Začala pracovať, keď mala 13 rokov, prvú knihu vydala už ako stredoškoláčka, a napriek tomu, že sama mala problematický zdravotný stav, nevzdala sa, pokračovala v štúdiách a vyštudovala 4 odbory. Navyše začala pomáhať aj ostatným. Žena s vysokým intelektom a veľkým srdcom – Marcela Václavková Konrádová.
Kedy ste začali pracovať?
Mala som trinásť rokov, keď som sa objavila na televíznej obrazovke vtedajšej regionálnej televízie. Strávila som tam veľmi krásne obdobie – takmer päť rokov. Súčasne som však mala za sebou už aj prácu predavačky pekárenských výrobkov či parfumov, ale aj prácu opatrovateľky detí a „roznášačku“ inzertných novín.
Ako ste sa vy sama vysporiadali s prekážkami a vašim zdravotným stavom?
Postupne. Nešlo to z večera do rána a ani zo dňa na deň. Presa len, nenarodila som sa so zdravotným postihnutím, to mi prišlo do života neskôr. Prvé zdravotné problémy mi začali už v piatej triede základnej školy, kedy som mala školský úraz kolena. Žiaľ, od tohto momentu sa v mojom živote už nič nevyvíjalo tak, ako by sa malo. Zdravotné problémy sa nabaľovali a prešli do štádia, kedy mi týždeň pred maturitou diagnostikovali nádor v predkolení. A to som mala za sebou už prvé štyri operácie kolena. Rok na to som v Taliansku ochrnula. V súčasnosti mám za sebou 24 operácií pohybového aparátu a mnoho iných zákrokov. Tak, keď sa vrátim na začiatok vašej otázky, ako som sa vysporiadala s prekážkami, skutočne to bolo postupne. V podstate som si len nachádzala (a stále nachádzam) svoju vlastnú cestu, ako sa so všetkým, čo to prinieslo a prináša, naučila žiť.
Máte doktorát zo sociálnej práce. Čo vás k tomu motivovalo?
Musím povedať, že to tak zariadil život sám. Na vysokú školu som pôvodne neplánovala ísť, pretože som už počas strednej školy pracovala v médiach a rôznych organizáciach. Náhodou sa mi priplietol do cesty letáčik o novom študijnom odbore, o sociálnej práci v Banskej Bystrici. Oslovilo ma to natoľko, že som si prihlášku na VŠ napokon podala. Nakoľko som v tom čase začala pracovať aj s ľuďmi so zdravotným postihnutím, dovzdelať sa mi prišlo úplne prirodzené.
Webinár granty v podnikaní už 23. októbra 2020
Iba pri tomto štúdiu však neostalo, vaše vzdelanie má široký záber – čo všetko ste vyštudovali?
Zjednodušene sa dá povedať, že mám vyštudované hlavne dva odbory a to sociálnu prácu a manažment po stupeň MBA. Pomedzi to som si však urobila mnohé príbuzné odbory, ako mediáciu či sociálnu pedagogiku.
Kedy ste sa rozhodli, že vybudujete chránenú dielňu?
Myšlienku zriadenia chránenej dielne som si nosila v hlave dlho. Skrsla mi v hlave ešte počas štúdia prvej vysokej školy. No práve moje zdravotné problémy jej realizáciu oddialili. Keď som sa k nej po rokoch vrátila, musela som ešte prehovoriť moju hlavu. Z každej strany som počúvala, že to nedokážem, že mám problém sama so sebou, že to prinesie mnoho stresu, ktorý v mojom zdravotnom stave nie je želaný. A tak k realizácií mojej myšlienky prišlo až po ôsmych rokoch.
Za ako dlho sa vám to podarilo, bol to náročný proces?
Zriadenie chránenej dielne bol veľmi dlhý a náročný proces, pretože som sa nechcela uspokojiť len s bežnými, zaužívanými vecami, ale chcela som priniesť (a v tom čase aj priniesla) niečo nové. A k tomu patril aj boj s úradmi a aj s predsudkami spoločnosti. Presne po deviatich mesiacoch a troch dňoch, chránená dielňa v podobe Chránenej kaviarne s knižnicou Prístav, otvorila svoje dvere osobám so zdravotným znevýhodnením. Aj preto zvyknem hovoriť, že to je moje dieťa ☺.
Pridajte sa na webinár s Marcelou o tom, AKO VYUŽIŤ GRANTY V PODNIKANÍ
Okrem chránených dielní sa venujete aj koučingu. Komu je určený?
Koučujem ľudí, ktorí sa chcú posunúť. Ktorých motivácia je natoľko silná, že sú odhodlaní ráno vstať a ísť cez prekážky. Mám rôzne programy, či už pre mladých ľudí, ktorí hľadajú svoj ďalší smer, cez maminy po rodičovskej dovolenke, ktoré hľadajú svoje „staré JA“ a túžia veľakrát robiť úplne niečo iné, než robili pred príchodom dieťatka, cez koučing podnikateľov, majiteľov firiem, s ktorými nastavujeme rôzne procesy, efektivitu, či riešime problémy vznikajúce vo vnútri organizácie. A, samozrejme, koučujem aj osoby so zdravotným znevýhodnením, ktorým neraz pomáham rozbehnúť ich vlastné podnikanie, či už formou zriadenia chráneného pracoviska či rovno dielne. Taktiež koučujem ľudí pracujúcich v treťom sektore, s ktorými, okrem iného, prechádzam možnosti realizácie vlastných projektov a získavania dotácií.
Nie je tajomstvom, že máte blízko aj k publikačnej činnosti. O čom píšete najradšej?
Doposiaľ mi vyšlo sedem kníh a jeden e-book. Písanie je mojim koníčkom a je to v podstate jedna z prvých činností, ktoré som robila už vo svojom detstve. Mala som však šťastie, že talent na písanie podchytila už vtedy moja učiteľka slovenského jazyka. Prvé dielo, básnická zbierka Ja a láska, vyšla v roku 1997, v treťom ročníku strednej školy. Potom prišla zbierka poviedok, neskôr spoločný román s ďalšími autormi, následne kuchárska kniha so zameraním na zdravotné diéty, nakoľko sama mám mnohé potravinové alergie. A práve kuchyňa, teda varenie a pečenie, je ďalšia moja vášeň. Pomedzi to vyšli ďalšie moje diela, či už príbeh Na dobu určitú, ktorý zožal veľký úspech až po súčasnú knihu, ktorá sa narodila v máji tohto roka s názvom Prebuď sa a žiar na svojej vlastnej ceste. A o čom píšem najradšej? O živote. Lebo je pestrofarebný ako pastelky.
Je táto najnovšia kniha inšpirovaná vašim príbehom?
Áno, aj. V knihe opisujem aj príbehy iných ľudí, ktorých som stretla na svojej ceste. No súčasne je poprepletaný tým mojim. Hovorí o úskaliach, starostiach, strachu a aj o bolesti. Ale čo je dôležitejšie, aj o nádeji a viere. O zmene postoja, o motivácii, o cieľoch a snoch. Ukazuje síce moju cestu vysporiadania sa s problémami, ale verím tomu (chcem veriť), že každý čitateľ si môže vďaka nej nájsť tú svoju. A možno nájde „len“ odhodlanie vykročiť, ktoré je veľakrát ešte potrebnejšie.
Prečítajte si aj rozhovor s mamou ôsmych detí, ktorá pracuje na piatich projektoch.
Získali ste viaceré ocenenia ako napríklad ocenenie Srdce na dlani, cenu primátora Banskej Bystrice, ocenenie Filantrop napriek hendikepu – ktoré z nich si vážite najviac alebo ktoré vás prekvapilo najviac?
Možno to bude znieť ako klišé, ale skutočne ma potešilo každé jedno ocenenie a žiadne som nečakala. Svoju prácu robím s láskou a s čistým úmyslom. Dokonca aj vtedy, keď to niekedy v konečnom dôsledku vypáli inak, lebo nie vždy sa mi všetko podarí tak, ako som očakávala. A ak si niekto dal tú námahu, že ma nominoval na ocenenie, ak som niekomu pomohla natoľko, že vypísal potrebné formuláre, alebo hlasoval, alebo… Je to pre mňa veľká česť, pocta a zároveň aj záväzok. V dnešnej dobe obzvlášť poteší, keď vás niekto pochváli, keď niekto poukáže na niečo dobré, čo ste vo svojom živote dokázali, urobili. Lebo žiaľ, dnes sú ľudia viac zvyknutí kritizovať, haniť, či vysielať negatívnu energiu. O to viac ďakujem každému, kto mi na mojej ceste podal pomocnú ruku, pochválil.
Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?
Že žijem. A že žijem život, ktorý mi je daný, spôsobom, ktorý som si našla ja.
Ako si popri všetkých aktivitách zadeľujete svoj čas? Čo je pre vás prioritou?
Žiť. A žiť v súlade so sama sebou. Byť šťastná, spokojná a viesť naplnený život. K tomu patrí moje najbližšie okolie, rodina a priatelia. Byť tu pre nich, byť s nimi. Byť spokojná s tým, čo mám, čo žijem. To je moja priorita. Všetko ostatné je až druhoradé. A to hovorím aj napriek tomu, že zbožňujem svojou prácu, je pre mňa nesmierne dôležitá, napĺňa a obohacuje ma.
Ako zvyknete oddychovať?
Bojím sa to priznať, ale umývaním riadu (smiech). Ale zbožňujem aj skutočný oddych na slniečku, ktorý doslovne dobíja moje baterky. A veľmi rada čítam, zvŕtam sa v kuchyni pri príprave jedál a pri pečení.
Aké máte ďalšie plány do budúcnosti? Čo je váš najväčší sen?
Tak, ako sa mi sníva hneď niekoľko snov počas jednej noci, tak toľko snov mám aj v skutočnosti, keď mám oči otvorené. Každé moje životné obdobie je späté s niečím konkrétnym, s čím v danú dobu žijem. Napríklad v súčasnosti budujem prvé bezbariérové, inkluzívne detské ihrisko, ktorým žijem už takmer osem mesiacov. Viem, že hneď, ako ho otvorím a uvidím jeho plnú prevádzku (rozumej radostný krik detí), tento sen sa pre mňa stane skutočnosťou a pustím sa do plnenia ďalšieho sna. Mám ich skutočne veľa, no napĺňam ich postupne. Ktovie, čo všetko ma ešte na mojej ceste stretne a napadne. V každom prípade jedným z nich je mať vždy dostatok síl (fyzických i psychických) na zdolanie všetkých prekážok, ktoré ma za ich napĺňaním majú stretnúť, byť nápomocná, odhodlaná a z časti mať stále na očiach pomyselné ružové okuliare. Inými slovami, nezanevrieť na dobro, veriť si a veriť iným.
Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.
- Žite! Nečakajte na zajtrajšok, nežite včerajškom. Žite v prítomnosti. Presne tak ako to kedysi povedal Lucius Annaeus Seneca: „Chytaj sa každej hodiny! Dosiahneš to, že budeš menej závislý od zajtrajška, ak uchopíš za ruku dnešok.“
- Nezabúdajte na svoju motiváciu! Majte svoj cieľ pred očami. Nezabúdajte, že kde niektorí vidia slabosť, vy musíte vidieť silu. Kde niektorí cítia bolesť, vy musíte cítiť nadšenie.
- Urobte prvý krok! A potom na sebe makajte ďalej, vytrvajte. Žiarte.
