Priezvisko je časť osobného mena, je to rodové meno, ktoré sa pridáva k menu na bližšie označenie osoby, a ktoré je spravidla v rodine dedičné po otcovi. Rodné priezvisko je u vydatej ženy alebo ženatého muža priezvisko, ktoré používal/a za slobodna resp. ktoré dostal/a pri narodení.

V Zákone o mene a priezvisku č. 300/1993 sa píše, že každý musí mať meno a priezvisko. Meno dieťaťa sa určuje dohodou rodičov; ak k takejto dohode nedošlo, meno sa určuje rozhodnutím súdu. Meno dieťaťa sa určuje vyhlásením jedného z rodičov, ak druhý rodič nie je známy alebo zomrel.

Ak nie je známy ani jeden z rodičov, určí meno dieťaťa súd na podnet obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku. To platí aj v prípade, ak matka, ktorá zanechala dieťa po pôrode v zdravotníckom zariadení a neurčila jeho meno.

Najbežnejšie priezviská na Slovensku sú Horváth, Kováč, Tóth, Varga a Nagy

Môžete mať aj viac mien

Podľa zákona sa každému môže určiť viac mien, a to aj cudzojazyčných, najviac však tri mená. Pri zápise mena alebo mien (ďalej len „meno“) do matriky sú rodičia povinní poskytnúť matričnému úradu súčinnosť.

Aké meno nesmiete dať? Nemožno určiť meno hanlivé, neosobné alebo domácku podobu mena, alebo prvé meno totožné s menom žijúceho súrodenca uvedeným v matrike na prvom mieste, alebo osobe mužského pohlavia určiť ženské meno a naopak.

Tieto obmedzenia sa nevzťahujú na cudzojazyčné meno, ak je všeobecne známe, že takéto použitie mena je v súlade s tradíciou štátu, kde je takéto meno obvyklé. Na požiadanie matričného úradu to preukazuje rodič dieťaťa potvrdením zastupiteľského úradu cudzieho štátu.

Najčastejšie priezviská v Českej republike sú Novák, Svoboda, Novotný, Dvořák a Černý

Môžete si určiť vlastné druhé meno

Ten, komu nebolo určené druhé a tretie meno, si ho môže určiť po nadobudnutí plnoletosti oznámením matričnému úradu, v ktorého matrike je zápis o jeho narodení.

Dieťaťu môže určiť druhé a tretie meno jeho zákonný zástupca; na určenie druhého a tretieho mena maloletému staršiemu ako 15 rokov je potrebný jeho písomný súhlas. Určenie druhého a tretieho mena nie je zmenou mena. Takto určiť druhé a tretie meno možno len raz.

Priezvisko 

Na Slovensku je to tak, že po narodení dieťa nadobúda spoločné priezvisko rodičov, alebo, ak majú priezviská rôzne, nadobúda priezvisko jedného z nich určené dohodou pri uzavretí manželstva. Prípadne, ak rodičia nie sú spolu zosobášení a majú rôzne priezviská, nadobúda priezvisko podľa dohody rodičov. Dohodou možno určiť iba priezvisko, ktoré v čase, keď k dohode došlo, má jeden z rodičov.

Dieťa, ktoré sa narodí do 300 dní od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, nadobúda priezvisko, na ktorom sa rozvedení manželia dohodli pri uzavretí manželstva, ak nebolo právoplatne zapreté otcovstvo bývalým manželom matky dieťaťa.

Maloleté dieťa nadobúda priezvisko matky, ak bolo právoplatne rozhodnuté o zapretí otcovstva muža. Ak nie je otec dieťaťa známy, dieťa nadobúda priezvisko matky, ktoré má matka v čase jeho narodenia. Do času, kým nie je určené otcovstvo, dieťa nadobúda priezvisko, ktoré má matka v čase jeho narodenia.

Ak nie je známy ani jeden z rodičov dieťaťa, určí priezvisko dieťaťa súd na podnet matričného úradu, v ktorého matrike je vykonaný zápis o narodení dieťaťa. To opäť
platí aj v prípade, ak matka zanechala dieťa po pôrode v zdravotníckom zariadení.

Najčastejšie priezviská v USA sú Smith, Johnson, Williams, Brown a Jones

Kedy vznikli priezviská?

Pôvodne priezviská vznikali podľa prezývok (telesných a duševných vlastností, návykov), zamestnania, bydliska, miesta pôvodu otca (patronymikum) alebo matky (matronymikum), prípadne podľa názvu živočíchov, rastlín či neživých predmetov a pod. Sú to slová pozbavené významu pôvodných slov, a odlišujú sa od nich aj pravopisne.

V západnej Európe začali prímenia/priezviská vznikať v 10. storočí vo Francúzsku, najmä v Normandii, potom v Anglicku a Škótsku, od 13. storočia v Nemecku (ale až do 15. storočia neboli dedičné), podobne v Česku.

Na Slovensku pôvodne (keď bolo menej obyvateľov) osobné meno pozostávalo z jedného slova, dvojmenná sústava existuje od 15. storočia (meno – prímeno), od konca 18. storočia (vláda Jozefa II.) je aj úradne záväznou informáciou (meno – priezvisko).

U väčšiny jazykov sa uvádza ako prvé meno a potom priezvisko. Opačné poradie má napríklad maďarčina (Petőfi Sándor), japončina (Koizumi Džun’ičiró (小泉 純一郎)) alebo vietnamčina (Nguyễn Công Hoan).

Ktoré národy majú koncovku -ová?

Priezviská končiace na „ova“ sú bežné vo viacerých slovanských krajinách, kde typicky označujú ženskú podobu priezviska. Použitie „ova“ alebo „ina“ ako prípony v slovanských priezviskách znamená, že osoba je žena.

Nie všetky slovanské priezviská majú túto koncovku. Tu sú niektoré zo slovanských krajín, kde môžete podobne ako na Slovensku nájsť priezviská s koncovkou „ova“:

• Rusko (a rusky hovoriace oblasti): V Rusku sú bežné priezviská s koncovkou „ova“ a označujú ženské pohlavie. Napríklad „Ivanova“ by bola ženská verzia priezviska „Ivanov“.
• Česká republika: V Českej republike prevládajú priezviská končiace na „ova“, ktoré označujú aj ženský rod. Napríklad „Novákova“ by bola ženská forma priezviska „Novák“.
• Bulharsko: V Bulharsku sa prípona „ova“ bežne používa pre ženské priezviská, ako napríklad „Ivanova“ ako ženská verzia „Ivanov“.
• Slovinsko: Priezviská v Slovinsku môžu obsahovať aj koncovku „ova“ pre ženy. Napríklad „Kovačova“ by bola ženská podoba „Kovača“.
• V niektorých krajinách, ako je Ukrajina, môže ženská forma priezviska končiť skôr na „ina“ ako na „ova“ (napr. „Petrenko“ pre mužov a „Petrenkina“ pre ženy).

Zdroj: Zákon o mene a priezvisku č. 300/1993, wikipedia.org