Leonard Hölbling: Veľa ľudí je spokojných, že nikomu neubližujú, ale ani nepomáhajú, čo považujem za zlé

0
Leonard Hölbling: Veľa ľudí je spokojných, že nikomu neubližujú, ale ani nepomáhajú, čo považujem za zlé

“Kto zadarmo dostal, mal by aj zadarmo dávať,” hovorí Leonard Hölbling, ktorý sa týmto príslovím v živote aj skutočne riadi. Okrem toho, že sa profesionálne venuje právu, je to muž, ktorý má rád výzvy. Aj preto sa rozhodol vydať už dve knihy svojich myšlienok.

V rozhovore nám prezradil:

  • prečo sa rozhodol napísať knihy citátov,
  • prečo si myslí, že zlo vo svete vyhráva,
  • aký názor má na peniaze,
  • kto je pre neho morálny človek,
  • čo robí pre to, aby bol svet lepší,
  • ako si po rokoch strávených v iných spoločnostiach založil vlastné podnikanie.

Kto sa skrýva za menom Leonard Hölbling?

Som človek, ktorý vyštudoval a venuje sa právu. Skoro v rovnakom rozsahu ako práci, sa už vyše šesť rokov venujem charite, ďalej sa venujem skladaniu hudby, písaniu kníh a športu. Rád uvažujem nad životom, rád pomáham druhým ľuďom, a som celkom nešťastný z prostredia, v ktorom tu žijeme. To sa snažím v rámci svojich možností a schopností zlepšiť. Mám za sebou veľmi bohatú a akčnú prax a v živote to tiež bolo častokrát dosť zložité, čo ale tomu životu zase dalo a dáva ”šťavu”.

Vydali ste už dve knihy Zaostrené na život I a Zaostrené na život II. Čo bolo hlavným impulzom, že ste sa rozhodli, že vydáte knihu?

Hlavným impulzom bola jedna kamarátka, keďže si všimla, že už dlhšie píšem na Facebooku o tom, čo som postrehol a čo viem o živote. Pri našom vtedajšom telefonáte sa ma spýtala, či to nevydám v knižnej podobe. Začal som nad tým uvažovať, hoci pôvodne som nad vydaním kníh vôbec nerozmýšľal. Celkovo ma ale k písaniu týchto vecí určite primälo to, že mám určité vedomosti, ktoré som chcel zdieľať s druhými ľuďmi.

Vaše knihy nie sú klasickými románmi – tvoria ich len vaše vlastné myšlienky a bonmoty. V čom sú vaše knihy odlišné od iných kníh citátov?

Áno, určite, nie som žiaden spisovateľ, ktorý sa snaží dať na papier určité umenie, ktorým písanie klasických kníh určite je. Pre mňa je kniha len prostriedkom na zdieľanie toho, čo chcem povedať. Rovnako ako sociálne siete, ktoré majú, samozrejme, širší rozsah a dosah, a na rozdiel od veľa ľudí ich preferujem. Práve kvôli tomu, čo som uviedol.

Odlišnosť mojich kníh je možno v tom, že sú viac provokatívne a snáď aj prirodzené a premyslené. Teraz sú tieto záležitosti dosť populárne, keď som začal písať na Facebooku ja, niekedy v roku 2009, nebolo to až tak žiadané. Jedna vec je niečo napísať a druhá vec je to aj obhájiť. Veľa rôznych citátov a myšlienok je dosť plytkých, bez hlbších súvislosti a zamyslenia – podľa môjho názoru. Veľmi rád sa na sociálnych sieťach vyjadrujem a polemizujem s názormi druhých ľudí.

Aká bola odozva na vaše citáty uverejnené na Facebooku? Mali ste nejakých “hejterov”?

Zatiaľ som nemal odozvu, že by tie myšlienky boli nejako nedomyslené, alebo chybné, čo ma, samozrejme, teší. Výhoda sociálnych sietí je hlavne v interakcii, takže skutočne vám tam môže na to hocikto napísať hocičo, či už anonymne alebo nie. A ľudia sa veľmi radi snažia niekoho nachytať, čo kladie o to vyššie nároky na to, aby som si názory vedel obhájiť. A veľmi rád o týchto veciach diskutujem, pretože pri diskusii zistíte, či niekto niečomu skutočne rozumie alebo nie. Takže, som stále pripravený stáť v tom pomyslenom “ringu”.

Knihy ste vydali samovydaním, prečo ste nešli cestou cez vydavateľstvo?

Pretože to nerobím komerčne.

Kniha nie je na predaj, ale dobrovoľné príspevky z nej venujete charite. Prečo ste sa takto rozhodli?

Ono sa hovorí, že kto zadarmo dostal, mal by aj zadarmo dávať. Preto som sa od začiatku rozhodol knihu nepredávať. Myslím si, že by to bola v tomto prípade aj jej určitá dehonestácia. Takže, pokiaľ sa niekto rozhodne finančne prispieť, nech tak urobí rovno na naše občianske združenie www.dotykysvetla.sk, ktoré sa venuje hlavne pomoci postihnutým a opusteným deťom, lebo tam sú tie peniaze skutočne potrebné. A myslím, že toto prepojenie je rozumné, lebo dosť píšem aj o pomoci druhým ľuďom.

Kde konkrétne OZ Dotyky svetla pomáha?

Občianske združenie Dotyky svetla sa venuje projektom ako napríklad podpora zariadenia pre hluchoslepé deti v Červenici a zariadenia pre mentálne postihnuté deti v Bytči, podpora krízových centier Dúha, Repuls, Brána do života, DHZ Rača, atď.
Forma pomoci je rôzneho druhu, od materiálnej, cez finančnú, zabezpečovanie rôznych druhov terapií a zážitkových pobytov. V prípade bližších informácií sa môžte obrátiť priamo na OZ Dotyky svetla.

Pre akých čitateľov sú vaše knihy určené? Komu by ste ju najradšej dali prečítať?

Myslím, že výhoda týchto kníh je v tom, že sú absolútne univerzálne. Sú určené pre všetkých. Mladých, starých, bez vzdelania, so vzdelaním, pre chudobných, pre bohatých, atď. Jednoducho, skutočne pre všetkých, keďže to, o čom píšem, sa dotýka všetkých rovnako. Veľmi ma tešia spätné väzby od každého.

V knihách rozoberáte rôzne témy – ľudia, spoločnosť, dobro a zlo, morálka, peniaze. A nie sú ladené najoptimistickejšie. Prečo ten skeptizmus a frustrácia?

Pretože sa snažím písať pravdu. A ľudia si zvykli pravdu nazvať skepticizmom, pesimizmom a frustráciou. Dôvod je asi ten, že sa udržiavajú v nezmysloch, ktoré si nazvali optimizmom. Je asi dosť nebezpečné byť aj skeptik, ale aj zasnený optimista. Lebo ani jedno nevystihuje pravdu, ktorú sa snažím pomenovať čo najpresnejšie. A tá, samozrejme, svedčí o ľuďoch, o nás, o našich nedostatkoch, ktoré sa každý snaží skôr zakrývať, a nie o nich hovoriť, natožto verejne. V konečnom dôsledku, pozrime sa, ako to tu vyzerá. Niekedy to aj ľudia sami priznajú, keď majú takzvanú slabú chvíľku…

Jeden z citátov hovorí: “Zlo vyhráva a väčšina je spokojná.” Myslíte, že väčšina ľudí je zlá?

Áno, myslím, že to tak nevnímam iba ja, aj keď nerozhoduje počet ľudí, čo si niečo myslia, ale obsah, či to tak je, alebo to tak nie je. Skutočne tu zlo vyhráva na všetkých úrovniach, či sa človek pozrie na rozpadávajúce sa rodiny, zlé vzťahy na pracovisku, na ulici, v politike, skutočne všade, kam sa človek pozrie. Samotné nekonanie dobra však považujem za podporu zla. Toto je samostatná téma, lebo veľa ľudí je spokojných, že nikomu neubližujú, ale na druhej strane ani nepomáhajú tam, kde je treba, čo považujem za zlé.

Sú vaše skúsenosti s ľuďmi prevažne zlé?

Áno, moje skúsenosti s ľuďmi sú prevažne zlé. Som náročný človek na seba aj na druhých, a niekedy som samozrejme nešťastný aj zo seba, ak neurobím veci tak, ako by som si želal. V tomto máme podľa mňa všetci rezervy. Treba na sebe pracovať, a tam sú ešte väčšie rezervy. Ľudia totiž venujú svoj čas a energiu kadečomu, len nie skvalitňovaniu seba a okolia, čo sa týka hodnôt. Lebo, keď budú hodnoty v poriadku, ostatné príde samo.

To, že spoločnosť nefunguje, je aj dôsledkom toho, že samotné hodnoty nefungujú. Častokrát pod takzvaným liberalizmom a modernými časmi sa búrajú základné piliere, na ktorých je ľudstvo založené, a to je katastrofa, lebo sa to celé nakoniec rozpadne, k čomu zjavne ľudstvo smeruje. Musím ale rovnako povedať, že o to viac potom vyniknú ľudia, ktorí vám pomôžu, alebo ktorí sa zaujímajú a ktorí sú tým svetlom v tej tme. V tomto kontexte sa charita vo väčšom rozsahu bez skvelých ľudí prakticky nedá robiť.

V ďalšom citáte zase tvrdíte, že akýkoľvek vzťah zaváňa rukojemníctvom. Je preto podľa vás lepšie nemať vzťahy?

Vzťahy sú veľmi dôležitá, ale aj zložitá vec. Dokážu byť veľmi pekné, aj veľmi škaredé. Istotne, ak ste s hocikým v akomkoľvek vzťahu, už to nemáte celé pod kontrolou, a môžu sa udiať veci, ktoré neovplyvníte a ktoré vám môžu veľmi ublížiť. Myslím, že s tým má každý svoje skúsenosti v rôznych druhoch vzťahoch. Určite však treba vzťahy budovať, ale zároveň sa na ne nespoliehať bezhlavo.

“Ľudia, čo sa spoliehajú na druhých, sú blázni.” Nikdy ste sa na nikoho nedokázali spoľahnúť?

Súvisí to s predchádzajúcou otázkou, doplním možno to, že spoľahnúť sa na druhých ľudí považujem skutočne za hazard. Človek sa totiž častokrát nemôže spoľahnúť ani sám na seba, tak čo potom môže čakať od druhých, ktorí majú vlastné záujmy a vlastné priority?
Samozrejme, v tom menej náročnom výklade sa tu na seba spoliehame bežne, či v rámci rodiny, kamarátov, práce, spoliehame sa, že niekto nám príde zobrať smetí, alebo že nám dodajú elektrinu alebo vodu, takže je to taký paradox. Ale ako sa hovorí, v núdzi spoznáš priateľa, a to platí stopercentne. A vtedy začnú tie ozajstné prekvapenia…

Krst knihy Zaostrene na život II. Zľava: Boris Rizman, majiteľ mediálnej agentúry Slov Media Group, Daniel Modrovský, prezident Slovenského syndikátu novinárov, a Leonard

Vo vašich príspevkoch často kritizujete honbu za peniazmi a majetkom. Ak by ste mali milión eur, čo by ste s nimi urobili?

Začnem druhou otázkou, dal by som to na charitu. Nepoznám totiž zmysluplnejšiu investíciu. Bodaj by som raz tú možnosť mal…
Áno, kritizujem honbu za peniazmi, lebo sa z toho stalo náboženstvo, čo je veľký problém. Peniaze by totiž vždy mali byť prostriedkom a nie cieľom a čo má človek navyše, mal by zdieľať s tými, ktorým chýba. Ako sa tiež hovorí, peniaze sú dobrý sluha, ale zlý pán. Peniaze dokážu zvýrazniť negatívne ľudské vlastnosti a preto sú nebezpečné. Človek toho k životu veľa nepotrebuje, niekedy mám pocit, že ľudia si myslia, čo všetko musia mať, a pritom 90% toho, čo majú, sú prakticky zbytočnosti. Keď som triedil aj svoje veci, v rámci našich charitatívnych aktivít, videl som to sám u seba a bol som z toho dosť nešťastný…

Už vyše tých šesť rokov, čo sa charite venujem, oveľa viac rozmýšľam nad tým, či niečo skutočne potrebujem… Dosť vecí si totiž ľudia kupujú skôr z psychologického hľadiska, než z hľadiska ich potrieb.

Čo vám osobne dáva, keď niečo darujete?

Keď vidíte tú radosť z obdarovania, tak tomu sa nič nevyrovná. Keď si človek niečo kúpi, tak tá radosť zvykne relatívne rýchlo vyprchať. V tom prvom prípade to tak nie je, je veľmi napĺňajúce dávať druhým, či už materiálnu pomoc, čas, energiu, záujem, lásku… Kto má čo k dispozícii. A každý máme niečo k dispozícii, v opačnom prípade sa z nás stávajú tí, ktorí potrebujú a ktorým treba pomôcť…

Často sa u vás objavuje téma morálky a povrchnosti. Kto je podľa vás morálny človek?

Morálny človek je podľa mňa každý, kto sa snaží čo najviac minimalizovať zlé vlastnosti, ktoré, žiaľ, máme všetci, a maximalizovať dobré vlastnosti, ktoré, našťastie, máme tiež všetci nejaké. Dokonalosť v tomto, žiaľ, neexistuje, tiež ako v iných veciach, ale je vidieť, keď sa niekto snaží, a rovnako je vidieť, keď sa niekto nesnaží.

Myslím, že nikto nemáme právo hodnotiť nejakú hranicu, ale považujem za dostatočné, keď sa človek skutočne snaží zo seba dostať to najlepšie, niekedy s väčším a niekedy s menším úspechom, čo asi zažívame všetci…

Píšete, že každý v niečo verí, aj tí, čo veria, že v nič neveria. Čomu veríte vy?

Ja som veriaci človek, takže verím v Boha, teda vo vieru, nádej a lásku. Pokiaľ tieto hodnoty človek aplikuje v živote, tak si myslím, že dokáže uspieť v tej skúške, ktorá sa volá život, a môže na základe toho získať večný život.

“Už to, že človeka raní viac slovo ako fyzická bolesť naznačuje, že človek je viac duchovná ako telesná bytosť.” Robia podľa vás ľudia málo pre svoj duchovný rozmer? Ako by ste definovali vlastnú duchovnosť?

Toto je veľká téma, ale v stručnosti, myslím si, že ľudia toho pre svoj duchovný život robia žalostne málo, a to z rôznych dôvodov. Veľa ľudí pre to vôbec nemá zmysel, ako sa hovorí, veria iba tomu čo vidia, hoci aj tomu sa niekedy ťažko verí… Je to určite dané aj zvyšujúcou mierou komfortu, kedy necítia potrebu spoliehať sa na niečo vyššie, lebo však si všetko vedia zabezpečiť sami, alebo cez niekoho, alebo cez peniaze. Problém začína byť vtedy, ak narazia na určité mantinely, ako sú choroba, vojna, staroba, smrť. Zrazu potom nevedia, čo s tým, a otázky ostávajú nezodpovedané…

Pokiaľ človek vníma život ako súhrn materiálnych a nemateriálnych hodnôt, tak sa ten kruh uzatvorí, a začne to celé dávať zmysel. To je presne otázka na zmysel života, o ktorom tu mnohí polemizujú, ale nevedia sa nikam pohnúť. Lebo, ako sa tiež hovorí, viera je dar. Pokiaľ niekto ten dar nemá, tak nemá z čoho vychádzať. Vlastný duchovný rozmer je niečo, čo je pre mňa kľúčová vec. Človek je duchovná bytosť, a je potrebné robiť všetko pre to, by tomu tak bolo aj v praxi. Je to ale náročná cesta.

Nepáči sa vám, keď ľudia oslavujú moderátorov, umelcov a športovcov. Kto by podľa vás mal byť celebritou?

Ľudia by mali oslavovať tých, ktorí robia tento svet lepším. Či sú to duchovní, lekári, policajti, záchranári a, zovšeobecnene povedané, všetkých dobrých a kvalitných ľudí, ktorí sa nestarajú len o seba, ale aj o druhých. Samozrejme, vždy platí, že na to, aby sme mohli pomáhať, musíme byť sami v určitom komforte, lebo aj to určité obetovanie by malo mať svoje hranice ľudských možností.

Už pred niekoľkými rokmi ste napísali, že celé dejiny ľudstva sú plné zla, násilia a hlúposti. Čo si myslíte dnes? Čakali ste, že príde ďalšia vojna?

Tým, že ma história zaujíma a vždy zaujímala, tak o nej mám určitý prehľad. Skutočne mi je z toho veľmi smutno, ako sa v priebehu dlhých tisícročí ľudia z ničoho neponaučili a ostávajú defakto rovnakí. Jediné, čo sa mení, je technológia.

Vojny sú tu zásade priebežne, či už menšie alebo väčšie. Už dlhé roky dozadu som sledoval veľké zbrojenie, o ktorom som aj písal, kedy sa všetci tvárili, ako to všetko smeruje k mieru vo svete. Takže bolo iba otázkou času, kedy príde niečo väčšie. Čo je ale horšie, som si istý, že príde tretia a posledná svetová vojna. Keď človek trošku sleduje dianie v súvislostiach, a to aj historických, tak je to určitým spôsobom logickým dôsledkom toho, ako sa ľudia k sebe správajú. Proste, to všetko zlo sa musí niekde zhmotniť, a tým zhmotnením bude tá vojna, ktorá bude prakticky znamenať koniec sveta, ako ho doteraz poznáme.

Čo robíte konkrétne vy pre to, aby bol svet lepší?

Napríklad to, že sa vyjadrujem k situácii naokolo. To je podľa mňa veľmi dôležité, upozorňovať na nedostatky a zlé veci, nie kvôli tomu, aby sa ľudia demoralizovali, ale naopak, aby sa napravilo to, čo nefunguje. Nehovoriac o tom, koľko ľudí v rámci môjho vzdelania potrebuje v mojom okolí pomoc. Takže skutočne, kam prídem, tam riešim rôzne právne problémy, čo tiež považujem za charitatívnu činnosť…

Mimo to sú to samotné charitatívne aktivity a aj moje osobné aktivity, kde sa snažím pomôcť, kde sa dá. Samozrejme, nie som spokojný ani so sebou, vždy sa dá totiž urobiť viac, a tak sa snažím priebežne pracovať aj na sebe.

Všimol som si ale, že je veľmi chytľavé, keď ľudia vidia, ako niekto robí niečo zmysluplné. Lebo veľa ľudí nemá v živote skutočný cieľ, a tak nejako tápajú a sú častokrát nešťastní, aj keď majú “všetko”. Niekde v hĺbke duše ale je v nás všetkých zakorenené, že zmyslom života je dobro a nie zlo, a dosť ťažko sa to vyťahuje z tej hĺbky na povrch. O tejto chytľavosti svedčí asi aj to, že už máme do šesťdesiat spolupracovníkov, ktorí sa k nášmu projektu pridali práve na základe toho, že videli, že to má zmysel, hoci niektorí boli zo začiatku skeptickí.

“Veľa ľudí vkladá všetko do vecí, ktoré sa ľahko rozsypú – peniaze, rodina, postavenie, uznanie.” Sú podľa vás rodinné vzťahy zbytočné? Alebo také krehké? Nestojí práve preto za ne bojovať a vynakladať úsilie, aby vydržali?

Rodinné vzťahy určite nie sú zbytočné, rodina je kľúčová záležitosť v rámci života pre nás všetkých, peniaze takisto treba k životu a postavenie a uznanie poteší. Takže, na tejto úrovni človek môže povedať, že to predsa má zmysel. Je to presne ale tá krehkosť, ktorú si pomenovala. Tieto všetky veci sa vedia zosypať zo dňa na deň. Aj vďaka môjmu povolaniu som takýchto príbehov videl veľa, a potom som videl veľa nešťastia a zúfalstva. Takže, odpovedal by som skôr – všetko s mierou. Aby sa človek moc nespoliehal na niečo, čo tu dnes je a zajtra nie je.

Čo je podľa vás to, do čoho sa oplatí investovať?

Určite sa oplatí investovať do viery, lebo to je niečo, čo vás nesklame. Môžete sklamať akurát tak samých seba, keď ju stratíte. Oplatí sa investovať do druhých ľudí, lebo nás definuje to, čo sme ochotní urobiť pre druhých a nie pre seba. Lebo život človeka je veľmi krátky, a za tých pár desaťročí aj tak nevybudujeme nič svetoborné, a aj keby, tak to tu všetko nakoniec necháme. Ale na dobrých ľudí si ľudia vždy spomenú. A ako som uviedol vyššie, je to cesta k večnému životu po smrti.

Tento výrok by asi potešil všetky ženy: “Som presvedčený, že ženy sú silnejšie ako muži.” Akčné ženy pripravujú konferenciu Equal Pay Day, čo si myslíte o platovej nerovnosti, že ženy na rovnakých pozíciách zarábajú až o 18,8% menej ako muži?

Mám tú skúsenosť, že ženy v určitých situáciách sú skutočne ďaleko silnejšie, odvážnejšie a rozhodnejšie ako muži. Určite som zástancom toho, aby za rovnakú prácu bolo rovnaké ohodnotenie, ak je tá práca vykonávaná rovnako kvalitne. Tým, že som bol dlhé roky na vedúcich pozíciách, mám o tom určitý prehľad. Osobne som nerobil rozdiely medzi mužmi a ženami, a čo si spomínam, tak niektoré ženy boli veľmi šikovné, čo som sa snažil zohľadniť aj pri ich ohodnotení.

Často kritizujete politickú situáciu na Slovensku, nerozmýšľali ste vstúpiť do politiky a niečo s tým urobiť?

Kritizujem situáciu v politike nielen u nás, ale prakticky všade, lebo mám pocit, že je to v princípe rovnaké. Nerozmýšľal som nad tým vstúpiť do politiky, keďže je tam veľa vecí, ktoré človeka rozptyľujú, a ja sa potrebujem sústrediť na to, čo robím, stopercentne. Ale, ak je niekto kvalitný politik, a určite tam takí sú, tak si ich veľmi vážim. Lebo riadiť štát nie je jednoduchá záležitosť. V rámci svojej práce v štátnej správe som sa podieľal na niekoľkých zásadných štátnych projektoch, ako je napríklad vstup Slovenska do Colnej únie/EÚ, alebo dôchodkovej reforme, a musím povedať, že to boli ťažké záležitosti. Dúfam, že sa nám ich podarilo spraviť čo najlepšie.

Čo by ste najradšej odkázali politikom?

To, čo asi všetci normálni ľudia, aby robili svoju prácu z presvedčenia a nie zo ziskuchtivosti.

Poďme teraz k vašej právnickej profesii. Prečo ste sa rozhodli opustiť bezpečie väčšej firmy a začali ste podnikať sám? Čo bolo najťažšie pri rozbiehaní vlastného biznisu?

Áno, ako som spomenul, mám za sebou veľmi bohatú prax. Bola to z núdze cnosť. Jedného dňa ma už prestalo baviť robiť kompromisy a mal som dostatok skúseností a kontaktov, aby som rozbehol niečo vlastné. Bolo to jedno z mojich najlepších pracovných a aj osobných rozhodnutí v živote, práca ma baví a budem ju robiť, pokiaľ budem vládať. Aj po 22 rokoch praxe je to niečo, čo ma napĺňa, ale samozrejme, je to stále “len” práca. Pri rozbiehaní firmy bolo najťažšie to rozhodnutie. Zvyšok bola perfektná skúsenosť.

Vaša firma sa venuje ochrane osobných údajov a finančnému sektoru. Dnes je táto oblasť dosť žiadaná. Nerozmýšľali ste o rozšírení firmy?

Fungujem, takpovediac, v malom a milom. Robil som v rôznych typoch kolektívov, aj typoch firiem a štátnych inštitúcií. V malej firme má človek všetko pod kontrolou a nemusí riešiť personálne problémy, ktoré ma vždy najviac vyčerpávali. Takže, môžem sa sústrediť len na prácu, ktorá ma baví a uživí. Kariérne predstavy som nechal minulosti, keďže som v nich nenašiel životné naplnenie a poslanie.

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

Že ma nezlomili ani veľmi ťažké životné situácie, práve naopak, dodali mi neuveriteľnú silu na pokračovanie ďalej. Určite sú to tiež spomenuté knihy, ktorých mám už teraz pripravených ďalších desať a verím, že počet bude priebežne pribúdať. A, samozrejme, charitatívna činnosť. To je niečo, čo sa nedá s ničím porovnať, treba to vyskúšať, a hlavne osobne, nielen niekam poslať 10 € mesačne, čo je tiež dôležité, ale osobný kontakt tomu dáva oveľa vyššiu úroveň a hlbší zmysel.

Čo rád robíte vo voľnom čase?

Vo voľnom čase skutočne len relaxujem, keďže som relatívne vyťažený svojimi aktivitami. Rád skladám hudbu (mám vlastné štúdio), rád sa chodím prejsť do lesa, rád si zacvičím, rád sa rozprávam s kamarátmi alebo pozerám televíziu a internet.

Aké máte ďalšie plány? Čo je váš najväčší sen?

Chcel by som hlavne pokračovať v ďalšom vydávaní kníh, každý rok by som rád vydal jednu, aj august mám rezervovaný na tretie pokračovanie mojej série. Rád by som tiež rozšíril charitatívne aktivity, pokiaľ to okolnosti dovolia. Mojím najväčším snom je, aby tu môj život mal čo najväčší zmysel. To znamená, aby z toho, čo som v živote dostal, som mohol spraviť čo najväčšiu pridanú hodnotu pre seba, aj druhých.

Ak by ste mali záujem o knihu alebo schcete Lea sledovať, tu je jeho FB profil: https://www.facebook.com/holbling

Knihu Zaostrené naživot I. si môžete zadarmo stiahnuť tu a Zaostrené na život II. si môžete stianuť na tomto odkaze.

žiadne príspevky na zobrazenie