Peter Hoferek, alias “Hogy”, je 34-ročný akčný muž, ktorý toho stihol už dosť veľa. Precestovať svet sa len tak hocikomu nepodarí! A k tomu úplne netradičným spôsobom! Prestopovať vyše 120 000 km, navštíviť vyše 60 krajín a to pri veľmi nízkom rozpočte. Zvedavosť mi nedala, ako sa to vlastne dá zrealizovať a odkiaľ túto akčnosť v sebe Hogy berie. A v skutočnom, serióznom, živote sa Hogy živí ako programátor.
Peťo, kedy a kde v tebe dozrel nápad precestovať svet? Koľko si mal vted
y rokov?
Mal som už 26 rokov, keď som si uvedomil, že buď teraz alebo nikdy! Po skončení vysokoškolského štúdia som pár mesiacov cestoval stopom po Európe a veľmi ma to bavilo. No čím viac som Európu poznal, tým fádnejšia sa mi zdala, a ťahalo ma to preč. Chcel som navštíviť miesta, kde sa dá zažiť viac dobrodružstva, kde bude iná kultúra, zvyky, história. Jednoducho, chcem som spoznať svet a do istej miery aj seba. Povedal som si, že sa na dva roky zamestnám a všetko, čo sa mi za tento čas podarí usporiť, pôjde na cestovanie.
A prečo práve stopom? Nebál si sa?
Prvýkrát som sa, samozrejme, bál, ale postupne, ako som mal len pozitívne skúsenosti, strach opadol. Dôvodov, prečo cestovať stopom, je viacero. Ten prvý bol finančný, ale postupne som zistil, že stopovanie nie je len preprava zadarmo, ale hlavne je to spôsob, ako sa dostať do kontaktu s miestnymi ľuďmi a ako sa dostať na zaujímavé miesta, kam bežne turisti nechodia. Človek sa tak má možnosť dozvedieť o navštívenej krajine menej známe informácie z prvej ruky. Navyše tým, že sme v uzavretom priestore, nie je problém baviť sa aj o politike, či náboženstve, pokiaľ si to vodič praje.
Stopovanie nie je len preprava zadarmo, ale hlavne spôsob, ako sa dostať do kontaktu s miestnymi ľuďmi a na zaujímavé miesta.
Čím najzaujímavejším si sa viezol?
Za tie roky som sa naozaj previezol všetkým možným, čo sa hýbe. Okrem osobných áut (často aj veľmi luxusných), nákladných, vojenských, policajných, či zdravotníckych vozidiel, som sa viezol napríklad aj na motorkách (niekedy sme sa tam tlačili aj traja a dva veľké batohy), vozoch poháňaných zvieratami, lodiach a prakticky všetkom, čo išlo. Hoci niekedy to šlo pomalšie, ako keby som šiel pešo.
Tvoja najdlhšia cesta trvala 14 mesiacov. Za ten čas si prešiel 25 krajín a prestopoval si 80 000 km. Kadiaľ viedla táto tvoja cesta? A ako dlho si ju plánoval, a ako dlho si si na ňu šetril?
Táto spomenutá cesta sa začala 1. júla 2013 a viedla cez východnú Európu a Balkán do Turecka, pokračovala cez zakaukazské krajiny do Iránu, kde som sa rozlúčil z Renátou, s ktorou som cestoval prvé 4 mesiace. Z Iránu som už sám pokračoval do Austrálie, kde som sa spoznal s Elisabeth. S ňou som následne cestoval cez Indonéziu, Malajziu, Brunej, Filipíny a Kambodžu. Tam sme sa rozdelili a ona už po roku na cestách išla letecky domov, do Rakúska. Ja som pokračoval smerom domov pozemnou cestou cez Laos, Thajsko, Barmu, Čínu, Kirgizsko, Kazachstan, Rusko, Lotyšsko, Litvu a Poľsko. Cestu som absolútne nemal naplánovanú, len som si povedal, že chcem v priebehu troch rokov navštíviť všetky svetadiely… Ale to sa mi nepodarilo.
Šetril som rok a pol a našetril som si cca 11 000 €. Ale minul som menej ako polovicu. Cestu som ukončil kvôli priateľke Elisabeth, s ktorou teraz žijem v Rakúsku.
Prečítajte si aj článok o najkrajších fotografiách sveta
Na tvojom blogu más zaujímavé články s ešte zaujímavejšími fotkami, napr. miesta, kde si stanoval. Vieš zhodnotiť, čo bol pre teba najzaujímavejší alebo najbizarnejší zážitok počas tohto tripu?
Veľmi ťažko odpovedať, ale určite nezabudnem na obrovskú moslimskú svadbu v Kazachstane, či budhistický pohreb v Kambodži. Tých zážitkov bolo obrovské množstvo a dúfam, že sa mi raz podarí napísať knihu… Vnuci sa raz na tom isto dobre zabavia.
Boli momenty, keď si sa naozaj reálne bál? O seba, o svoj život?
Hoci som sa snažil rozmýšľať racionálne, a teda nepredpokladal som, že by ma niekto chcel zabiť len tak z dlhej chvíle, boli situácie, keď som musel zo seba dať maximum, aby som to ustál… Navyše som potreboval neprejaviť strach!
Tak to bolo napríklad v Číne, kde sa mi podarilo dostať do zakázaného mesta, za čo mi hrozilo väzenie, v Laose, kde ma chceli policajti pokutovať za stanovanie v parku v centre hlavného mesta, či napríklad v Biškeku, kde v noci do môjho stanu opitá mládež začala hádzať kamene. Ale úplne najväčší strach som mal počas jazdy s bláznivými šoférmi. Lebo tam neraz stačila chvíľa, a mohol som byť mŕtvy.
Čo bolo najťažšie pre teba počas celého putovania?
Ťažké bolo vysporiadať sa s faktom, že som odkázaný len na seba samého a na prípadnú pomoc od neznámych ľudí.
Musel som sa naučiť ľuďom dôverovať a ovládnuť svoje predsudky, či iracionálne strachy.
Neľahké bolo aj zvyknúť si na nižšie hygienické štandardy, či na fakt, že všetko čo potrebujem na prežitie si nosím na chrbte ako slimák. Toto 20-kilogramové závažie sa stalo mojou každodennou neoddeliteľnou súčasťou.
Prečítajte si aj článok o názoroch Mareka Hermana na výchovu
Cestovanie ti dalo veľa aj v poznávaní seba samého, v spoznaní hodnoty úsmevu. Darí sa ti usmievať aj na Slovensku?
Rozhodne sa usmievam oveľa viac, ako tomu bolo v minulosti. Zdá sa mi, že v niektorých krajinách je prirodzené mať celý deň úsmev na tvári, a naopak, Slovensko patrí k tým krajinám, kde sa ľudia tvária veľmi vážne. A toto samozrejme vplýva aj na jedinca, ktorý by sa chcel na Slovensku usmievať. Cestovanie mi ale ukázalo, že niektoré starosti, z ktorých som si robil v minulosti ťažkú hlavu, sú vlastne úplne malicherné, a zbytočne by som si kvôli nim nechal pokaziť náladu.
Máš priateľku Liz, s ktorou si sa stretol počas cestovania v Austrálii. Je rovnako akčná ako ty?
Elisabeth je osoba otvorená dobrodružným výzvam a myslím, že sa vďaka tomu k sebe veľmi dobre hodíme. Zaujímavé bolo, že keď sme spolu cestovali, tak sme si príliš nelámali hlavu nad možným nebezpečím. Cestovanie v dvojici bol super. Keď sme sa po piatich mesiacoch spoločného cestovania rozdelili, tak mi, samozrejme, veľmi chýbala a posledné štyri mesiace osamote sa mi zdali oveľa dlhšie.
Plánuješ cestovať aj po založení si rodiny? Vieš si predstaviť cestovať aj naďalej s dieťaťom?
S pribúdajúcimi rokmi aj u nás začína prevažovať zodpovednosť a podobné cestovateľské úlety, ako pred pár rokmi nás už asi tak skoro nečakajú. Cestovať s deťmi však určite chceme, no pochybujem, že to bude stopom. Preferujem dlhodobé cestovanie, keďže vtedy človek dokáže naozaj zabudnúť na bežné starosti pracovného života a naplno si užívať súčasnosť. Preto by som chcel aspoň niekoľkomesačné výlety ešte absolvovať aj s deťmi. Poznám sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí to praktizujú, a zdá sa, že aj ich deťom to prospieva.
Dokážeš aj nerobiť nič? Len tak sedieť, čítať si knihy a oddychovať?
To sa mi už dávno nepodarilo… Momentálne pracujem ako programátor na plný úväzok a popri tom vediem vydavateľstvo Elist, ktoré ročne vydá desiatky kníh. A keď mám plné zuby sedenia pri počítači, tak robím okolo domu, ktorý sa snažíme dokončiť.
Aké sú tvoje najbližšie osobné a cestovateľské plány?
Môj najbližší plán je podokončovať začaté, a čo najmenej nových vecí začínať. Nech mám opäť čas spomaliť a užívať si život. A keďže nás čaká prírastok do rodiny, je jasné, kam sa bude sústreďovať moja pozornosť.
Čo by si rád odkázal všetkým akčným mužom a ženám?
Akčným ľuďom toho asi moc odkazovať nemusím. Skôr by som sa zameral na tých, ktorí trávia čas pri televízoroch a počítačoch a vyhnal ich von, nech naozaj žijú! Treba snívať a potom si tie sny aj plniť. Najlepšie je dať si limit, do kedy sa čo má stihnúť, lebo inak sa môže stať, že ostaneme celý život len čakať. Nič nie je v živote cennejšie ako čas, a ten sa nedá vrátiť späť. Preto ním nemrhajte.
Super rozhovor!
Ďakujeme pekne, sekcia “akční muži” je stále obľúbenejšia:)