysel. Slovo Zingarica, v talianskom slovníčku znamená mladé rómske dievča. Školu sme otvorili v júli 2018 a pri tej príležitosti sme zasadili vlašský orech, ktorý rastie do krásy a my mu spievame.

To je krásne. Možno niektoré naše čitateľky nevedia, že nie ste absolútny živelný hudobný samorast. Po absolvovaní konzervatória, angažmán v divadle Husa na povrázku a niekoľkých televíznych a filmových rolách, ste pomerne nedávno na Masarykovej univerzite v Brne absolvovali štúdium teórie a hudobnú vedu. Predpokladám, že okrem skúseností rozdávate na svojich kurzoch aj svoju akademickú erudovanosť – dá sa to nejako skĺbiť, alebo už nebolo veľmi čo sa naučiť na tej vysokej škole?

Áno. Pomohlo mi to aj v tom, že som sa naučila hľadať zdroje, dôležité pramene. Samozrejme, každá pieseň má svoju históriu, súvislosti, a pretože sa snažím hľadať korene a pôvod, v mnohých prípadoch volím repertoár alebo texty, ktoré sú zabudnuté a nepoužité. Ako napríklad aktuálne, keď sme robili koledy s ukrajinským moravským a slovenským detským zborom som sa naozaj snažila nájsť zdroj kolied, ktoré nie sú ohrané. Štúdium mi veľmi pomohlo, ako sa v tomto orientovať a tiež, čo sa týka komponovania, pretože som sa venovala prepisom z manuskriptov.

Ako mladá som sa necítila dostatočne dobrá na to, aby som tú školu zvládla, navyše v tom čase bola uprednostnená znalosť marx-leninizmu a politiky, veď ja som vyrastala v totalitnom režime. V pokročilom veku som získala viac času pre seba, zaujímala som sa o literatúru, ale nie takú tú bežnú, zaujímala ma viac filozofia a hudobná teória. Tak sa mi uzavrel ďalší kruh v živote. Všetci sa mi na škole divili, prečo to chcem študovať, že to nepotrebujem … ale samozrejme ja som nikdy nebola človek, ktorý by disponoval obrovskými teoretickými znalosťami a navyše sa priznám úprimne, že mám veľmi zlú pamäť.

Takže ja som nahltala hrozne veľa a je mi to dnes fakt ľúto, že nie úplne všetko v tej hlave sa udržalo, ale to, čo som potrebovala, tak jednoducho mám a viem, kam sa zase znova akoby zacieliť. Takže ďalší poznatok na štúdiu akadémie bol naozaj aj taký, že som zistila, že vyložene tým spôsobom, akým tvorím ja, úplne sa to nezlučuje s akademickým svetom. A to si vlastne každý človek uvedomí, keď na tom koncerte je, že je to viac živelné, inštinkt je dôležitý, že je tam jednoducho rôzna komunikácia a pramene… a vlastne to, z čoho ja čerpám, to, ako tú hudbu tvorím, tak nie je naozaj z tých teoretických znalostí. Ale myslím si, že ako muzikant je dobré, že som si tieto znalosti vzala k sebe, k srdcu a naučila sa veľa vecí. Vlastne môj cieľ je si vytvoriť svoju vlastnú metodiku a slobodne tvoriť a učiť.

Prečítajte si aj: Pre 97 percent detí je podľa výskumu najdôležitejšoiu osobou mama

Pani Iva, vaša mamička pochádzala zo Slovácka, otecko – vyhlásený ľudový muzikant z južného Slovenska z rodiny s rómskymi, maďarskými aj židovskými koreňmi. Pri akých uspávankách ste doma zaspávali ako dieťa?

U nás sa zaspávalo väčšinou tak, že nás zavreli do izbičiek a za dverami sa ešte hralo a muzicírovalo, keď bola návšteva…takže doma znela dosť balkánska hudba, dosť slovenská a moravská, slovácka. Tam naozaj sa neriešila lokalizácia alebo jazykové veci, jednoducho bolo to naozaj veľmi spontánne a plné. Takže to neboli konkrétne uspávanky. Vyrastala som v takej dobe a v takom čase, keď akýkoľvek žáner, akákoľvek hudba ma vlastne priviedla k spánku a ukolísala do pokoja. Hudba je naskrze pozitívna a určite je aj v dnešnej dobe lepšie, keď ju počúvate keď zaspávate, tak vás uspí v pozitívnom móde. Je to niečo iné, než keď surfujete na počítači v posteli a s touto paľbou všelijakých možných informácií sa vlastne snažíte zaspať. Takže toto bolo v podstate celé moje detstvo.

Dovolím si tvrdiť, že hudba je vašim životom, váš život je spätý s muzikou, umenie je pre vás potešením aj chlebom, dokážete sa živiť tým, čo vás baví a napĺňa… To je podľa mňa okrem zdravia, lásky a spokojnej rodiny jeden z kľúčov ku šťastiu. Čo by ste poradili našim čitateľkám, aby sa im darilo žiť svoje životy podľa svojich snov a dokázali ich tiež samé sebe plniť? Aby išli za tým svojím šťastím, aby vytrvali a dosiahli to, po čom túžili ale hlavne: aby zostali samy sebou tak, ako vy?

Je to veľmi akoby rozsiahla téma, tam sa nedá jedným slovom povedať „robte to tak, buďte takí a takí“. Ale možno keď niekto pozorne vníma to, o čom som vlastne už teraz hovorila, tak môže dostať aspoň akýsi návod nebáť sa hravosti, byť uvoľnený, starať sa o seba, o svoju dušu a nehrnúť sa jednoducho nikam ďaleko, pretože človek sa vyčerpá veľmi rýchlo. Myslím si, že je veľmi dobré, aby každý vedel zastaviť svoj čas, aby každá žena sa nevenovala len starostlivosti tej povrchnej, ale skôr venovala viac času tomu, čo s ňou rezonuje vo vnútri a nejako sa nad tým zamýšľala… starala sa vlastne o tie veci, ktoré sa skôr odohrávajú v mysli a nájsť si naozaj taký nejaký skromný režim, ktorý nám dovolí, aby sme vedeli mať tú radosť a pociťovať radosť z drobných zmien, ktoré sme schopní dokázať.

A ďalšia vec, ktorá ma napríklad osobne zaujíma, tak sú minerály, kamene, obklopujem sa tým, čo dobíja našu energiu, očisťuje, je to krásna vec, mať napríklad nejaký kameň v blízkosti. Samozrejme každý kameň vyžaruje inak… Nájsť si svoj jednoducho taký intímny svet a hlavne čas pre seba, ten je dôležitý… Vnímať to, či pijem dobrú vodu – nepijem dobrú vodu… jednoducho sú to dôležité veci, ktoré nám pomáhajú, aby sme boli silní a dosiahli určitú silu. Nehnali sa jednoducho niekam príliš ďaleko, než je zdravé. Je ťažké nájsť ten limit, ale myslím, že to každý môže nejako v sebe sa naučiť a počúvať svoj vnútorný hlas.

Na záver tradičná Míšina kľúčová otázka: Čo vám v poslednej dobe urobilo radosť?

Ó ó ó… Môj syn dokončuje doktorandskú prácu, už má na to asi deň do odovzdania, takže to už je veľká udalosť v rodine. A potom samozrejme koledy Novaja Radosť, doska, ktorú sme natočili a ktorá vyšla na Slovensku, tak to je veľká radosť. A ďalšia radosť je môj starší syn, má ročné dvojčatá – dievčatká, takže to je obrovská radosť, ktorú musím ešte naplniť tým, že si musím nájsť čas, aby som s nimi bola a začala s nimi spievať.

Za rozhovor zo srdca, s úctou a láskou poďakoval Ján Schneider

Fotografie zverejňujeme s láskavým dovolením Ivy Bittovej

Iva Bittová, jedinečný, svojbytný a svojrázny zjav medzinárodnej world music scény aktívne muzicíruje už neuveriteľných 45 rokov. Divoká diva narodená v Buntále na severnej Morave zdedila hudobné gény po svojom oteckovi, slávnom muzikantovi z južného Slovenska, s maďarskými, rómskymi a židovskými koreňmi, a po svojej mamičke, pôvodom zo Slovácka, ktorá učila na materskej škole a venovala svoj čas predovšetkým rodine a spevu.

Iva Bittová je absolventkou študijných odborov Teória a prevádzkovanie praxe starej hudby a Hudobná veda na Masarykovej univerzite v Brne.
Staršia sestra Ivy Bittovej Ida Kelarová, rešpektovaná vokalistka a hudobná pedagogička vedie medzinárodnú školu hlasu v Bystrom pri Poličke a je zakladateľkou nadácie pre rómske deti Miret. Mladšia sestra Regina Bittová donedávna bola kultúrnou referentkou v Luhačoviciach.

Diskografia Ivy Bittovej je nesmierne bohatá vo svojej multižánrovej pestrosti, s presahmi od ľudovej piesne k vokálnym improvizáciám, cez alikvotný spev do jazzu, folku, rocku, opery, klasiky a toto všetko miešajúce a prelínajúce sa v jej neopakovateľnom štýle, ktorý nemožno uzavrieť do žiadnej žánrovej škatuěky.

Jej jedinečný štýl je založený na súzvuku, vibrácii a rezonancii huslí a hlasu.V roku 2007 sa z Lelekovíc pri Brne dočasne presťahovala do USA, žije, tvorí a učí v meste Rhinebeck v údolí Hudson Valley v štáte New York.

Je matkou dvoch synov a babičkou dvoch vnučiek.