Lenka a jej manžel Honza dnes dopoludnia spoločne vystúpili na najvyššiu horu sveta – Mount Everest. Lenke sa to navyše podarilo bez použitia pomocného kyslíka!
Sprevádzali ich skúsení šerpovia Prakash Sherpa a Sona Sherpa.
Tá dôležitejšia časť ich cesty však začína práve teraz. Cesta naspäť do základného tábora bude trvať niekoľko dní. Držte im všetkým palce.
Aký bol ich príbeh?
Lenka Poláčková (pôvodne Vacvalová) vyštudovala herectvo a bola moderátorkou a hrala vo viacerých slovenských seriáloch. Pred desiatimi rokmi sa začala venovať ultrabežeckým maratónom. Dvakrát prebehla Slovensko, Colorado, Pyreneje, Peru…
Vďaka manželovi sa vydala aj na hory. Dvojica sa zasnúbil ana Matterhorne, vzali sa na Gerlachu. Pred rokom prešla celú dĺžku Álp, 2000 kilometrov. A rozhodla sa ísť na Mount Everest.
Lenka na svojom instagrame postupne pridávala úseky ciest:
Prvá rotácia. C1 a C2 za nami, dve prespania nad 6000. Stále veľmi príjemné a pohodové. Keď nepočítam to šialené teplo na ľadovci… Aký paradox – obklopení ľadom a predsa sa variaci za živa. A konečne i slávny ľadovec Khumbu. Je to mimoriadny vizuálny zážitok. Hore sme vyrážali pred polnocou a všetko vnímali len na pár metrov svetla čelovky, no ranná cesta späť bola unikátna. Pred druhou rotáciou musíme v EBC načerpať čo najviac síl. Telo chradne, (drobné škrabance sa nehoja, koža sa suší, nehty lámu) ale hlava prahne po výzve.
Viete aké bolo prvé nepálske slovo, ktoré som sa, ešte na jeseň naučila? “Vistare”. Pomaly. Slovo “vistare” kladie dôraz na trpezlivosť a postupné dosahovie cieľov. Viete, ja som človek, ktorý, neustále a rád niekam beží. Na každodenný diskomfort som z mnohých bežeckých projektov zvyknutá, avšak toto je iné. Zrejme preto prišiel do môjho života Everest. Nie ako vrchol kam idem, ale ako možnosť preskúmať, čo s mojim životom urobí spomalenie. Vo výškach sa ani inak žiť nedá. A tak objavujem tento nový rozmer svojho bytia. Hľadám hĺbku v týchto výšinách… samozrejme.
Dnes sme mali ísť na druhú rotáciu, lenže…
V noci skolabovala časť Khumbu. (nič neobvyklé, Icefalls doctors sú stále na mieste a cestu pomerne rýchlo opravujú) Stále sa riadime heslom: “pomaly a bezpečne”.
A tak sme čakali. Opäť. Vraj vyrážame zajtra, avšak tu nie je nič isté. Zatiaľ čo životy druhých plynú, mám pocit, akoby sa náš čas zastavil. Uviazol v sľučke rovnakých dní. Ako v tom filme, keď sa ten istý deň dial stále dookola.
Čas je zvláštna vec, však?
Plynie pomaly keď čakáte na vrcholový deň, na druhú stranu letí rýchlo, keď ste s ľuďmi, ktorých milujete, alebo na miestach, z ktorých nikdy nechcete odísť.
Považujeme ho za samozrejmosť, ale vážime si ho? A hoci pre nikoho nespomaľuje, (ani pre nás, byť sa mi to tu tak javí) s gráciou nás nesie vpred.
Čas je naše zakotvenie v realite
Sme tu. A je to také, aké to je. Z nejakého dôvodu sme zakotvili práve tu. Tu dýchame a kým dýchame, dovtedy sme. Tu sú všetky naše chvíle vzrušenia. Tu je miesto, kde sa moje srdce cíti tak nervózne, ale kde som z minúty na minútu ako to Khumbu – každú sekundu svojho bytia, takmer od základov iná, občas skolabovaná, no vždy nachádzajúca cestu.
To by ste však na prvý pohľad nespoznali, lebo zmeny vo vnútri sú s plynúcim časom oveľa nenápadnejšie, než tie vonkajšie. Obzvlášť, ak sa porovnáme s tým, kým sme ešte pred pár dňami boli. A tak vraj zajtra. Zase trochu iní ako dnes.
V noci vyrážame na druhú rotáciu. Tú najdôležitejšiu. Vyrážame do výšok, ktoré nám dajú odpovede na mnoho otázok. Myslite na nás prosím. A ak máte nazvyš, pošlite kúsok energie. Ak nie, pošetrite na vlastné Everesty. Na malé i veľké výzvy. Na čokoľvek, čo si sami pre seba vytvoríte. Alebo na to, čo vám život prichystal. Veď práve výzvy sú to, čo nám pomáha nájsť v živote smerovanie. Niečo, na čom chceme pracovať deň za dňom.
Druhá rotácia sa podarila podľa predstáv
Som neskutočne šťastná. Prespanie v C3 – 7100mn.m., výstup do C4 – 7900mn.n, ľahký power nap hore a únavný zostup do C2. A dnes už Base Camp. Áno, keby som chcela, mohla som včera zo South Col vystúpiť s kyslíkom na vrchol, avšak o tom môj výstup na Everest nie je. A tak som dole, pripravená oddychovať, regenerovať a čakať na ideálny vrcholový deň. Hlásime sa.
Everest bez kyslíka? Chcem veriť, že je to reálne
Chcem veriť, že ma dlhé týždne v Himalájach strávené aklimatizáciou, výstupmi a náročnými rotáciami k 8000 m n. m., na tento výstup dostatočne pripravili. Viac už som v príprave urobiť nemohla. A tento pocit mi dodáva sebaistotu. Bola to obrovská drina. Lenže ja som zvyknutá na veciach drieť. Ísť si za nimi cez hodiny snahy, zápasov zo sebou samou, prežívať chvíle slabosti, úzkosti alebo vyčerpania a potom z týchto momentov čerpať.
Hodiny pred výstupom ma primäli premýšľať nad tým, že to všetko čo je za mnou mi a dodáva mi silu. Silu, že som v správny čas na správnom mieste.
Kamoši, nádych, výdych, tak ako vždy, idete tam so mnou… toto bude náš Everest. Everest nás všetkých, ktorí nejdú vyšlapanými chodníčkami a predsa veria svojej ceste.
View this post on Instagram
