Tanečnica a choreografka Zuzana Čorejová: Flamenco bola láska na prvý pohľad

“Keď máme pre niečo vášeň, dáva nám to do života motiváciu a iskru,” hovorí vyštudovaná ekonómka, tanečnica a lektorka flamenca a mama štyroch detí, Zuzana Čorejová.

Zuzana sa s flamencom zoznámila počas svojho pobytu v španielskej Granade a venuje sa mu intenzívne už viac ako 20 rokov. Študovala pod vedením viacerých španielskych profesorov a získala aj štipendium v Akadémii Juana Polvilla v Seville. Predstavila sa v niekoľkých hudobno-tanečných predstaveniach a muzikáloch. Momentálne vedie kurzy v Academia flamenca Zuzany Čorejovej.

Pre Akčné ženy prezradila:

• ako sa dostala k flamencu a ako by ho charakterizovala,
• aké španielske mesto jej učarovalo,
• prečo sa vrátila na Slovensko a kde všade ju môžeme vidieť,
• s kým rada spolupracuje,
• čo ju pri tanci inšpiruje a aká je jej príprava na vystúpenia

Kedy si sa prvýkrát začala zaujímať o flamenco a čo ťa motivovalo venovať sa mu na profesionálnej úrovni? 

Bola to náhoda. Tancovala som od detstva rôzne žánre, prešla som si cez folklór až po súčasný tanec v Prešove. Keď som prišla do Bratislavy, veľmi som chcela tancovať v Bralene, túžila som tancovať v muzikáloch. Ale zrazu som sa dostala na konkurz do súboru, ktorý sa venoval flamencu, volal sa Andalúzia. Okamžite ma to zaujalo celou tou svojou emóciou. Ale neohriala som sa tam dlho, možno rok, prerušila som školu, a vybrala som sa do Španielska. Prišla som do Granady a zistila som, že to, čo robíme na Slovensku, nie je úplne to pravé španielske flamenco. Bola to láska na prvý pohľad a tam som sa ho naplno začala učiť.

K profesionálnej úrovni som sa dostala vďaka tomu, že som sa stále chcela učiť a vzdelávať. Roky neustále vyhľadávam možnosti na vzdelávanie, a s tým prichádzajú aj príležitosti. Mala som možnosť pracovať s profesionálnymi hudobníkmi a tanečníkmi, a to ma posúvalo ďalej.

Ako by si flamenco charakterizovala tromi slovami?

V prvom rade sú to emócie rôzneho druhu, aj pozitívne, aj negatívne. Potom práca s energiou a hĺbka celého umeleckého prejavu. Flamenco sa tiež spája s vášňou a výbušnosťou, ale to už je asi klišé (úsmev). Vášeň nemyslím len v sexuálnom význame, ale dôležité je pociťovať vášeň k niečomu. Keď máme pre niečo vášeň, dáva nám to do života motiváciu a iskru. Je dobré nestratiť ju, posúva nás to vpred. Aj motto našej tanečnej školy znie Just feel the passion.

Flamenco je španielsky tanec, máš blízko aj k iným formám španielskej kultúry?

Flamenco nie je len tanec, je to spojenie spevu, tanca a gitary, je to spôsob života, snažíš sa žiť ten moment tu a teraz, sprítomniť si ho. Toto by som nazvala flamenco. Vnímam ho komplexne, aj na tréningoch hovorím, aby sme vnímali hudbu aj text. Nie je to len tanec. Mám blízko aj k spevu, aj k flamencovej gitare, ktorá ma fascinuje. A čo sa týka iných foriem kultúry, tak určite mám rada aj umenie a architektúru, mala som možnosť pozrieť si Alhambru, je veľkolepá a nádherná, a spája rôzne kultúrne vplyvy. Páči sa mi aj výtvarné umenie, španielsky film, herci a španielska popová hudba, takže je toho veľa (úsmev).

Život v Španielsku si si vyskúšala aj na vlastnej koži. Aké mesto/mestá si si vybrala a aký dlhý čas si tam žila? Ako si na toto obdobie spomínaš?

Vybrala som si Granadu. Najprv som tri mesiace strávila v Murcii, potom rok v Granade, ktorá mala pre mňa obrovské kúzlo. Možno to bolo tou atmosférou, architektúrou, bohatou históriou, možno tým, že to na každom rohu dýcha flamencom, takže potom som tam zostala. Ďalšie roky som sa vracala do Sevilly, Jerezu, navštívila som Madrid… Chodila som za tancom, vzdelávať sa do rôznych škôl, tak som získala aj štipendium v sevillskej akadémii Juana Polvilla. Postupne som nasávala celú atmosféru. Najlepšie je to, keď tam človek žije. Cítila som sa tam ako doma, a mám na to obdobie krásne spomienky.

Nelákalo ťa ostať v Španielsku? Prečo si sa rozhodla vrátiť na Slovensko?

Vrátila som sa kvôli tomu, že bolo treba dokončiť školu a mám tu rodinu. Mám rada slovenskú mentalitu a dynamiku života na Slovensku, ale do Španielska sa veľmi rada vraciam a viem si tam predstaviť aj život na dlhšiu dobu, a potom sa zase vrátiť. Ale stále si myslím, že sa treba vzdelávať, že celá tá moja kariéra tu na Slovensku je v podstate cesta pokory. Keď prídem do Španielska, tak viem, že toto je cesta, stále mám pocit, že je to nekonečná studnica toho, čo sa ešte v tanci potrebujem naučiť.

Niekoľko rokov si pôsobila si v hudobno-tanečnom zoskupení Remedios, ako hodnotíš túto skúsenosť?

Dlhoročná spolupráca s Remedios bola nekonečne inšpiratívna, bolo to skvelé obdobie popretkávané cestami do Španielska a štúdiom. A to, čo sme sa naučili, sme sa snažili potom spracovať a prinášať ľudom na Slovensku.

Na Slovensku si založila tanečnú školu Academia Flamenca Zuzany Čorejovej. Ako sa ti podarilo rozbehnúť tento projekt?

Objavila som v sebe lásku k výuke, práci s ľuďmi. Mám rada prácu na sále oveľa viac, ako keď idem na stage, hoci aj to je skvelé. Ale je úžasné, keď zrazu vidím, že to funguje a ľudia sa prenesú do iného vesmíru, to je pre mňa najväčšia odmena. Práca s ľuďmi je pre mňa veľmi inšpiratívna, človek je uvoľnený, nemá žiaden stres, má slobodu tvorby, takže založiť školu bola prirodzená cesta a vyplynulo to samo od seba. Postupne sme otvárali kurzy, ľudia prichádzali, odchádzali, i keď zažili sme aj krušné časy, keď sa mi narodili deti, alebo prišiel covid. Ale asi som v tom taká tvrdohlavá, že tú prácu milujem a neviem si predstaviť život bez nej, a tým pádom si ma tie príležitosti nájdu.

Kde všade ťa môžeme vidieť vystupovať?

Máme krásnu spoluprácu s Red Cat Cabaret, kde robíme malé formáty vystúpení, tzv. španielske tablaos, to sú malé koncerty pre ľudí. Voláme to Flamenco night, ale každý večer má iný charakter, sú tam rôzni hostia. Najbližšie príde David Perez, skvelý tanečník zo Sevilly. Mám spoluprácu aj s krásnym Spanish wine barom Zrzky, venujeme sa aj firemným eventom, hosťujúcim predstaveniam, vianočným prestaveniam. V Čechách robím semináre a venujem sa výuke v rôznych tanečných školách. Momentálne nemám rozbehnuté veľké predstavenie, ale niečo sa črtá pre národné divadlo v Banskej Bystrici…

Čomu sa ešte okrem tancu venuješ? Vrátila si sa ešte k tomu, čo si pôvodne vyštudovala – k ekonómii?

Práca v umení je nevyspytateľná, takže som zamestnaná v nemocnici, v neziskovej organizácii Deťom s rakovinou, kde môžem zúročovať svoje skúsenosti z môjho pôsobenia v umení, venujem sa sociálnym médiám, čo ma tiež veľmi baví. Je to forma komunikácie a kreatívnej práce. Sme skvelý kolektív a je to práca, ktorá ma učí nesmierne veľkej pokore.

Prečítajte si aj rozhovor s Alexandrou Kolenovou:  Najnáročnejšie je, keď si uvedomím, že sme pre dieťa vyčerpali všetky možnosti liečby

Si mamou štyroch detí, ako si popri všetkých aktivitách zadeľuješ svoj čas? Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Začínam ráno rozvozom detí, potom prácou v nemocnici, následne zberom detí a venujem sa ich rôznym potrebám. Dva až trikrát do týždňa odchádzam do štúdia, kde mám výuku, cez víkend je často nejaký event. Potrebovala by som, aby môj bežný pracovný deň mal viac hodín, lebo končím okolo pol jedenástej večer. Niekedy si spravím pokojnejší deň, ale potom ďalšie dni zase viac zaberiem. Takže fungujem 24/7 a je to momentálne veľká dynamika.

Flamenco je často opisované ako vášnivá a expresívna forma umenia. Ako prenášaš emócie do svojich vystúpení? Čo ťa pri tanci inšpiruje?

Je to emotívny prejav, ale je to veľmi individuálne, závisí to od môjho rozpoloženia. Vychádza to z emócie predstavenia, ktoré robíme, ani nad tým nemusím veľa premýšľať, ide to tak samo. Inšpiruje ma život sám. Väčšinou je to téma, ktorú interpretujem, keď som na pódiu. Keď mám tancovať v choreografii, kde hovoríme o bolesti, v tej chvíli sa s tým absolútne stotožním a nemusím premýšľať, ako sa budem tváriť. Spadnem do tej témy a už to ide samé.

Akú rolu hrá podľa teba hudba v tanci?

Hudba hrá v tanci kľúčovú úlohu. Hudba, rytmika, spev, je to neodmysliteľná súčasť tanečného prejavu, a je zdrojom inšpirácie. Ak vám flamencová gitara zahrá krásnu falzetu, je to totálna inšpirácia, prichádza vlna energie. Bez hudby si to neviem predstaviť.

S kým rada spolupracuješ a akú hudbu máš najradšej?

Spolupracujem s viacerými hudobníkmi, tancujeme teraz viac na reprodukovanú hudbu, ale predtým som dlhšie spolupracovala so Stankom Kohútekom, Morenitom de Triana. Boli to krásne roky vzájomnej inšpirácie. Posledné dva roky pracujem s Dávidom Bílkom, ten je známy hlavne svojou energiou, aj keď je ho gitara je skôr klasická ako flamencová. A verím, že sa podarí rozbehnúť spoluprácu s umelcami so zahraničia.

Existujú špecifické štýly flamenca, na ktoré sa špecializuješ?

Nešpecializujem sa na konkrétne štýly, tancujem všetko, čo ma baví. Aj kurzy a choreografie väčšinou vystaviam podľa stupňa pokročilosti alebo keď ma niečo v danom momente osloví, keď som niekde niečo počula. Alegria, niekedy tangové štýly, teraz som ponorená v seguiríi, je to veľmi rôzne a mení sa to.

Neodmysliteľnou súčasťou predstavenia sú kostýmy flamenca. Ako si vyberáš kostýmy a kde ich zvykneš kupovať? Dávala si si nejaké šaty ušiť aj na mieru?

Flamencové kostýmy milujem, snažím sa, aby boli autentické a pre diváka strhujúce. Je veľmi dôležité, aby tanečnice, ktoré prídu na pódium, strhli pozornosť svojou vizážou, nielen výkonom. Ide o komplexný zážitok, kostýmy sú preto veľmi dôležité. Mám rôzne spolupráce, napríklad s obchodom Flamenkin v Prahe, a keď som v Španielsku, veľa sledujem, čo sa nosí. Mám rada elegantný štýl a žensko – zmyselný, nie úplne provokatívny, skôr aby mal v sebe trošku tajomstva. Kostýmy sú samostatná kapitola, treba tomu venovať čas a prípravu, aby vhodne doplnili myšlienku predstavenia.

Akú prípravu absolvuješ pred vystúpením a ako si udržiavaš fyzickú a psychickú výdrž pri dlhších tanečných programoch?

Nemám špeciálnu prípravu, ale väčšinou absolvujem dosť veľa tréningov pred vystúpením. Niekedy ešte 40 minút pred koncertom behám v teplákoch s rozhádzanými vlasmi, lebo ešte niečo organizujem a riešim. Hodinu pred vystúpením chcem mať kľud, naladiť sa, nalíčiť sa, ale nie vždy sa to podarí (smiech). Príprava je v tom, že predtým trénujem. Ale tým, že som neustále v tréningovom procese, som stále v tempe.

Mám akurát rada, keď sa stretne ten tím ľudí, keď si povieme, že nech sa deje čo sa deje, urobíme, čo sa dá. Ako hovorí Lacko Cmorej, s ktorým tiež rada spolupracujem: “Nedajme si autenticitu pokaziť dokonalosťou”. Dáme do toho všetko, čo vieme. Chyby sú vždy, aj tréma, ale vďaka tomu môže celá emócia prísť k ľuďom ešte intenzívnejšie.

Čo by si poradila začínajúcim tanečníkom flamenca?

Ak niečo chceš, tak to rob. Flamenco nie je niečo, čo budeš vedieť hneď, je to cesta. Nie je to o tom, že budeš za dva alebo tri mesiace na pódiu, je to niečo, čo vyžaduje, aby sa človek upokojil a aby si uvedomil, že to chce čas a trpezlivosť. Dnes chcú ľudia všetko hneď, ale toto nie je ten žáner. Pracuješ na sebe a stále objavuješ niečo nové, aj keď si ten pohyb urobil už tisíc krát. Ja hľadám aj v tých jednoduchších pohyboch niečo zaujímavé a nové. Človek objavuje neustále množstvo vecí. Nikdy si nepoviem, že je to perfektné. Ale ak sa do toho zamilujete, je to najlepšia cesta k tomu, aby ste sa flamencu venovali. Neodporúčam ísť do toho s veľkou ambíciou, že hneď chcem niečo dosiahnuť.

Vo flamencu nájdeš krásu, objavíš mnoho súčastí seba, o ktorých si možno nevedel, stretneš skvelých ľudí, vytvorí sa spolupatričnosť a sila, ktorá ťa potiahne ďalej, ale v prvom rade to musíš chcieť a musíš to mat rád.

Aké projekty chystáš najbližšie?

Najbližšie je to projekt s Davidom Perezom a gitaristom zo Sevilly s názvom A SOLAS, bude sa konať 22. októbra, a je to veľmi intímna výpoveď. Realizujeme to v priestoroch Red Cat Cabaret Club, ja som tiež pozvaný hosť a zatancujem si. Potom 18. novembra je ďalšia show, taktiež v Red Cat Cabaret, a hosťami bude Lacko Cmorej a Dávid Bílek, bude to veselé a rytmické.

Aké tri rady by si dala ženám, ktoré chcú ísť za svojím snom?

Choďte za svojím snom. Niekedy je to veľmi ťažké nájsť si priestor pre seba, keď máte rodinu a deti, ktoré milujete a chcete im dať všetko, ale je to veľmi dôležité. V mnohých ťažkých situáciách ma zachránilo, že som išla za svojim snom velmi pomaly, krok za krokom. Ale tá láska a vášeň pre to, čo robím, mi mnohokrát zachránila moje psychické zdravie a mňa celú, aby som sa v určitých situáciách nestratila. Ak vám hovorí vaša intuícia, že toto je to správne a aj keď neviete prečo, tak neumlčte svoj vnútorný hlas a skúste ho počúvať. Myslím si, že sa musíme naučiť vnímať svoju intuíciu, a my ženy ju máme veľmi silnú. Pre mňa je dôležité byť verná sama sebe a byť voči sebe a okoliu úprimná. Nezabúdajme samy na seba, je to veľmi dôležité.