Dve právničky a kamarátky si založili advokátsku kanceláriu s názvom ConSense Legal s.r.o. Už tento názov prezrádza, že Jana Olach Kostrabová a Monika Novotná chcú dať svojej práci a svojmu úsiliu zmysel, ale aj to, že súlad, zhoda či dohoda sú pre nich dôležité. Vo vzťahu s klientom, vo vzťahu medzi sebou ale aj medzi prácou a osobným životom. Ako sa im darí to napĺňať?
V rozhovore pre Akčné ženy prezradili:
- o ženskosti, tvorivosti a ľudskom prístupe ku klientom,
- kto z nich obľubuje súdne spory,
- o potrebe vnímať veci v súvislostiach.
Dvaja právnici majú tri rôzne názory. Ako je to vo vašom prípade?
Jana: Je pravda, že na každý problém sa dá pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Našou úlohou je zamyslieť sa nad problémom a odporučiť najlepší postup, prípadne upozorniť na možné riziká rôznych postupov. Pri komplikovanejších zadaniach sa snažíme najprv vec interne zanalyzovať a dospieť k jednotnému názoru, za ktorý sa vieme obidve postaviť.
Monika: Takže áno, potvrdzujeme toto pravidlo. Odlišné dva názory sú začiatkom diskusie, ktorej výsledkom je potom práve ten tretí, s ktorým sme obe stotožnené.
Konzultujete spolu jednotlivé prípady?
Jana: Samozrejme. Nie však úplne všetko, ale predovšetkým zložitejšie prípady. V tom je pridaná hodnota spolupráce. Ako sa hovorí – viac hláv, viac rozumu.
Monika: Určite konzultujeme v rozsahu, v akom to umožňujú kapacity tej druhej. Je to príležitosť vypočuť si aj odlišný názor a vniesť do situácie iné svetlo. Tá z nás, ktorá v prípade nie je ponorená od začiatku, sa na to dokáže pozrieť z inej perspektívy a na prvý pohľad vidí to, čo tá druhá prehliadla.
Právnici sú zvyčajne špecialisti napríklad na obchodné právo, trestné alebo občiansko-právne. Máte to medzi sebou podelené?
Jana: Každá z nás má trochu iný profil a za sebou iné skúsenosti. Zároveň v niektorých oblastiach sme obidve doma. Ja sa dlhodobo venujem pracovnému právu, som aj členkou Európskej asociácie pracovnoprávnych právnikov, ktorá mi pomáha udržiavať si prehľad o zahraničných trendoch, ako aj kontakty s rovnako zameranými právnikmi. Popri tom sa samozrejme venujem bežnej korporátnej agende, obchodnému právu, zmluvám a všetkému, čo potrebujú naši klienti, ktorými sú najmä firmy a podnikatelia. Monika je zasa vyhľadávaná expertka na ochranu osobných údajov a zdravotnícke právo, na ktoré sa zamerala aj v postgraduálnom štúdiu. Popri tom tiež rieši bežnú korporátnu agendu a aj pracovné právo.
Monika: Snažíme sa, aby každá mohla robiť primárne práve tú agendu, ktorá ju baví a má pre ňu vášeň. Lebo radosť a nadšenie sú potom viditeľné aj vo výstupoch. Samozrejme, ani náš svet nie je ideálny a občas sa každá musí popasovať s témou, ktorá jej nesedí, ale dá sa to zvládnuť.
Máte presne stanovený pracovný čas alebo si nosíte prácu aj domov?
Jana: Prácu sa snažím zasadiť do svojho denného rytmu tak, aby som bola efektívna. Ako výhodu môjho povolania vnímam, že si režim môžem určovať sama, samozrejme tak, aby som reflektovala termíny a časové požiadavky klientov.
Monika: Množstvo klientov a práce sa snažíme regulovať tak, aby nám vždy popri práci ostal čas aj na iné, pre nás dôležité veci, či už je to rodina, šport alebo iné aktivity. Ak to však klient potrebuje a spolieha sa na nás, venujeme všetko nasadenie a pracujeme aj doma.
Ako si delíte rodinný život? Musíte si nastavovať kalendár tak, aby ste sa nekryli alebo môžete dovolenkovať v rovnakom čase?
Jana: Snažíme sa vyhýbať konfliktom termínov, ale niekedy to vyjde aj tak, že sa prelíname. Dovolenky bez čítania mailov nepoznáme, to je v našom aktuálnom nastavení jednoducho súčasťou podnikania. Aj keď minulé leto som sa na desať dní „trhla“ bez laptopu, keďže som sa ho bála vziať so sebou na more. Monika ma však perfektne zastúpila. Aj na diaľku sa snažíme v zložitejších veciach dohodnúť a odsúhlasiť, čo ide von klientovi, nech máme väčšiu istotu.
Monika: My dokonca vieme dovolenkovať aj spolu na jednom mieste (Úsmev). Aj keď to tam potom chvíľami vyzerá ako vysunuté pracovisko kancelárie. Janka spomenula desať dní bez počítača na mori, ale ja mám opačnú skúsenosť – dva týždne som s počítačom v batohu putovala do Santiago de Compostela. Samozrejme, že som ho nevytiahla, iba som celú cestu nadávala, aký je ťažký (Úsmev).
Vaše obchodné meno je ConSense Legal s.r.o. Ako ste ho vytvorili a o čom má vypovedať?
Jana: Vedeli sme, čo chceme komunikovať, aj aké hodnoty sú pre nás kľúčové. S touto víziou sme oslovili iné kreatívne talentované ženy – podnikateľky a s ich pomocou sme vytvorili meno, logo aj web. ConSense má indikovať zmysluplnosť aj konsenzus a logo našu ženskosť a tvorivosť. Máme naozaj radosť z toho, že celý tento náš branding vytvoril ženský tím z rôznych kútov Slovenska.
Vaša webová stránka je okrem slovenčiny, aj v anglickom a nemeckom jazyku. Zrejme je náročné vedieť sa orientovať aj v medzinárodných právnych normách a zákonoch a taktiež advokátska prax v cudzom jazyku nie je pre hocikoho. Koľko percent klientov tvoria klienti zo zahraničia?
Jana: Zahraniční klienti tvoria najmenej polovicu, aj keď sú to zväčša slovenské entity so zahraničnými vlastníkmi. No častokrát riešim zadania v cudzích jazykoch aj pre slovenských klientov, keďže dvojjazyčné zmluvy sú v našom prostredí úplne bežnou praxou. Už sa mi stalo aj to že mi na stole pristála aj nemecko – anglická zmluva zo zahraničia pre slovenského klienta.
Monika: Aj u zahraničných klientov ide teda vždy o aplikáciu slovenského právneho poriadku. Iba výstup je potrebné vypracovať v inom jazyku, aby bol zrozumiteľný, či už zahraničným akcionárom alebo manažérom.
Aplikujete rozdelenie na „dobrý a zlý policajt?
Jana: Máme skvelých klientov, s ktorými máme profesionálne a priateľské vzťahy, takže nič také nepotrebujeme.
Monika: Sme naozaj veľmi vďačné za dobré vzťahy s našimi klientmi. Ak je na oboch stranách absolútna dôvera, policajti sú zbytoční.
Ktorá z vás robí lepšie pripomienky a zmluvy a ktorá radšej pojednáva na súde? Alebo ste úplne zastupiteľné?
Jana: Monika miluje súdne spory, ja im až tak neholdujem.
Monika: Ja mám spory a vyjednávania natrénované s deťmi, takže sa pri nich asi cítim ako doma (Úsmev). Naozaj platí, že síce má každá svoje srdcové témy a obľúbené postupy, ale keď je potrebné, druhá ju zastúpi. Kľúčové je, aby sa klient mohol spoľahnúť.
Sú rôzne typy právnikov. Strážca, vyjednávač, mediátor. Kde by ste sa zaradili vy?
Jana: O takejto typológii som nepočula, ale sme asi z každého niečo. Občas je potrebné byť anjelom strážnym a občas aj niečo vyjednať, resp. viesť konštruktívnu komunikáciu s protistranou. Nie je naším cieľom rozdúchavať a podporovať konflikty, naopak, snažíme sa klientov chrániť pred zbytočnými a nákladnými spormi. Ja mám aj koučingový a mediačný výcvik a tie ma naučili najmä aktívnejšie počúvať a klásť otázky. Aj keď samozrejme v práve je predmetom služby poskytnúť právnu radu, stáva sa, že klienti si občas svoje otázky zodpovedajú napokon sami.
Napĺňa vás vaša práca? Čo máte na nej najradšej?
Jana: Mojou hlavnou potrebou je prinášať pridanú hodnotu klientom v podobe potrebnej právnej a ľudskej podpory. To mi táto práca prináša.
Monika: Úplne najradšej mám, že to nikdy nie je nuda ani rutina. Každodenné výzvy, nutnosť neustále sa učiť nové veci, hľadať riešenia rôznorodých problémov a situácií… To by ma bavilo aj samo o sebe, ale ak tým zároveň aj poskytujem službu klientovi, potom ma to naozaj napĺňa.
Čo by sa podľa vás malo na školách viac učiť, v čom nenapĺňa potreby praxe?
Jana: Školu mám už vyše pätnásť rokov za sebou, takže nepoznám úplne aktuálny stav, ale určite komunikáciu, rozvoj praktických zručností a kritického myslenia. Na právnickom štúdiu by som asi ocenila väčšie prepojenie na prax. Študovala som aj v zahraničí, kde sa praktizovali tzv. open-book skúšky, ktorých cieľom bolo vyriešiť praktický prípad s otvorenými knihami a zákonmi. Dávalo to väčší zmysel, ako skúšať obsahy právnych predpisov.
Monika: Ja mám doma dvoch školákov, takže presne viem, čo chýba – súvislosti. Učiť sa veci v súvislostiach, prepájať ich s praktickým životom, ale aj navzájom medzi sebou, diskutovať a myslieť. Ani v práve, ani v živote nie je žiaden problém izolovaný ani čierno-biely.
Ako vnímate pojem „akčná žena“?
Jana: Akčná žena je podľa mňa každá žena, ktorá sa stará a nie je jej ľahostajné, čo sa okolo nej deje.
Monika: Žena, ktorá žije odvážne a naplno svoje poslanie, nech je akékoľvek.
S ktorou akčnou ženou by ste si radi prečítali rozhovor vy?
Jana: Napadá mi profesorka Patakyová, ktorá sa už počas môjho štúdia zasadzovala za čo najväčšiu podporu štúdia v zahraničí a neskôr bola verejnou ochrankyňou práv, čo je v našej slovenskej spoločnosti paradoxne veľmi nevďačná a nedocenená funkcia.
Monika: Mňa inšpirujú všetky rozhovory s „neznámymi“ ženami – učiteľkami, lekárkami, zdravotnými sestrami, matkami, dobrovoľníčkami… V spoločnosti sú často neviditeľné, ale za svoje každodenné výkony si zaslúžia potlesk.
Vaše životné motto?
Jana: Žiť s ľahkosťou.
Monika: Buď, kde si.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj foto: archív M. N. a J. O. K.
