Slovenská spisovateľka Erika Jarkovská je nesmierne sympatická, vtipná a veselá žena plná pozitívnej energie. Miluje historicko-dobrodružné a romantické príbehy, často zasadené do prostredia Severnej Ameriky a venuje sa aj témam, ktoré sú spojené s Indiánmi. Vo svojich dielach výrazne prejavuje rešpekt k minulosti a osudom ľudí z historických období.
Pre Akčné ženy Erika Jarkovská prezradila:
- ako sa z chemičky stala spisovateľka,
- či sa jej dobrodružný a historický žáner stretol s porozumením vydavateľstiev,
- o čom je jej najnovšia kniha Nemecká krv,
- či odmieta vydať rukopisy iným,
- koho knihy najradšej číta.
Chemička spisovateľkou
Prezraďte, ako vlastne vyštudovaná chemička začala písať?
Chémiu som síce vyštudovala, ale už dávno som sa jej nevenovala, keď som písať začala. No ku knihám mám vrúcny vzťah od detstva. U mňa boli vždy na prvom mieste knihy a po nich zase len knihy a knihy. Chcela som ísť aj čokoľvek študovať, čo by s knihami súviselo, ale v roku 1980, keď som sa rozhodovala, kam ďalej po základnej škole, tých možností až toľko nebolo. Teda nie v tomto smere. V roku 2009 som sa pustila do prepisovania románu, ktorý som začala písať ako osemnásťročná, no nedokončila ho.
Ako sa vám vaše dielo pozdávalo po toľkých rokoch?
Zistila som, že sú to v mnohých smeroch strašné bludy. Román som upravila a dokončený zavesila na portál Mám talent – projekt známeho vydavateľstva. Dostala som naň odozvy asi v takom zmysle, že je to dobré, no má to aj chyby, ktoré by sa žiadalo odstrániť, a že potom z toho možno niečo bude. Tento román mi vtedy zhodnotila režisérka Mariana Čengel Solčanská.
Prečítajte si: Tipy na vianočné darčeky pre akčné ženy a mamy
Stalo sa? Zožali ste úspech?
Samozrejme mi román nevydali. Že sa to žánrovo nehodilo. A nehodilo sa to ani mnohým ďalším vydavateľom. Dobrodružná história z Ameriky, kde som spomínala Indiánov, úspech nemala.
Odradilo vás to?
Ani trochu. Sklamalo, to áno, ale od písania neodradilo. Mala som už nápad, ako pokračovať, tak som sa pustila do dvojky. A keď som dokončovala dvojku, už mi napadala trojka. Vznikla z toho trilógia, ktorú som znovu ponúkala vydavateľstvám. Rozposlala som ju do 98 vydavateľstiev. Zo 49 mi odpísali, že ďakujú, že síce píšem dobre, ale o tento žáner nemajú záujem. Až päťdesiate sa rozhodlo, že mi knihu vydá, no napokon len prvú časť, a to iba v elektronickej podobe. Mňa to však vôbec nezastavilo. Písala som jednu knihu za druhou. Keď som mala napísané štyri, piata zo súčasného Slovenska sa ujala ako ženský román a vyšla mi v roku 2015.
Potom sa to už rozbehlo?
Áno, ale keďže ja tak veľmi nerada čakám na vyjadrenie vydavateľstiev, ktoré trvalo niekedy aj rok, založila som si vlastné vydavateľstvo.
Takže sa napokon z chemičky stala spisovateľka a vydavateľka. Chémia teda medzi vami a knihami zafungovala…
V tomto slova zmysle áno. Chémia tam bola, len iná, na inej úrovni.
Láska ku knihám
Aké knihy ste v detstve čítali?
Od Dobšinského rozprávok až po dobrodružné, detektívky a sci-fi. Mala som rôzne obdobia. Zvykol ma tak rok, dva nejaký žáner držať. A keď som mala asi štrnásť, pätnásť rokov, prišli na rad „mayovky“ a „winnetuovky“. To bol moment, kedy som sa rozhodla, že aj ja raz napíšem knihu z každého žánru, ktorý som obľubovala.
Ale historický a dobrodružný žáner je vám asi najbližší. Bol dejepis váš obľúbený predmet na škole?
Áno, rozhodne bol. Keď som čítala knihu, vždy som chcela vedieť, v akom období a kde sa dej odohráva. A na mape som si tie miesta dokonca hľadala. Knihy o moreplavcoch a objavovaní nových svetov ma fascinovali. To isté teraz ponúkam čitateľom v mojich knihách. Držím sa historických faktov a postáv, ale, samozrejme, si to do istej miery aj ohýbam. Keďže je to beletria, môžem si to dovoliť.
Koľko kníh máte na konte?
Teraz píšem štrnástu. Ale vyšlo mi kníh dvanásť, ak rátam do toho aj dva české preklady. Nemecká krv je v poradí dvanásta.
A opäť vaša obľúbená, historická… Do akého prostredia je zasadená a o kom je?
Súvisí s mojou rodinou. Pochádzam z Turčeka, čo je pôvodom obec nemecká, pretože sa nachádza 8 km severne od Kremnice. Môj otec bol Nemec, aj starí rodičia boli Nemci. Takže to, čo zažili, a čo som počula z ich rozprávania, som jedného dňa dala na papier. Je to čisto historický, spoločenský román, no opiera sa o skutočné udalosti mojich predkov, ktorí sú aj hlavní hrdinovia. Presnejšie sú to prarodičia, starí rodičia a môj otec.
Nemecká krv
Kniha Nemecká krv je historický román, ktorý sleduje osudy karpatských Nemcov na Slovensku, s dôrazom na dedinu Turček v regióne Hauerland. Dej je zasadený do obdobia od osídľovania Uhorska až po prvú polovicu 20. storočia, s osobitným zameraním na dopad historických udalostí, ako boli vysídľovanie a násilné odoberanie detí počas druhej svetovej vojny.
Príbeh rozpráva o niekoľkých generáciách rodiny Latzkovcov, z ktorých každá čelí vlastným výzvam – od emigrácie z rodného Nemecka, cez budovanie života v novom prostredí, až po tragické udalosti vojnových rokov. Postavy ako Rosina, Ignatz, Anastasia a Anton bojujú so stratami, nepriazňou osudu, ale aj so snahou o zmierenie a odpustenie. Kniha je inšpirovaná skutočnými príbehmi autorkiných predkov, čo dodáva autenticitu a hlboký emocionálny rozmer.
Román vyniká bohatou historickou atmosférou, premyslenými postavami a citlivým vykreslením prepletených osudov. Obsahuje aj dobové fotografie, ktoré dotvárajú príbeh. Kniha je obľúbená najmä medzi čitateľmi historických románov, ktorí oceňujú jej kombináciu rodinnej ságy a historického kontextu.
Prečítajte si: Dušan Krcho z EUCARS: Vždy sme o krok vpred a nepoznáme slovko „nejde“
Písanie kníh
Máte pri písaní kníh nejaké rituály alebo niečo, čo vyslovene neznášate?
Neznesiem, keď ma niečo, čokoľvek – od manžela, cez mačky a telefonáty, vyrušuje. Ale inak rituály nemám. Píšem vtedy, keď mám čas. No snažím sa písať každý deň alebo aspoň si rozpísaný príbeh otvoriť. A keď si čo i len opravím 3 vety alebo si prečítam, čo som deň predtým napísala, tak to má pre mňa význam. Času nemám toľko, koľko by som chcela. Teším sa, keď pôjde manžel na dôchodok, aby sme sa zbavili jedného druhu podnikania a budem sa môcť venovať len tomu svojmu, prípadne len písaniu. Ale to neviem, kedy bude. Dôchodkom sa len vyhrážam, asi ako všetci činorodí ľudia.
Spomínali ste, že píšete štrnástu knihu…
Áno, jednu mám už dokonca napísanú od predvlani. Chcela som ju vydať minulý rok, ale keďže som zmenila žáner a prešla som na takzvané mystery príbehy, potrebujem beta-readera, ktorý mi v tomto smere radí. Mysteriózne príbehy majú svoje špecifiká a postupy, aby ste udržali napríklad napätie, stupňovanie príbehu a podobne. A tam mi to niekedy ujde, príliš sa rozpíšem a zabŕdam do spoločenských tém, alebo napíšem veľa toho, čo nie je potrebné. Treba ma krotiť a v tom je môj beta-reader prísny.
Láska ku knihám, ale aj netrpezlivosť a odmietnutia, vás priviedli k myšlienke vlastného vydavateľstva. Teraz ste na tej druhej strane. Odmietate vydať niektoré rukopisy?
Snažím sa spisovateľov neodmietať, ale nie vždy je to možné. Niekedy sú proste texty nevydaniahodné. No založila som vydavateľstvo, pretože chápem autorov, ktorí písali dobre, no ich menšinový žáner prijatý nebol. Z komerčného hľadiska bol buď neziskový alebo málo zaujímavý. Som rada, že aj takýmto autorom môžem pomôcť a zastreším ich.
Je aj iný dôvod, prečo každý rukopis nevydáte?
Nechcem, aby bola moja značka dehonestovaná, preto nevydávam hocičo. Musí ma to zaujať. Chytiť za srdce. Keďže však nečítam všetky rukopisy, opieram sa aj o názor jazykových korektorov, s ktorými spolupracujem. Úprimne však musím priznať, že máme vo vydavateľskom portfóliu lepšie aj horšie kúsky. Napokon ako v každom vydavateľstve.
Čítate stále. Od rána do večera. Prezradíte nám meno autorov, ktorí patria medzi vašich obľúbených?
Od rána do večera by som len chcela čítať, zatiaľ čítam po troche a úchytkom, ako mi čas dovolí, čo ma niekedy štve. Najmä, keď je kniha naozaj dobrá. Čítam zahraničných aj domácich autorov, pretože tých máme veľa a sú naozaj dobrí. Zo zahraničných je môj obľúbený Justin Cronin, z českých Alena Mornštajnová a Kateřina Tučková. Z domácich je to Jožko Karika, Ďuro Červenák, Tina Van der Holland, Eva Ava Šranková, Tatiana Macková.
A čo sci-fi?
Veľmi dobrú vedeckú sci-fi píše Janka Plauchová a takzvanému vesmírnemu krimi sa venuje Roland Oravský.
Erika Jarkovská debutovala v roku 2015 knihami Mŕtvi nemôžu milovať a Osamelé vtáča. Medzi jej ďalšie diela patria Spútaná divočinou, Posledný potomok, či Deväť – Príbeh Ďatlovovej výpravy. Jej najnovší román, Nemecká krv, je venovaný osudu nemeckých obyvateľov obce Turček, ktorých životy boli ovplyvnené historickými udalosťami 20. storočia, ako aj Benešovými dekrétmi.
Zdroj foto: archív Eriky Jarkovskej
